Keď Pellegrinimu zrazu kotlebovci neprekážajú

Peter Pellegrini Peter Pellegrini počas 194. schôdze vlády SR 5. februára 2020 v Bratislave. Foto: TASR/Martin Baumann

Nie je tomu tak dávno, čo poslanec Ján Podmanický odišiel zo strany SMER-SD kvôli kritike svojho straníckeho kolegu Petra Pellegriniho. Po pár mesiacoch sa zdá, že expremiér Pellegrini na svoje tvrdé slová zabudol a politici okolo Jána Podmanického a Tomáša Tarabu sú mu zrazu dobrí.

Podmanický bol v Smere rovnako dlho ako Pellegrini, čiže 14 rokov. Napriek tomu, že obaja po celý ten čas stáli na opačných krajoch ideologického spektra, dokázali sa navzájom rešpektovať. Obrat nastal v roku 2020, kedy sa o reorganizácii Smeru hovorilo vo veľkom. Najviac sa v tomto smere skloňoval predpokladaný odchod podpredsedu Pellegriniho pre dlhodobý spor s Robertom Ficom. Rozkolu v Smere však predchádzal odchod Podmanického – sociálneho demokrata, ktorý v kultúrno-etických otázkach zvykol hlasovať s konzervatívcami.

Podmanický sa 14. mája spoločne so smeráckym kolegom Mariánom Kérym pridal k Platforme za hodnotové Slovensko. Išlo o projekt poslancov Tomáša Tarabu a Filipa Kuffu zo strany KDŽP, ktorí sa do parlamentu vyniesli na chrbte ĽSNS Mariana Kotlebu. Príčinou bola výročná správa o stave činnosti verejnej ochrankyne práv Márie Patakyovej, ktorú parlament neschválil.

„Ak sa jedná o hodnotové záležitosti, ak sa jedná o ochranu normálneho, prirodzeného Slovenska, v takom prípade sa poslanci naprieč politickým spektrom vedia spojiť,“ obhajoval Podmanický koordináciu poslancov z rôznych strán. Inak to však videli jeho smerácki kolegovia, ako aj konzervatívni politici naprieč všetkými stranami, ktorí sa k iniciatíve odmietli pridať.

Spojenie SMER-ĽSNS

Účasť Podmanického odhalila vnútrostranícke problémy Smeru a oddelila staré jadro od pokrokárov, ktorí mali za včasnú reakciu pri prvej vlne koronavírusu dobré renomé a nechceli sa zdiskreditovať spoluprácou s ĽSNS. Krátko po bezvýznamnej tlačovke Podmanického sa preto na jeho hlavu zosypala kritika zo strany Pellegriniho, Richarda Rašiho a Petra Žigu.

„Môžeme diskutovať o hodnotách, ale je neprípustné viesť takúto debatu s extrémistickou stranou. Sociálna demokracia na Slovensku sa nesmie spriahať s extrémistami, ktorí dodnes spochybňujú napríklad SNP,“ uviedol vtedy Pellegrini. Raši poukázal na to, že aj keď nešlo priamo o poslancov ĽSNS, Podmanický mal Smer vopred informovať. Denisa Saková zas uviedla, že nespolupracovať s ĽSNS znamená aj nepodporovať tieto aktivity členov, ale politickú zodpovednosť musí každý vyvodiť sám.

Úplne priamo sa vyjadril Žiga, ktorý Podmanickému vysvetlil, kam by mali jeho kroky smerovať. „Pozícia a hodnotové otázky strany Smer-SD sú známe a jednoznačné. Pokiaľ to poslanci nezdieľajú, mali by znášať zodpovednosť, pričom jednou z možností je aj odchod,“ načrtol.

Pellegrini je liberál. Odchádzam

Podmanický tieto signály rýchlo pochopil a 19. mája oznámil, že zo strany odchádza a vzdáva sa aj funkcie krajského predsedu Smeru-SD v Žiline. V parlamentnom pléne ostal pôsobiť ako nezaradený poslanec.

Ešte predtým však starosta Starej Bystrice poukázal na skutočnosť, že problémom strany nie je jeho hodnotové zameranie, ale medializované prešľapy členov, ktorí nepatrili medzi askétov s usporiadaným rodinným životom. „Na rozdiel od niektorých našich kritikov sa naše mená nespomínali ani pri kauzách, ani pri podozreniach, ktoré zaťažili Smer-SD. Ani sme sa nepreslávili milionárskym spôsobom života.“

Navyše pri odchode priamo pomenoval to, o čom sa už mesiace verejne hovorilo, a síce predpokladaný odchod Pellegriniho a potrebnú programovú reorganizáciu strany po vzniku ľavicového Progresívneho Slovenska a voľbách, v ktorých Smer nedokázal osloviť konzervatívcov.

„Nechcem byť zámienkou, ktorú použije Peter Pellegrini na svoj odchod zo strany. Nechcem byť ani prekážkou ešte väčšieho posunu Smeru-SD doľava, ako avizoval Robert Fico,“ povedal vtedy Podmanický. Taktiež označil Pellegriniho za „skôr liberála než ľavičiara“.

Expremiér zakladá Hlas

Ani ústupok Podmanického nedokázal zastaviť rozbehnutý vlak stúpajúcej hviezdy Pellegriniho, ktorý v prieskumoch dôveryhodnosti predbehol všetkých politikov okrem prezidentky Zuzany Čaputovej a ďaleko predstihol najmenej dôveryhodného predsedu Smeru Fica.

Desiateho júna preto ohlásil, že zo Smeru odchádza, berie si štvrtinu poslancov a zakladá stranu Hlas-SD. Skutočnosť, že ho nasledovali najmä členovia jeho dvojročnej vlády, ktorí sa najviac vyhranili voči spájaniu Smeru a ĽSNS, už nebolo prekvapením. Prekvapením nie je ani fakt, že Hlas sa podľa najnovších prieskumov stal jednoznačným lídrom rebríčka volebných preferencií.

Náhly obrat

Zvláštne však je, že Pellegrini sa pri svojom štveraní na vrchol nezastaví pred ničím, a tak mu nie je ani trochu hlúpe prosiť o pomoc tých, ktorým pri tom štveraní postúpal po hlavách. Zdá sa, že Pellegrini na vyštvanie Podmanického z materskej strany rýchlo zabudol. Taktiež si už nepamätá, či KDŽP vlastne patrí medzi fašistov alebo nie, a ani za nič si nevie spomenúť, či svojím odchodom skutočne potopil Smer a prebral mu voličov.

Pre svoje demokratické referendum o predčasných voľbách, za ktoré hlasujú aj ľudia, ktorí nechceli, a ktorých „nie“ neberie ako odpoveď, bývalý líder digitalizácie po najnovšom žiada aj podporu od Podmanického, Tarabu a Smeru. Informoval o tom na štvrtkovej tlačovej konferencii.

„Chceme oznámiť, že za nás bude nominovaný Matúš Šutaj Eštok, prípadne Erik Tomáš, a za kolegov pána Podmanického a Tarabu a skupinu poslancov okolo nich bude nominovaný ďalší človek ako návrh do petičného výboru. Oslovíme aj stranu Smer, aby aj ona nominovala svojho zástupcu do petičného výboru, aby sa čo najskôr podarilo sformulovať znenie otázok, aby sme čo najskôr sformulovali hárok, ktorý si potom každá strana, organizácia a každý občan môže stiahnuť, vytlačiť alebo podpísať,“ uviedol.

Pellegrini chce kuť železo za horúca a zbiera spojencov, kde sa len dá. Podobný scenár môžeme badať u Fica a Kotlebu, ktorí sa zúčastnili na protivládnom proteste. Všetci traja lídri sa zatiaľ od seba dištancujú a volia iné postupy, ale pravdou je, že proti ústavnej väčšine sú na seba odkázaní. Zároveň si tak uvedomujú, že sa navzájom potrebujú, ale ich spolupráca by sa nemusela páčiť ich voličom. Bude vtipné pozorovať, ako túto patovú situáciu opoziční lídri vyriešia.


Ďalšie články