Eurofondy: Prečo to u nás nefunguje a v Poľsku áno. Príbeh z Polonín

Koncom minulého týždňa bola v Poloninách po 15 rokoch konečne dokončená rekonštrukcia historickej cesty s názvom Porta Rusica, ktorá bude po novom slúžiť ako cyklocesta. Príbeh jej výstavby je symbolom Polonín.

Porta Rusica bola pôvodne obchodnou cestou vybudovanou v rokoch 1861 – 1865, aby spájala Uhorsko s oblasťou Haliče (ukrajinsky aj poľsky Galicija, pred tým takzvaná Červená Rus). Viedla z Michaloviec cez poloninský priesmyk Ruské sedlo do poľského mesta Baligród, odkiaľ údajne pokračovala až do Ľvova. Od Michaloviec do Baligródu merala zhruba sto kilometrov. Prežila dve svetové vojny, počas tej druhej slúžila ako oficiálny hraničný priechod medzi Maďarskom a Poľskom. V roku 2001 bola vyhlásená za Národnú kultúrnu a technickú pamiatku. V tom období sa na slovenskej strane mal nachádzať zachovaný štvorkilometrový úsek, na poľskej údajne len 200-metrový. Úsek pod Ruským sedlom mal pôvodne 16 zákrut a prevýšenie 247 metrov.

Nehostinné Ruské sedlo

Porta Rusica sa nachádza v nehostinnej krajine hlboko v Poloninách. K najbližším dedinám to je od nej buď 14 kilometrov do Runiny, alebo zhruba 20 do Stakčína či Jalovej. Ja som sa k nej vybral dvakrát, keďže na bicykli uprednostňujem asfaltky pred lesnými cestami a roviny pred kopcami, obidva razy som išiel v smere od Stakčína. Prvýkrát, pred šiestimi rokmi, som ju len „ochutnal“, pretože nedlho po tom, čo som vyšiel zo zaniknutej dediny Ruské, ma zachytil prudký dážď a musel som sa vrátiť. Celého premočeného ma nakoniec ratoval brat a jeho dodávka.

Druhykrát som sa na ňu vydal asi pred dvoma týždňami, teda skoro presne o šesť rokov neskôr. Auto som tentokrát zaparkoval najbližšie, ako sa dalo, teda až pri strážnici na vodnej nádrži Starina. Ďalej autá bez priepustky nesmú. Odtiaľ som sa pustil rozbitou cestou, ktorá kedysi spájala obce sídliace v doline okolo zaniknutej obce Starina. Tá bola v 80. rokoch spolu s ďalšími trinástimi dedinami vysídlená kvôli výstavbe vodnej nádrže a dnes leží pod vodnou hladinou. No cesta, ktorá tieto obce spájala, pamätníky, vojnové i obecné cintoríny, prícestné kríže, ovocné sady a dokonca aj zopár maringotiek – všetko tu ešte stále stojí. A práve tadiaľ vedie cesta cez najvýchodnejší národný park na Slovensku až na poľskú hranicu, na Ruské sedlo a historickú cestu Porta Rusica.

Keď som slávnou, dnes už cyklocestou prechádzal, bola už takmer hotová. Teda okrem časti, kde by mala byť pôvodná skalnatá cesta. Tam sa ešte dorábalo. Trochu ma zarazili bagre a kopy skál, ktoré vyzerali, akoby sa cesta nerekonštruovala, ale stavala odznova. Chlapi, ktorí na nej pracovali, mi tvrdili, že ak sa nič nepredvídateľné nestane, tak termín dokončenia, teda koniec septembra, určite dodržia. Okolo cesty už boli umiestnené informačné tabule či turistické značky, asfaltka už bola hotová až po vrch. Ruské sedlo som tentokrát pokoril (dokonca rýchlejšie, ako som predpokladal). A keďže som na jeho vrchole nemal chuť rozprávať sa s pripitou dvojicou mladých Poliakov a zase mladému poľskému páriku, ktorý obsadil rozhľadňu, zjavne nebola po chuti moja prítomnosť, pustil som sa na poľskú stranu.

• 

• 

• 

• 

Tu je asfaltka postavená už zhruba trinásť rokov, chodiť po nej môžu aj autá. Poliaci cestu postavili do dvoch rokov, odkedy sa na tom asi v roku 2005 dohodli so Slovákmi. Cesta vtedy z ich strany končila v tráve. Nezašiel som však ďaleko. Dosť som váhal, kam až sa spustiť, keďže som vedel, že naspäť si to budem musieť opäť vyšliapať. Rozhodnutie spraviť zopár záberov a rýchlo sa otočiť som učinil hneď po tom, čo som začul prvý hrom. Moja krátka, asi kilometer trvajúca, expedícia do Poľska mi však ponúkla jasný dôkaz o tom, kde sú poľské Bieščady oproti našim Poloninám. Za tých pár sto metroch som totiž narazil na niekoľko pekných drevených domčekov a videl som aj výstavbu domčekov natura, akýchsi eko-chatiek.

Opäť som strašne zmokol. Prvú búrku som prečkal pri prameni Cirochy, v útulni pod Ruským sedlom. Nepredpokladal som, že by ju mohla nasledovať druhá. Tá ma zachytila na otvorenom priestranstve zhruba na mieste, kde kedysi stála zaniknutá obec Veľká Poľana. Nebo trhali blesky, strašne lialo. A ja som bol od môjho auta či akejkoľvek možnosti na prístrešok vzdialený ešte zhruba 15 kilometrov. Opäť som zháňal pomoc a auto. Tentokrát to boli pilčíci, najprv to odmietli, no keď videli tie blesky, zľutovali sa. Dobehli ma a spolu s bicyklom ma napokon naložili do svojho Berlinga. V živote som sa tak nebál. Chlapi, ďakujem.

Štyri otázky

Koniec odbočky, poďme späť k našej národnej pamiatke. Po ceste mi v hlave neustále vírili štyri otázky: (1.) Ako to, že nám vybudovanie štvorkilometrového úseku trvalo 15 rokov a Poliaci to dali za dva roky? (2.) Bolo vôbec to, čo som videl, ešte Porta Rusica alebo už len jej napodobenina? (3.) Potom to bol ten kontrast medzi tým, čo som videl na poľskej a slovenskej strane. V Poľsku utešene rastúce domki natura, u nás nie veľmi pohľadné maringotky v zaniknutej obci Ruské. (4.) A napokon, prečo sme prvú cyklocestu v Poloninách vybudovali na mieste, ku ktorému sa treba terigať minimálne 14 kilometrov, a kde nie je žiadna občianska vybavenosť, mobilný signál ani prístupná cesta a keď tam niekoho zastihne búrka, tak to môže skončiť až tragicky?

Po odpoveď som šiel k Jánovi Holinkovi, starostovi obce Ulič, ktorý stál pri myšlienke obnovy cesty od začiatku a je suverénne najaktívnejšou osobou s najväčším prehľadom o všetkom, čo sa deje v oblasti cestovného ruchu v Poloninách.

Pätnásť rokov

Začal som zhurta. Pätnásť rokov. Ako je možné, že sme štvorkilometrovú cyklotrasu dokázali stavať pätnásť rokov a Poliaci to dali za dva roky? Odpoveď nebola krátka. V prvom rade, po tom, čo padla dohoda, že touto cestou sa prepoja Poloniny s Bieščadami, vznikla na našej strane otázka, kto to vlastne zastreší. Pôvodné obce boli vysídlené, teraz toto územie patrí oficiálne pod obec Stakčín, ktorá sa nachádza dvadsať kilometrov odtiaľ. Cestu však sčasti vlastnil Slovenský pozemkový fond, sčasti ju vlastnil vodohospodársky podnik, sčasti urbariát a sčasti súkromníci. Nájsť zhodu medzi všetkými týmito aktérmi vyzeralo byť ťažkým orieškom. Okrem toho, v akomkoľvek projekte sa vyžaduje aj finančná spoluúčasť, do ktorej sa nikomu nechcelo. Navyše, podľa starostu si všetci dlhé roky hovorili, že pustiť sa do toho aj tak nemá význam, lebo ochranári z národného parku tam výstavbu aj tak nedovolia. Občas sa zdalo, že sa niečo pohne, napríklad, keď dotáciu na výstavbu cesty schválila v roku 2014 Ficova vláda, no tá ju po pár mesiacoch napokon rýchlo zrušila. 

Holinka trochu opatrnejšie volil slová, keď sme prešli k tomu, kedy v prípade nastala zmena. V zásade som sa však dozvedel to, že zmenu možno datovať do roku 2016, keď sa tejto veci ujal generálny tajomník služobného úradu na ministerstve pôdohospodárstva, Sninčan Jaroslav Regec (SNS, dnes údajne vyšetrovaný kvôli podozreniu z korupcie), ktorý sa za celú vec postavil. Vtedy sa rozhodlo, že do výstavby cesty sa pustí štátny podnik Lesopoľnohospodársky majetok (LPM) Ulič. Za niekoľko týždňov sa podarilo dostať majetkovoprávne veci do poriadku, zároveň do seba zapadlo viacero dôležitých vecí. Poliaci o projekt mali stále záujem a aktívne sa doň obuli, zároveň v tom čase vyšla výzva v rámci programu cezhraničnej spolupráce Interreg (Poliaci z nej napokon postavili 19-kilometrovú trailovú trať). Grant bol schválený v roku 2018.

Čo sa dialo ďalšie tri roky? Vybavovali sa ďalšie dokumenty ako projektová dokumentácia, riešilo sa výberové konanie, no najmä, rok a pol sa riešilo stavebné povolenie. Pol roka trvalo, kým sa získali všetky potrebné pečiatky zo Štátnej ochrany prírody či z okresného a krajského úradu životného prostredia a podobne. Ďalší rok celý proces brzdilo svojimi pripomienkami lesoochranárske združenie Vlk. Keď sa po dvoch mesiacoch vyriešila jedna zákruta (zo šestnástich, ktoré tu sú), ktorá podľa nich zachádzala pol metra do ochranného pásma, prišla na rad ďalšia. Potom namietali, že dôjde k úhynu hmyzu, niečo šlo aj na súd a vyriešilo sa to len tým, že ministerstvo sa neodvolalo. A keď už nebolo čo napadnúť, tak celé konanie v posledný možný deň Vlk napadol len z princípu, lebo je proti. Istý pracovník ochrany prírody, ktorý mal vydať jedno z povolení, preto vraj skončil na maródke, lebo nemal chuť na ďalší súdny spor s Vlkom.

Historická cesta?

Tu sa sčasti ukrýva odpoveď aj na ďalšiu otázku. Bolo to, po čom som išiel, ešte vôbec Porta Rusica, keďže namiesto historickej cesty som videl len asfaltku a navozené kamene? Holinka hovorí, že keď na miesto prišli pamiatkari a spravili sondy, zistili, že už vlastne nie je čo rekonštruovať, keďže neboli schopní nájsť ucelený úsek pôvodnej cesty. Dôvodom je, že tá stopäťdesiatročná pamiatka sa celé tie roky nijako neudržiavala. Naopak, chodilo sa po nej, hospodárilo sa na nej, a preto bola stokrát zničená a následne zavezená štrkom či inak spevnená alebo znehodnotená. A dopadlo to tak, že z národnej kultúrnej a technickej pamiatky neostalo okrem priepustov prakticky takmer nič. Preto sa rozhodlo, že sa na nej vytvoria dva šesťstometrové úseky, ktoré budú vybudované z kameňa vybraného pamiatkarmi, aby pripomínali pôvodnú cestu.

• 

• 

• 

Holinka priznáva, že dnes by sa už možno projekt pripravil inak, no vtedy boli tlačení časom, všetko sa robilo rýchlo, aby sa stihol termín na vyčerpanie výzvy, v rámci ktorej mala byť cesta rekonštruovaná. „Veľmi veľa rokov sme premrhali na jalové reči,“ hovorí starosta a dodáva, že aj toto je jeden z výsledok tých premrhaných rokov. No zároveň vraví, že ak by sa to neurobilo teraz, možno by sa to neurobilo už nikdy.

Čo ďalej?

Tretia otázka. Porta Rusica sa končí v zaniknutej obci bez akéhokoľvek občianskeho vybavenia, 14 kilometrov od najbližšej obce. Čo ďalej? Starosta mi vysvetľuje, že už sa pracuje na rekonštrukcii cesty na Runinu. Na tomto úseku vraj už bolo ukončené výberové konanie a už tento mesiac by mal zhotoviteľ prebrať stavenisko. Po pätnástich rokoch stavby štvorkilometrového úseku je to celkom rýchly posun. Holinka sa však nedá zastaviť a vysvetľuje, že ďalej bude táto cesta nadväzovať na ďalšie cyklocesty v celkovej dĺžke 97 kilometrov s názvom Poloniny trail, ktoré prepoja v podstate celé Poloniny. Táto cesta má viesť zo Sniny až na Ruské sedlo, odtiaľ do Runiny, a cez kopce do Ruského potoka a ďalej na Ulič Krivé, čím sa prepoja tri obce s drevenými kostolíkmi. Z Krivého pôjde cesta do Uliča, z neho do Ruskej Volovej, no nezíde do obce, ale po hrebeni bude ďalej pokračovať až do Stakčínskej Roztoky a odtiaľ do Stakčína, kde sa okruh uzavrie.

Neveriacky sa pýtam, kedy by mal byť tento projekt ukončený, ak sa Porta Rusica rekonštruovala 15 rokov. Starosta vraví, že prvý dvadsaťkilometrový úsek zo Sniny až po Ruské a druhý štvorkilometrový úsek Ulič – Uličské Krivé, teda prvé vybrané úseky, musia byť hotové do konca roka 2023, pretože finančné prostriedky sa tu majú čerpať ešte z predchádzajúceho plánovacieho obdobia. Ak by všetko išlo dobre, podľa Holinku by sa stavebné práce mohli začať v polovici budúceho roka. Podľa informácií zo stránky geopresovregion.sk by mal byť celý projekt ukončený do konca roka 2025.

Nové tempo

Nestíham sa čudovať, štvrtú otázku odkladám na neskôr a pýtam sa, ako je možné, že sa tu zrazu začali takýmto tempom hýbať veci. Starosta vraví, že predtým to nešlo, lebo miestnych nikdy v Bratislave nepočúvali. A prečo teraz počúvajú? Podľa neho sa zmenili tri veci. Prvou je, že miestni starostovia začali ťahať za jeden koniec. Zatiaľ čo predtým každý z nich myslel skôr na seba, a preto na vyšších miestach žiadali malé peniaze na mnoho malých projektov, ako napríklad opravu autobusovej zastávky, chodník v obci, výmenu okien na obecnom úrade a podobne a hrali takú čudnú súťaž, kto si pre seba vybaví viac, teraz sa už skôr vedia zhodnúť na menšom počte veľkých projektov, ktoré zlepšia život v celom regióne.

Druhou významnou vecou je, že miestny región bol Svetovou bankou označený ako najzaostalejší región v rámci Európskej únie. Prišli experti zo Svetovej banky a rok a pol hľadali spôsoby, ako tomuto regiónu pomôcť. Záverom bolo, že usúdili, že projekty, ktoré sa mali už aj predtým v regióne realizovať boli vlastne nastavené dobre, no tentoraz ich predniesli oni. Okrem cyklotrás sa tak konečne dostali na pretras aj chýbajúce vodovody a kanalizácia v miestnych obciach, bez ktorých sa o ochrane prírody alebo rozvoji cestovného ruchu nedá hovoriť. Keď s touto požiadavkou chodili po úradoch v Bratislave starostovia z malých, vymierajúcich dedín na východe, tak ich nikto nebral vážne. Ak to však bolo prezentované ako výsledok niekoľkomesačných analýz expertov Svetovej banky, tak to už zrazu bolo vau.

Poslednou a možno najdôležitejšou vecou bola zmena vo vedení prešovskej VÚC, konkrétne výmena Chudíka, ktorý tu spolu s vtedajším zastupiteľstvom dostal pomenovanie Alibaba a štyridsať zbojníkov, za Majerského. Ten bol v Poloninách hneď po nástupe do funkcie inkognito tri dni, aj keď pochádza z opačnej strany Prešovského kraja, počas ktorých si mnohé turisticky zaujímavé miesta osobne prešiel, absolvoval neoficiálne, neformálne diskusie, videl reálnu atmosféru, ktorá tu vládne, čo starosta veľmi oceňuje. Výsledkom je, že župa zastrešila prípravu mnohých projektov a vzala na seba aj bremeno ich príprav, čo podľa Hlinkových slov znamená, že na prieskumné vrty už dala milión, ďalšieho pol milióna zas naliala do posudzovania či projektovej dokumentácie. Rozdiel je aj v tom, že úradníci úplne inak vnímajú, ak pracovné stretnutie k nejakému projektu zvolá župa a ak to urobí nejaký starosta malej obce.

…a prečo to na poľskej strane vyzerá lepšie?

Posledná otázka. Ten kontrast medzi poľskou a slovenskou stranou hôr. Ako si to vysvetliť? Čo robia Poliaci inak? Holinka vraví, že hlavný rozdiel medzi nami a nimi je v komunikácii. A to jednak v tom, že štátni úradníci sa tam pýtajú miestnych, čo by potrebovali, a jednak v tom, že tam sa v prípade problému stretnú za rokovacím stolom všetky strany a snažia sa nájsť riešenie.

Uvádza aj viacero príkladov. Prvým je akcia s názvom Program pre Bieščady, ktorá sa tam konala asi pred štyrmi rokmi a na ktorej centrálna vláda podľa jeho slov rozdala na dotáciách 1,3 miliardy zlotých (viac ako 280 miliónov eur). Ale pozor, nepredstavujte si to ako naše výjazdové zasadnutie vlády. Tejto konferencii predchádzala ročná analýza centrálnej vlády spolu so všetkými subjektami pôsobiacimi v Bieščadach.

• 

• 

• 

• 

Rozdiel starosta vidí aj v tom, ako sú nastavené dotácie. Zatiaľ čo poľská vláda podporila výstavbu malých, rodinných penziónov spôsobom, že miestni, teda fyzické osoby, sa mohli uchádzať o dotácie, cez ktoré si upravili domčeky na malé penzióny pre pätnásť, dvadsať ľudí, u nás sa do podobnej výzvy mohli prihlásiť len právnické osoby, ktoré už minimálne dva roky poskytujú ubytovanie alebo stravovanie s tým, že 80 percent ich tržieb pochádza z cestovného ruchu. Keďže u nás, až na zopár jednotlivcov, taký nikto nie je, prihlásili sa do tejto výzvy firmy z Prešova a Košíc, ktoré od miestnych odkúpili domčeky a získali peniaze na ich rekonštrukciu.  

Okrem toho, Poliaci podľa neho už pred dvadsiatimi rokmi spravili to, s čím my ešte len začíname. Majú jasne vymedzené hranice, kde je bezzásahové územie, i pásmo, kde sa môže niečo stavať. Rozčlenili územie na Národný park, kde je najvyšší stupeň ochrany a niečo ako naša Chránená krajinná oblasť, kde je menší ochranný režim, a podľa toho sa postupuje. Výsledkom je, že hory na druhej strane hranice ročne navštívia milióny turistov, u nás sú to tisíce. Tam život ľudí prosperuje, u nás upadá. V Snine (20-tisíc obyvateľov) sa ide rušiť nemocnica, v Zboji jediná horská záchranná služba, v Lesku (6-tisíc) a Ustrzykoch Dolnych (10-tisíc) sa k nemocniciam pristavujú nové oddelenia.   

Poľský scenár

Preto bolo podľa starostu potrebné začať cestou z Ruského sedla. Tá je strategická v tom, že ponúka možnosť spojiť slovenskú a poľskú stranu hôr a prilákať k nám aspoň časť turistov, ktorí navštívia Bieščady. Zamerať sa na Slovákov podľa neho nemá až taký význam, pretože kým Slovák z Bratislavy dôjde do Polonín, strávi v aute minimálne 6 hodín a po ceste minie ďalších osem národných parkov. My sme ten najvýchodnejší, ten, ktorý je najďalej a zároveň je najmenej rozvinutý. No Poľsko aj s miliónmi turistov je len cez kopec. Navyše, sme pre nich zaujímavou destináciou, pretože tu môžu ponúknuť ich turistom niečo nové.

Starosta Ján Holinka je vizionár, ktorý vidí v rozvoji cestovného ruchu to, čo by mohlo znova oživiť tento región. Je to podľa neho to, čo môže znova pritiahnuť do Uliča a okolitých dedín mladé rodiny, slušnú prácu, príležitosti pre miestnych. Vidí v ňom aj spôsob na naštartovanie ochrany prírody, pretože ľuďom pracujúcim v cestovnom ruchu určite viac vadí výrub stromov ako stovke pilčíkov, ktorí v okolitých lesoch pracujú pre LPM Ulič a ktorých priemerný vek je mimochodom 55 rokov. Je to vizionár, ktorý sníva o tom, ako raz bude v Poloninách fungovať mliekareň, ktorá bude vyrábať ekojogurty ochutené lokálnym ovocím, ako budú miestni prenajímať domčeky po svojich rodičoch ako malé penzióniky, ako sa vo vysídlenom Ruskom vystavia environcentrum, kam bude turistov voziť ekobus, ako budeme spolu s Poliakmi usporadúvať ultramaratóny v našich horách. Vidí Poloniny ako miesto, kde sa vrátia mladé rodiny a kde sa vráti život. Pre miestneho človeka lákavá predstava.  

Keď som po bezmála dvoch hodinách odchádzal zo stretnutia, predsa len vo mne trochu hlodali pochybnosti. Poloniny sú pre mňa totiž najkrajšie v tom, že keď sa vyberiem na turistiku, tak viem, že väčšinu túry nikoho nestretnem, viem, že v lese bude ticho, v Poloninách sa možno pokojom a tichom opíjať tak ako nikde inde. Státisíce poľských turistov by túto romantiku určite zmenilo. Na druhej strane však treba priznať, že bez turizmu tu o pár rokov asi skutočne nebude vôbec nič. Alebo sa mýlim? Najbližšie sa pôjdem pozrieť do Osadného.