Baltazárova hostina a krach komunistických ideálov

Satira o Stalinovej smrti a dráma z Novočerkassku. Prečo tieto dva filmy zaujali viac divákov vo svete ako v Rusku?

Nedávno sa mi podarilo vidieť dva filmy venované sovietskej minulosti. Nepoznám veľa ľudí, ktorí naozaj chcú, aby sa vrátila, ale zároveň mnohí cítia akúsi nostalgiu za starými časmi a raz s potešením, inokedy so záujmom spomínajú na detaily zašlej doby.    

Baltazárova hostina

Prvý film sa volá Stratili sme Stalina (The Death of Stalin, 2017), ide o britsko-francúzsky politicko-satirický film Armanda Iannucciho, natočený podľa rovnomenného komiksu z roku 2010. Autormi komiksu sú Fabien Noury ​​a Thierry Robin.

Film vo mne vyvolal živé déjà vu. Hoci som pôvodný komiks nikdy nečítal, niektoré scény a repliky hercov sa mi zdali zvláštne známe. Samozrejme, že podobnosť som zistil rýchlo. Ide totiž o poviedku abcházskeho spisovateľa Faziľa Iskandera (1929 – 2016). Baltazárova hostina (Пиры Валтасара) je súčasťou jeho slávneho románu Sandro z Čegemu (Новый мир, 1983). Existuje aj jej filmová adaptácia – sovietsky hraný film z roku 1989 – Baltazárova hostina alebo noc so Stalinom (Пиры Валтасара, или Ночь со Сталиным).

Možno vám napadne otázka, čo má so Stalinom spoločné biblický babylonský princ Baltazár (Bél-šar-usur), ktorý žil v 6. storočí pred Kristom. Nuž, zo Starého zákona vieme, že v noci, keď Peržania zajali Babylon, usporiadal Baltazár luxusnú hostinu, ak nie hneď orgie (Daniel 5, 25-31). Odvtedy používame označenie Baltazárova hostina na zábavu v tom najnevhodnejšom čase.

Faziľ Iskander opísal celonočnú bezuzdnú zábavu Stalina a jeho úzkeho kruhu a vykreslil ich ako skupinu tupých a zlomyseľných nenažrancov a opilcov. V tých časoch sa už písalo o Stalinovi veľa tvrdých a kritických vecí, ale Iskander ho asi ako prvý zosmiešnil. Nielen Stalina, ale aj ďalších sovietskych politikov tej doby, urobil z nich predmet satiry.

Britský film Stratili sme Stalina pokračuje v tejto satirickej tradícii. Autori sa určite oboznámili s Iskanderovou poviedkou aj jej filmovou verziou. Preto dochádza k sémantickému a dokonca textovému dialógu medzi týmito dielami, hoci ich oddeľujú štyri desaťročia.

Film nám pripomína skutočne zlomový bod, zmenu epoch v histórii Sovietskeho zväzu. Ešte jeden návrat do Starého zákona: uprostred Baltazárovej hostiny napísala neznáma tajomná ruka na stenu slová: „mene, mene; tekel, ufarsin“. Ide iba o názvy vtedajších mincí, ale obyčajne sa to prekladá z aramejčiny ako „sčítané, odvážené, rozdelené“, a teda slová, ktoré predznamenali zánik Babylonu. Smrť Stalina bola podobným znamením, po nej sa Sovietsky zväz stal iným, základy totality sa začali pomaly rúcať. Ako sa malo neskôr ukázať, bez Stalinových základov nemohol Sovietsky zväz existovať.

Britský film opisuje ten historický moment bez akéhokoľvek pátosu. Naopak, snažia sa zdôrazniť, aké malicherné a bezvýznamné boli hlavné postavy tej drámy. Tí, ktorých obyvateľstvo uctievalo ako bohov, nosili ich portréty ako ikony na demonštráciách, sú zobrazovaní nie ako monštrá, ale ako slabé a zmätené osoby. Niektoré detaily sa podarili autorom vyjadriť dobre. Napríklad keď jeden z komunistických vodcov ľutuje nie smrť Stalina, ale to, že si zašpinil oblek, keď jeho telo niesol do postele.

Film tiež hovorí o záhadnej a neobvykle rýchlej premene Lavrentija Beriju z krvavého kata na osloboditeľa a – prepytujem – dobového liberála.

Ani odborníci nevedia jednoznačne interpretovať takú ochromujúco rýchlu transformáciu človeka, ktorého až do dnes považujú za architekta stalinských represií. Okamžite po Stalinovej smrti nielenže začal s oslobodzovaním politických väzňov z táborov, ale ponúkol aj radikálnu reformu – prechod krajiny na trhovú ekonomiku. Nemožno vylúčiť, že tým zastrašil svojich straníckych súdruhov viac ako hrozba, že práve Berija si uplatní nárok na osobnú autoritu.

Celkovo by som rád zdôraznil, že filmový príbeh je vystavaný z reálnych udalostí. Aj keď, samozrejme, platí, že to nie je historický dokument, ale umelecké dielo. Preto ani nemá veľký zmysel sťažovať sa na jeho dosť početné momenty, ktoré sa nekryjú s dejinami.

Jednu epizódu ale ignorovať nemožno. Podľa filmu štátne orgány priamo na moskovskej ulici zastrelili 1 500 ľudí, ktorí sa chceli zúčastniť na rozlúčke so Stalinom. To sa nikdy nestalo. Pohreb Stalina si síce vyžiadal stovky obetí, ale spôsobila ich tlačenica, ktorá vznikla kvôli obrovskému počtu tých, ktorí ho dychtivo chceli vidieť naposledy. Inak povedané, kvôli oddanej láske vtedajšieho ľudu k Stalinovi. Zobrazenie toho zjavne nezapadlo do konceptu filmu.        

Ruské publikum prijalo film Stratili sme Stalina dosť kontroverzne. Snímka najskôr dostala povolenie premietať sa v kinách, ale po niekoľkých dňoch ho stiahli kvôli protestom vlasteneckých organizácií a členov rodín zobrazených postáv. Preto ho na veľkom plátne videl len málokto. Napriek tomu na internete ľahko nájdete doslova desiatky odkazov, kde je možné britský film sledovať online alebo si ho zdarma stiahnuť. O cenzúre nemôže byť reč, divákom je voľne dostupný.

Ideologická kataklizma

Druhý film, o ktorom chcem napísať, tiež odkazuje na historickú udalosť, hoci nie tak epochálnu. V roku 1962 vyhlásili robotníci v neveľkom ruskom meste Novočerkassk (na západe Ruska, neďaleko Azovského mora) štrajk. Protestovali proti zvýšeniu cien potravín a súčasne zníženiu miezd. Štrajk rýchlo prerástol do masových nepokojov.

Sovietske vedenie v Moskve reagovalo veľmi nervózne. Krajina čelila potravinovej kríze, hrozil masový hlad. Protesty v Novočerkassku sa mohli rozšíriť na iné regióny. Komunisti zavolali na pomoc armádu a nariadili jej, aby okamžite a akýmkoľvek spôsobom zastavila protesty. Armáda mala povolené všetko vrátane použitia zbraní.

Vojenskí velitelia sa ukázali byť humánnejší ako komunistické vedenie a tento rozkaz v skutočnosti nedodržali. Vojaci nechceli bojovať proti zúfalým ľuďom. Nanešťastie, keď sa dav protestujúcich pokúsil odobrať niekoľkým vojakom zbrane, išlo o jednotlivcov, ktorí strážili administratívnu budovu, vypukla chaotická streľba. Veliteľ síce kričal, aby vojaci okamžite zastavili paľbu, ale vojaci ho nepočuli kvôli silnému hluku. Potom boli za to potrestaní.

Bilancia: 24 zabitých ľudí z davu, 70 zranených. Ďalších 6 osôb, ktorých štátne orgány označili za organizátorov nepokojov, potom súd odsúdil a dal popraviť. Komunistické orgány sa pokúsili túto tragédiu zatajiť a skryť. Ale nepodarilo sa to. Písal o tom aj Solženicyn. V skutočnosti išlo o takzvané Polichinelleho tajomstvo, takmer každý o tom vedel, ale nemohlo sa o tom verejne hovoriť.

Kvôli nedostatku objektívnych informácií sa šírili fámy o stovkách, dokonca tisíckach obetí vrátane detí. Až po roku 1980 sa objavili prvé publikácie o tejto tragickej udalosti, neskôr sa ju podarilo aj vyšetriť. V roku 1996 boli údajní organizátori štrajku a nepokojov, ktorých dal súd popraviť, rehabilitovaní.

Táto ľudová tragédia sa stala aj ideologickou kataklizmou. Štrajk a vzbura robotníkov v socialistickej krajine, kde vládla takzvaná robotnícka strana a takzvaná „diktatúra proletariátu“ – to bol absolútny nonsens. Stalo sa to, čo považovali za nemožné. Spochybnilo to nielen politiku komunistickej strany, ale aj jej vlastnú legitimitu – teoretické marxisticko-leninské základy. Pre vtedajšieho vodcu krajiny a strany Nikitu Chruščova (tiež antihrdina filmu o Stalinovej smrti) to bol začiatok konca jeho kariéry.

Táto historická pohroma inšpirovala svetovo známeho režiséra Andreja Končalovského (ročník 1937), aby natočil film Drahí súdruhovia! (Dorogije tovarišči, 2020), ktorý bol minulý rok ocenený na festivale v Benátkach. Podobne ako pri filme Stratili sme Stalina, treba povedať, že je to beletristické dielo, nie dokument, dielo si preto nenárokuje presne odrážať dejiny. Najmä ak bol režisér zameraný na vnútorný svet postáv filmu, cez ktorý zobrazoval aj samotné udalosti.

Končalovského film je ale oveľa bližší k historickým faktom, než vyššie spomenutý príbeh o konci Stalinovej éry. Hoci sa nájdu rušivé odchýlky, ako napríklad „vložená“ epizóda so záhadným snajperom, ktorá nemá ani vysvetlenie, ani pokračovanie a neobjavuje sa v mne známych historických zdrojoch.

Všetky skutočnosti sa dozvedáme prostredníctvom subjektívneho vnímania hlavnej ženskej postavy – straníckej funkcionárky a presvedčenej komunistky. Keďže je v silnom strese, nemôže byť zdrojom presných informácií. Krásna žena, ktorá sa v úvode predstaví sexuálnou scénou, sa zmení na uzlík nervov. Filmová kamera zachytáva ​​jednotlivé momenty, súhrn ktorých vyvoláva hoci nie úplný a nie systematický, ale živý emocionálny obraz toho, čo sa stalo v meste. Zhruba tak by vnímal udalosti svedok, ktorý by, samozrejme, nemohol byť súčasne prítomný všade, kde sa niečo konalo, ale z udalostí by mal intenzívny osobný dojem.

Dojem z toho, čo videla, ničí jej predstavu o svete okolo seba, jej presvedčenie, ktorým žila celý predchádzajúci život. Odohrá sa tu jej osobná apokalypsa na pozadí všeobecnej: stala sa jednou z obetí, aj keď osobne netrpela a nič nestratila. Záver filmu nám neumožní si predstaviť, aká ju asi čaká budúcnosť.  

A teraz jedno prekvapenie. Tento film je ťažká psychologická dráma, preto musí diváka vyrušiť, že časť publika ho vnímala ako satiru. Podobne ako v prípade priznanej satiry Stratili sme Stalina. Tušíte správne, že ide o mladých divákov, ktorí nezažili komunizmus.

S úžasom sa čudujú, prečo nebolo možné hneď uspokojiť požiadavky štrajkujúcich. Stranícka novoreč, ktorou rozprávajú sovietski funkcionári, je pre nich dokonca vtipná. Príde im smiešne a prehnané, že strata komunistických ideálov môže byť pre niekoho životnou katastrofou. Táto generácia, ktorá vyrástla počas posledných 30 rokov, žije v úplne inom svete.                    

Istý význam zohráva aj to, že herečka v hlavnej úlohe (inak manželka režiséra) je v Rusku najviac známa ako moderátorka kulinárskej televíznej šou. Takže ju berú vážne ako zdroj na nový recept. Navyše, sponzor a producent filmu je ruský miliardár so zločinnou minulosťou, čo vzhľadom na tému diela samo o sebe pôsobí, povedzme, paradoxne.

Komunisti a radikálni vlastenci aj v tomto prípade protestovali proti filmu, ale tentoraz ich úrady ignorovali. Veď ide o dielo domáceho režiséra, ktoré už dostalo medzinárodné ocenenie. V Rusku film nevzbudil širší záujem, nemal ani komerčný úspech. Jeho priemerná návštevnosť v kinách bola tri osoby na jedno premietanie.

Dva filmy, o ktorých sa bavíme, napriek rozdielu v ich žánroch aj v umeleckej úrovni, sú skoro rovnako zaujímavé a pozoruhodné nielen pre nostalgických seniorov. Napríklad kvôli otázke, prečo si nezískali väčšiu pozornosť ruského publika?

Mám svoju hypotézu. Niektoré stránky relatívne nedávnej histórie sú možno ešte príliš citlivé. Nie každý chápe rozdiel medzi historickou fikciou a učebnicou dejepisu.

Bez ohľadu na to, aké sú udalosti drastické, pre umelca sú vždy iba pozadím a dôvodom na vysvetlenie myšlienok, pocitov a skutočných vlastností jeho postáv. Preto je aj pochopiteľné, ak autor mierne upraví príbeh tak, aby ho prispôsobil svojim cieľom. Môže zaujať či šokovať aspoň časť divákov. Možno práve preto boli obidva filmy lepšie prijaté mimo Ruska než v krajine, ktorej dejinám sú venované.