Charles Snow a diskusia o fyzikoch a lyrikoch

Pred 65 rokmi anglický spisovateľ pomohol ľudstvu vyhnúť sa nebezpečenstvu neporozumenia medzi umelcami, humanitnými a prírodnými vedami. Možno si ani neuvedomil, do akej miery prispel k dialógu intelektuálnych elít a urýchlil kolaps komunistického systému.

V októbri roku 1956 anglický spisovateľ a vedec Charles Snow (1905 – 1980) napísal článok venovaný konfliktu exaktných a humanitných vied (vyšiel v magazíne New Statesman, 6. 10. 1956). Vtedy však nevyvolal veľký ohlas. O tri roky neskôr zopakoval tieto myšlienky, keď vystúpil v Cambridgi s prednáškou „Dve kultúry“ (The Two Cultures and the Scientific Revolution, 7. 5. 1959).

Druhý pokus bol úspešnejší. Text prednášky, ktorý vyšiel v tom istom roku ako samostatná brožúrka, sa zapísal do zoznamu 100 najdôležitejších kníh 20. storočia. Vyvolal rozsiahle verejné diskusie, ktoré ovplyvnili nielen Západ, ale aj „socialistické“ štáty (kde je známy ako diskusia o „fyzikoch a lyrikoch“).

O pár dní, 15. októbra, si pripomenieme výročie jeho narodenia, čo je dobrý dôvod, zamyslieť sa nad jeho miestom v dejinách.

Vzájomné neporozumenie

V počiatočnej fáze vedecko-technickej revolúcie Snow spozoroval alarmujúci jav: predstavitelia umeleckej inteligencie a spoločenských vied prestali rozumieť svojim kolegom z oblasti prírodných, technických a exaktných disciplín, a naopak. Považoval ho za nebezpečný, dokonca schopný ohroziť budúcnosť ľudstva.

Ilustroval to zábavnou epizódou o vzájomnom neporozumení odborníkov rôznych kultúr. Na spoločnom obede v Cambridgi sa jeden z hostí pokúšal začať rozhovor so susedmi. Tí buď vôbec nereagovali, alebo odpovedali zvláštnym bučaním. Nepríjemnú situáciu si všimol rektor, ktorý sedel na čele stola. Na podporu hosťa hlasno vyhlásil: „Sú to matematici! Nikdy sa s nimi nerozprávame!“

Spisovateľ sa obával, že takýto trend môže vyvolať vážne rozpory v spoločnosti a rozdeliť ju na časti neschopné komunikácie a interakcie. Korene problému videl vo vzdelávacom systéme, ktorý je podľa neho zbytočne špecializovaný a zabraňuje ľuďom získavať skutočne komplexné vzdelanie.

V prednáške nastolil dôležité otázky o role kreatívnej inteligencie v spoločnosti, o problémoch umeleckého odrazu reality a tak ďalej. Teraz sa však chcem sústrediť iba na to, čo sa zmenilo za šesťdesiatpäť rokov a či sa potvrdili Snowove obavy.

• 

Integrácia vedomostí a zručností

Faktom je, že rozdiel medzi humanitnou a vedecko-technickou kultúrou nikam nezmizol. Je v ich podstate samej. Rozdielne oblasti vedy sú v rôznom meradle ovplyvňované ľudskými hodnotami. Pre prírodné a technické vedy nie sú charakteristické hodnotiace prístupy, ktoré sú základným prvkom humanitárnych vied.

Sociálne výskumy môžu byť ovplyvňované ideológiou a sú s ňou spojené oveľa viac ako prírodné a technické poznanie. Keď hovoríme o umení založenom na intuícii a osobnom postoji autora vo väčšej miere ako na prísnej analýze skutočnosti, rozdiel je ešte očividnejší.

Ale je hlbší a ostrejší ako pred šesťdesiatimi piatimi rokmi? Myslím si, že nie. Vedecko-technická revolúcia, ktorá vyostrila tento problém, ho aj vyriešila.

Prvé, čo sa zmenilo, je sama veda. Jej odbory už nie sú také uzavreté ako predtým. Rozvinuli sa interdisciplinárne výskumy a dôležité objavy aj prevraty vznikli pri kombinácii rôznych oblastí a vedomostí. Spoločenské vedy nie sú výnimkou. Čoraz viac používajú nástroje exaktných a prírodných disciplín. V 50. rokoch minulého storočia také možnosti ešte neboli.

Historici sa dnes môžu spoliehať na údaje získané pomocou rádiouhlíkovej metódy (fyzika), stratigrafie (geológia), dendrochronológie (botanika), aby presne datovali udalosti. Analýzy DNA (genetika) dovoľujú určiť osobnosti a ľudské spoločenstvá. Skenovanie objektov hmotnej kultúry (fyzika, technika) umožňuje odhaliť ich skryté vlastnosti.

Ekonómovia, sociológovia, demografi majú k dispozícii kvantitatívne metódy: matematické modely a programy dovoľujúce identifikovať vzťahy medzi rôznymi parametrami, určovať vývojové trendy a predvídať dianie v budúcnosti. Aplikovaná matematika sa stala súčasťou spoločenských vied. Teraz sa už všetci s matematikmi nielen rozprávajú, ale s nimi aj spolupracujú.

Dokonca aj spisovatelia, básnici a skladatelia v súčasnosti vytvárajú svoje diela spravidla pomocou komplikovaných technických zariadení – počítačov (aj keď nemusia rozumieť, ako fungujú). Počítačová grafika a umelecké inštalácie, vyrobené pomocou digitálnych technológií, sa stali dôležitým žánrom výtvarného umenia. Hranica medzi „fyzikmi a lyrikmi“ už nevyzerá byť taká neprekročiteľná.

Vzdelávacia úloha média

Druhá vec, ktorá veľmi zvýšila počet ľudí s predstavou o základoch prírodných, technických a exaktných vied, je televízia. V 50. rokoch ešte nemala veľký vplyv. Teraz ho má obrovský, hoci je stále kritizovaná za to, že štandardizuje a primitivizuje divákov. Predsa len však prispieva aj k ich vzdelávaniu.

Napríklad televízny kanál Discovery a jemu podobné robia veľa pre to, aby problémy modernej vedy boli pochopiteľné a zaujímavé pre každého. Programy venované vesmíru, kvantovej teórii či pôvodu života niekedy lákajú publikum nemenej než thrillery. Poskytujú priestor vynikajúcim popularizátorom vedy schopným jednoducho vysvetliť tie najzložitejšie problémy.

Stephen Hawking sa celý život venoval javom zrozumiteľným maximálne pár stovkám ľudí na celej Zemi. Talent mu dovolil urobiť z nich bestseller. Milióny súčasníkov sa stali jeho fanúšikmi a úprimne smútili pri jeho nedávnej smrti. To by nebolo možné bez televízie. Teraz je nejeden divák kanálu Discovery schopný porozprávať sa nielen s matematikom, ale aj s teoretickým fyzikom.

Tretí faktor, ktorý priblížil vedecké poznatky každému človeku, je internet. Jeho koncepcia bola uverejnená v 1962, prvá reálna sieť vznikla v 1969. Verejne sa stala dostupná až od roku 1979. Snow si v roku 1959 nemohol ani len predstaviť takúto radikálnu inováciu. Teraz má každý k dispozícii ľubovoľné vedecké publikácie, pripomienky a vysvetlenia, v podstate bez ohľadu na to, kto je a kde sa nachádza.

Internet veľa zmenil aj vo vzdelávaní. Napríklad Coursera a podobné zdroje umožňujú každému záujemcovi študovať tie disciplíny, ktoré potrebuje. Nezávisle na odbornosti sa vie dostať k prednáškam a konzultáciám od najlepších expertov na svete.

To má vplyv aj na tradičný systém vzdelávania: niektoré vysoké školy už ponúkajú bakalársky program s voľným výberom disciplín. Študenti sa môžu naraz venovať aj fyzike, aj literatúre, aj biológii. Absolventi takéhoto štúdia si vyberú odbornosť, až keď pôjdu na magisterské štúdium. Predtým dostanú široký interdisciplinárny rozhľad.

Vzájomné neporozumenie nositeľov dvoch kultúr dnes nepredstavuje významný problém. Snowove obavy sa nepotvrdili. Môžeme si myslieť, že sa mýlil. Spravodlivejší je však iný záver: upozornil ľudstvo a vďaka tomu sme unikli nebezpečenstvu. Vieme, že predpoveď budúcnosti má na ňu vplyv. Keby nevyhlásil svoj alarm, ktovie, ako by sa všetko udialo.

Trhliny v komunistickej ideológii

Ešte za jedno musíme byť vďační Charlesovi Snowovi. Pri spomínaných prednáškach nastalo v ZSSR takzvané oteplenie («oттепель») – relatívne zmiernenie režimu. Tému jeho prednášky sovietske ideologické orgány uznali za neutrálnu a neškodnú. Preto prvý raz za desaťročia povolili verejnú diskusiu – o „fyzikoch a lyrikoch“.

Názov bol prevzatý z básne už trochu zabudnutého sovietskeho poeta Borisa Sluckého (Борис Слуцкий), taktiež z roku 1959.

Konšpirační teoretici uvidia istý význam v tom, že bratranec básnika pod menom Me’ir Amit bol nejaký čas riaditeľom izraelskej tajnej služby Mosad.

Diskusiu začal vtedy slávny spisovateľ a superhviezda sovietskeho novinárstva Iľja Erenburg (Илья Эренбург, 1891 – 1967), mimochodom autor samotného výrazu „oteplenie“.

Erenburg vôbec nebol obyčajným sovietskym občanom – dlho žil v emigrácii vo Francúzsku a v iných štátoch vrátane Československa (O. Rádl: „I. Erenburg o vlasti vojáka Švejka“, 1931). V emigrácii sa zoznámil s iným ruským emigrantom – Vladimírom Iľjičom Leninom, no radšej komunikoval s Guillaumom Apollinairom, Jeanom Cocteauom, Henrim Matissom, Amedeom Modiglianim, Pablom Picassom a inými takzvanými modernistami. Dostával podporu od Josifa Stalina a Adolf Hitler ho označil za svojho osobného nepriateľa.

Erenburg často cestoval do zahraničia (čo vtedy nebolo úplné bežné), patril k európskej kultúre. Je autorom slávnej vety: „Uvidieť Paríž a zomrieť“ («Увидеть Париж и умереть»). Preto bol určite v obraze ideí, ktorými žila západná verejnosť. Snowove názory ho oslovili a pochopil ich význam.

Dňa 2. septembra 1959 uverejnil v populárnych novinách Komsomoľskaja pravda, kde bol šéfredaktorom, článok s názvom „Odpoveď na jeden list“. Stroho skritizoval nejakého inžiniera, odmietajúceho hodnotu a užitočnosť umenia, pretože prišiel čas vedecko-technických vedomostí a zručností. Na to odpovedali podporovatelia inžinierovho názoru – a diskusia sa začala.

Sovietski občania, ktorí už aj zabudli na to, že o spoločenských problémoch možno otvorene hovoriť, sa do nej aktívne zapojili. Jeden z nich spomínal, ako natrafil na spomínaný článok v Komsomoľskej pravde, keď pracoval vo vojenskom vedeckom inštitúte. Takmer všetci zamestnanci následne tri dni nepracovali, iba debatovali až do úmoru. A neobmedzili sa iba na neutrálne témy.

Vtedy vznikla móda verejných diskusií, všade sa vytvárali diskusné kluby. O niekoľko rokov ich vyľakané stranícke orgány zatvorili, ale už bolo neskoro. V ideologickom monolite sa objavili praskliny, ktoré sa potom šírili. Mládež tohto obdobia (neskôr nazývaná „šesťdesiatnici“) po absolvovaní školy „oteplenia“ už v staršom veku zohrala dôležitú úlohu v Gorbačovovej perestrojke a pri páde komunistického systému.

Nie som si istý, či Snow vedel, akú zohral úlohu v histórii. Mali by sme si ho ale vážiť viac – ako jedného zo zakladateľov súčasného sveta.