Salezián z misie na Sibíri: Naša farnosť je ako tretina Číny, za farníkmi dochádzame aj 1 500 kilometrov

Don Marián Peciar pôsobil deväť rokov na ruskej Sibíri, kde sa naďalej rozvíja saleziánska katolícka misia, ktorú ich spolubratia naštartovali krátko po páde Sovietskeho zväzu. „My sme v Jakutsku vlastne zakladali cirkev. V škole ani v seminári nás neučili, ako sa to robí. To dokážete len s Duchom Svätým,“ vraví a opisuje doslova apoštolské začiatky saleziánskej misie.  

Pred pár týždňami ste sa po deviatich rokoch vrátili z misie na Sibíri späť domov na Slovensko. Prežíva vtedy človek civilizačný šok?

Konkrétne budem rozprávať o svojej skúsenosti s Jakutskom a s hlavným mestom Jakutsk, nie o celej Sibíri, pretože je to územie veľké ako Čína a India dohromady. Svoje pôsobenie v tomto regióne by som kultúrnym šokom nenazval, keďže vďaka technológiám som bol v pomerne intenzívnom kontakte s rodičmi i so spolubratmi. Síce na diaľku a v osemhodinových časových posunoch, ale boli sme v primeranom kontakte. 

Ako ste sa tam ocitli?

Naša misia funguje od roku 1992, keď si naši spolubratia spomedzi viacerých možností, ktoré vtedy mali na stole od novosibírskeho biskupa, vybrali práve malé provinčné mestečko Aldan. Tu začali svoju prítomnosť medzi miestnymi katolíkmi, ktorí boli prevažne potomkovia Poliakov, Litovcov, Ukrajincov a Bielorusov, ale aj pôvodného domáceho obyvateľstva.

Saleziáni dostali možnosť vybrať si lokalitu misijného pôsobenia?

Áno, v tom čase išli naši dvaja spolubratia, otec Daniel Pravda a otec Jozef Tóth na prieskum do vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Na celom území Sibíri, od Uralu až po Vladivostok, pôsobil v tom období jediný katolícky kňaz, Litovec. Na základe korešpondencie s ním a neskôr po prieskumnej ceste priniesli saleziáni predbežný návrh o zmluve nášmu provinciálovi. Ten napokon súhlasil, hoci to bolo veľmi ďaleko a zdalo sa to aj veľmi nereálne. Podpísali sme zmluvu medzi Novosibírskou diecézou a saleziánmi o tom, že územie Jakutska budú mať pastoračne na starosti saleziáni. 

Ako ste k tom prišli vy osobne?

K tejto ponuke som sa dostal v roku 2013. Niekoľkokrát som predstaveným opakoval, že za svoj dom som ochotný považovať hociktorý dom slovenskej provincie saleziánov. Teda nielen tie, ktoré sú na území Slovenska, ale aj tie, ktoré máme v Azerbajdžane či v Jakutsku. Dal som im najavo, že ak by to takto zvážili a aj ja by som sa na to dokázal mentálne a jazykovo pripraviť, tak táto možnosť je pre mňa prijateľná.

V tom období prebiehal reštart tejto misie, vycestovali sme do Ruska dvaja – ja spolu s donom Michalkom. Odvtedy sme tam pôsobili spoločne, medzitým sa to obmenilo, niektorí spolubratia prišli, iní odišli. Prebehla istá reorganizácia. Po deviatich rokoch mi umožnili vrátiť sa, ale s tým, že po troch rokoch pôjdem naspäť.

Bežný našinec si pod Sibírou predstaví skôr tie solženicynovské konotácie, gulagy a najhoršie miesto na svete určené pre trestancov. Je to predsudok?

Nie je to predsudok, ale realita. Extrémnejšie miesto pre život, ako je Jakutsko, človek len ťažko nájde. Rozsiahle územia Sibíri sa nazývali „väznicou bez mreží“. Už v 19. storočí tam cár posielal účastníkov poľského povstania. Ide o prvé zdokumentované kroky katolíkov prítomných v Jakutsku. Boli to študenti, ktorí šli vo Varšave na barikády a neskôr ako študenti medicíny, geografie, etnológie či jazykových smerov prežili niekoľko rokov či desaťročí v Jakutsku. Niektorí sa tam aj oženili a stali sa prvými vedátormi tohto územia spolu s pravoslávnymi kňazmi.

Ocitli sa tam ako trestanci?

Áno, išlo o prvú polovicu 19. storočia. No zároveň boli prvými, kto dokázal dopodrobna opísať zvyky, obyčaje a etnografiu tohto územia. Pekarski je autorom historicky prvého jakutsko-ruského slovníka. Čerski bol geológ a viedol niekoľko expedícií smerom k Beringovmu prieplavu. Sú to prví kresťania-katolíci, ktorí prichádzajú na toto územie. Predtým tam, pravdaže, pôsobila a prinášala evanjeliové hodnoty pravoslávna cirkev. 

Samostatnou kapitolou je väznenie počas stalinského obdobia, keď na území Jakutska vzniklo 150 pracovných táborov. Jakutsko totiž hraničí s Magadanskou oblasťou, ktorá je bohatá na nerastné bohatstvo a pre Sovietsky zväz išlo o zlatú baňu a pokladnicu vojnových výdavkov, preto tu bola najhustejšia koncentrácia gulagov. Potrebovali tam dostať ľudí, ktorí by ťažili nerastné bohatstvo. 

Ruský prezident propaguje Rusko ako také dubisko pre ochranu kresťanských civilizačných hodnôt. Oponenti upozorňujú, že rozvodovosť, potratovosť, ale aj návštevnosť kostolov je horšia ako v najliberálnejších západných krajinách. Nevraviac o alkoholizme. Aká je vaša skúsenosť s ruskou dušou a jej politickou romantizáciou? 

Nemôžem vlastne hovoriť o ruskej duši, keďže som pôsobil v regióne, ktorého miliónová populácia je zložená zo 120 národnostných menšín. Niektoré sú výraznejšie, ako sú Rusi, Jakuti, Evenkovia, Bielorusi, Ukrajinci či Tatári, no sú tam aj mnohé iné menšie národnosti. Jakutsko je čarovné práve tým, že tam popri tradičných obyvateľoch celkom spokojne žijú aj málopočetní zástupcovia Uzbekov, Arménov, Azerov či Kirgizov. Celý bývalý svet Sovietskeho zväzu zostal na tomto odľahlom území premiešaný podobne ako v Moskve. Prichádzajú predovšetkým za prácou, ale mnohí sú tu už desaťročia a majú tu aj svoje rodiny. O národnostne čistokrvných ľuďoch sa v Jakutsku nedá hovoriť. Často sa stretávam s tým, že mi domáci povie, že v ňom prúdi krv štyroch národností: otec Kórejčan, matka Ukrajinka, ja som Rus, ženu mám Tatárku… Život v extrémnych podmienkach ďaleko od vlasti vedie týchto ľudí k schopnosti spokojne spolu prežiť. Ide o život vo veľkej rozmanitosti kultúr a je veľmi pokojný. Národnostné napätia sú skôr epizodické. 

Pôsobili ste tam ako farár. My si pod tým predstavujeme farnosť, malé územie v meste či na dedine. Vy ste boli ale farárom pre celé Jakutsko?

Zjednodušene povedané ide o dve farnosti. Naši spolubratia sú v meste Aldan, kde obhospodarujú niekoľko dedín v okrese a vychádzajú za malou skupinkou veriacich v meste Nerjungri. Druhá farnosť je tá naša. Niekedy za našimi veriacimi dochádzame nielen autom, ale aj letecky, a to do vzdialeností aj 1 500 kilometrov. Väčšinou je kontakt pomocou WhatsAppu.

Aké veľké sú tieto farnosti geograficky?

Naše dve farnosti majú rozlohu ako tretina územia Číny. Tri milióny štvorcových kilometrov.

Je možné pravidelné cestovanie za farníkmi žijúcimi v izolovaných častiach?

Závisí od toho, čo si predstavíme pod slovom pravidelný. (Úsmev.) Vidíme ich raz do roka alebo za dva roky, ale oni občas prídu aj do mesta a vtedy sa s nimi stretneme. Veľká časť pastorácie ale prebieha online, to platilo aj v predkoronovom svete. Ja som si v telefónnom zozname ku všetkým pokrsteným veriacim dával skratku „kat“. Takto som si urobil zoznam našich farníkov, keď som potreboval poslať pozvánku, pozdrav alebo časť kázne. Takisto postupujú aj bratia v Aldane, hoci nemáme supermodernú databázu, ale WhatsApp nám pomáhal, že sme s nimi dokázali byť aspoň v čiastočnom virtuálnom kontakte.   

V samotnom meste Jakutsko vyzerajú vaše centrá podobne ako saleziánske mládežnícke centrá na Slovensku?

Hej. Medzi Aldanom a Jakutskom je 530 kilometrov a medzi nimi je rieka Lena. Čiže ak sme sa chceli vidieť, bolo to na deň cestovania tam a deň naspäť. Ročne sa navštívime iba párkrát, ale inak sme rozdelení na dva tímy.

Koľkí ste tam boli spolu?

Pôvodne sme boli dvaja v Jakutsku a dvaja v Aldane, teraz pred mojím odchodom nás už bolo deväť. Medzitým sme ale traja odišli, dvaja išli na štúdium teológie do Talianska. Takže v súčasnosti sú traja v Aldane a traja v Jakutsku. Od toho závisí aj kvalita pastorácie.  

Pestuje sa živá viera a udržujú sa kresťanské komunity na takomto mieste ťažšie ako trebárs na západnom Slovensku, ktoré je relatívne bohaté na saleziánske centrá?

Prioritou saleziánskych centier je kontakt s mladými ľuďmi, ktorých cirkev nemôže stratiť. Naše aktivity majú preto za cieľ, aby boli na poprednom mieste nášho záujmu. No my sme v Jakutsku vlastne zakladali cirkev, boli sme tam v jej mene. Nikdy nás v škole a v seminári neučili, ako sa zakladá a následne upevňuje cirkev. Preto bola naša prítomnosť v Jakutsku trochu iná, ako je na Slovensku. 

Bol o to záujem?

Po roku 1990 po rozpade Sovietskeho zväzu zažívalo Rusko veľký rozmach duchovnosti, čo vidíme v pravoslávnej cirkvi a aj v protestantských cirkvách. Ten rozmach bol ohromný. No takáto eufória mala za následok, že takýto stavebno-organizačný boom cirkvi predbehol reálny život cirkevných komunít. Efekt po roku 2000 je taký, že niektoré novovybudované kostoly treba zatvárať. Apoštolská cirkev s nemeckým financovaním už musela predať kostol v Jakutsku, ktorý postavili v 90. rokoch a presťahovali sa do menšieho priestoru prvého poschodia v bytovke. Týmto v súčasnosti trpíme, milodary z tých čias boli nezriedka použité na vybudovanie infraštruktúry, ktorá je dnes bez primeraného cirkevného spoločenstva. Niekedy z toho plynie aj pocit frustrácie. Musíme to uchopiť „františkovsky“ a vykorčuľovať zo situácie, ktorá nie je príjemná, ale dá sa pastoračne zužitkovať.

Koľko katolíkov ste tu našli v 90. rokoch a koľko ich je dnes?

Naši bratia sem prichádzali od júla 1992, čiže budúce leto budeme mať tridsať rokov našej prítomnosti. Nenašli tu nič, žiadny kostol či faru, prichádzali ako cudzinci do neznámeho mesta. Bolo to však predrokované, prichádzali de facto na pozvanie vedúcej odboru školstva miestnych úradov, aby mohli pôsobiť v školskom prostredí.

Počet katolíkov bol nula. Bratia dávali oznam do miestnych novín. Spropagovali sa aj jednou milou príhodou. Keďže si všetko priviezli zo Slovenska, od matracov až po klince, priniesli si aj omšové víno. Miestni chlapci, ktorí im to pomáhali vykladať, si ten demižónik zapamätali a v noci im ho ukradli. Prebehol s nimi súd, na ktorom im saleziáni odpustili. V miestnych novinách o tom vyšiel článok. To bola prvá reklama o tom, že prišli katolícki kňazi do Aldanu. Začínali v kultúrnom dome, dnes už majú vybudovaný takzvaný kresťanský dom, v ktorom je kaplnka a miestnosti pre pastoráciu.

Kto boli vaši prví veriaci?

Do týchto priestorov začali prichádzať v prvom rade zvedavci, keďže duchovná pôda bola v 90. rokoch veľmi živná. Prichádzali ale aj katolícki potomkovia Poliakov či Bielorusov. Minulý rok zomrela pani Danuta, Litovka, ktorá nás kedysi objavila tak, že prišla na našu svätú omšu a povedala: Toto odniekiaľ poznám. Ako deväťročnú ju totiž vzali do konvoja, do ktorého policajti v Litve v roku 1941 naložili ľudí a odviezli ich na Sibír. Holými rukami lovili ryby v delte rieky Lena. Ako dospievajúce dievča v Jakutsku chodila Danuta do školy a neskôr sa tu vydala, syna dala tajne pokrstiť. Dlhé roky tu teda žila bez katolíckej cirkvi a až po šesťdesiatich rokoch prišla na našu omšu, ktorá jej pripomenula liturgiu, ktorú naposledy videla ako malé dievčatko v Litve. Na takýchto jednotlivcoch je postavený základ našej novodobej miestnej cirkvi, ide o zopár desiatok ľudí.  

Ten pôvodný litovský kňaz vám neposkytol nejakú databázu?

V Sovietskom zväze v 90. rokoch? Veď by ho za to zabili. Jeden náš spolubrat Jozas Justas takto zahynul, zatkli ho v rámci vojnových represálií v Litve, odviedli ho do tábora. V roku 1955 bol oslobodený, no doma v Litve uprosil svojich predstavených, aby ho poslali naspäť. Chcel sa venovať svojim katolíckym bratom a sestrám, ktorí tu žili bez kňaza. Vrátil sa do Krasnojarska a po dvoch rokoch ho našli zastreleného. Takýchto kňazov bolo niekoľko. Boli ochotní riskovať všetko, ale o nejakých databázach oficiálnej cirkvi sa nedá hovoriť.

A v súčasnosti?

Potomkovia pôvodných katolíkov, o ktorých som hovoril ako o zakladateľskej komunite, dnes už nie sú nažive.  Niektorí z tej skupiny „zvedavcov“ sú už rodičia či starí rodičia súčasných mládežníkov, s ktorými dnes pracujeme. Keďže ide o druhú generáciu, je ľahšie medzi nimi odovzdávať vieru, deti už vyrastajú vo veriacom rodinnom zázemí. Nejde ale o stovky ľudí, skôr o desiatky. No vďaka nim sa nám pred pár rokmi podarilo zorganizovať skupinku detí a pubertiakov, ktorí na seba dokážu napojiť aj svojich kamarátov a rovesníkov, s ktorými tiež pracujeme a vieme im sprostredkovať ponuku viery. Ak by sme sa však zameriavali iba na svojich pokrstených, bolo by to slabé a nefungovala by medzi nimi ani skupinová dynamika. Zapájame do toho aj ich rodičov, ktorí sú viere otvorení a z toho sa do budúcna stáva nádej miestnej cirkvi. Jakutská cirkev má vďaka tomu možnosť rásť, rozvíjať sa a stabilizovať.

Ide teda o komunitu rádovo v stovkách aktívnych ľudí?

Za tých tridsať rokov prišlo k viere okolo päťsto ľudí. Z toho ale zhruba polovica už medzičasom zomrela alebo sa odsťahovala.

Koľko ľudí príde na nedeľnú omšu?

Svätú omšu máme na troch miestach. Zúčastní sa na nej asi do sto ľudí, častokrát to však nie sú tí istí ľudia, keďže mnohí cestujú na omšu z ďalekých oblastí a nemôžu prísť každý týždeň. No inštitút nedele, ako ho poznáme na Slovensku, tu neexistuje.

Ako to myslíte?

Nie je to pre tunajších sviatočný deň či deň oddychu. Tu je pracovný deň aj sobota, deti tiež chodia v sobotu do školy, preto majú potom v lete tri mesiace prázdnin. Mnohí rodičia, ktorí robia v súkromnej sfére, pracujú aj v nedeľu.

Katolicizmus je v Ázii vnímaný ako symbol Západu. Začiatkom roka ste však dostali ocenenie od moskovského patriarchu Kirilla. Nepozerajú sa na vás už dnes pravoslávni spolubratia cez prsty vzhľadom na citlivú históriu prozelytizmu v regióne?

Myslím, že táto otázka by bola viac na mieste pred desiatimi či pätnástimi rokmi. Naša spolupráca s vladykom Romanom aj s celým jeho tímom bola veľmi hlboká a evanjeliová. My sme všetci skoro rovesníci, naše vzťahy boli dobré a nehrané. Možno pomohol aj ten efekt vzdialenosti, o ktorom som hovoril. Keďže nielen my sme sa nachádzali ďaleko od našej provincie, ale aj oni od svojho moskovského patriarchu, uvedomujeme si, že pracujeme na jednom poli jednotným misijným prístupom. V Jakutsku sme vlastne všetci menšina, sme teda odkázaní na spoluprácu. (Úsmev.) 

Pred misiou na Sibíri ste sa venovali pastorácii Rómov v Bardejove na Poštárke. Pripravilo vás to na Sibír?

Myslím, že v tom bol aj zámer mojich predstavených, pripraviť ma prácou s minoritou, čo by malo misionára pripraviť aj na stret s inou kultúrou. Za to som vďačný. 

Hneď po vašom návrate z Ruska ste išli na košický Luník IX., kde ste pripravovali návštevu pápeža. Svätý Otec pri pastoračných návštevách žiada ako súčasť svojho programu aj návštevu periférie. Kto prišiel s nápadom, že to bude konkrétne Luník?

Ja som sa zapojil až v pokročilom štádiu, čiže na to neviem odpovedať. Ale viem si predstaviť, že ten nápad vznikol vzhľadom na to, že s Rómami cirkev pracuje dlhodobo. Biskup Bernard Bober je už takou stálicou v komisii pre pastoráciu Rómov. Pravdepodobne na tejto úrovni sa rozhodlo. Pokiaľ viem, Luník nebol jedinou možnou destináciou, rozmýšľalo sa nad viacerými lokalitami, ale aj z technicko-logistického hľadiska bol Luník asi najvhodnejším riešením. 

Keď ste sa vrátili medzi rómske komunity na východe Slovenska, všimli ste si po takmer desiatich rokoch, keď ste pôsobili v Rusku, posun či zmeny v tomto prostredí?

Predtým som na Luník nechodieval, lebo vtedy naši prví bratia na Luníku ešte len začínali. Osobne som tam bol možno párkrát. Môj pocit z návštevy Luníka bol ale úplne iný ako pred desiatimi rokmi. Predtým sa tam ktokoľvek cudzí bál vôbec vojsť. Keďže som tam už dnes išiel k spolubratom saleziánom, necítil som sa tam tak cudzo. Aj predtým tam síce prichádzali rôzni učitelia či sociálni pracovníci, ale oni tam nežili spolu s nimi. Getoizácia sídliska akoby vďaka saleziánskej misii dostala vážnu trhlinu, keďže pôvodne tam s nimi bývali na byte, neskôr postavili komplex pastoračného centra. Vznikol ostrov pre všetkých, ktorí prichádzajú ako dobrovoľníci a pomocníci. To bola veľká trhlina pre anonymizáciu sídliska. Miestni odrazu vidia ľudí, ktorí už nedochádzajú odniekiaľ z Košíc, ale sú takými bláznami, že sa slobodne dobrovoľne rozhodli žiť tam spolu s nimi (úsmev). To je najväčšia zmena, stála prítomnosť bratov dokázala zmeniť atmosféru.

Pred príhovorom pápeža zaznelo svedectvo mladej rodiny, ktorej sa vďaka saleziánom podarilo vymaniť z geta. Myslíte, že takéto svedectvá majú vplyv na Rómov a ich motiváciu?

Paradoxom našej misie je, že viacerí obyvatelia z Luníka odídu. Sprevádzame ich k tomu, aby prijali také riešenie pre svoj život a život svojich detí, aby dokázali rozpoznať, kde im bude lepšie a kde sa dokážu plnohodnotne uplatniť. Takýchto svedectiev je niekoľko. Neviem, či konkrétne takéto svedectvá, ako podali Nikola a René, na to majú vplyv. Ale Rómovia sa medzi sebou porovnávajú a hlavne mladé rodiny sa takto dokážu aj potiahnuť a uveriť, že nemusia žiť tak ako ich rodičia, ale môžu to ísť skúsiť do Anglicka, Nemecka alebo do inej časti Košíc.

Už svoj osud neberú tak fatalisticky ako pôvodné komunity rómskych get?

Vidíme mnoho chlapov, ktorí odchádzajú za prácou do zahraničia. Oni vedia byť veľmi vynachádzaví. Aj medzi nami prebieha hľadanie akejsi rovnováhy v tom, nakoľko našu energiu venovať „jednoduchším“ chlapcom a dievčatám a nakoľko sa zamerať na kľúčových lídrov komunity. 

Na kamerách počas návštevy pápeža sme videli nadšenie, ale tie nám neukázali nálady ľudí a väčšinovej populácie v tých bytovkách. Aká bola nálada medzi väčšinovým obyvateľstvom Luníka?

Niektoré televízne tímy mali požiadavku, aby mohli vstúpiť aj do bytov, aby mohli natočiť zákulisie. Počas samotnej návštevy sme im to nevedeli sprostredkovať, ale mimo nej boli točiť aj v bytovkách. V zásade sa Rómovia na túto návštevu veľmi tešili, ale prichádzalo to postupne. Najprv videli, že im opravili cestu, potom im na bytovkách pribudli kvety. Od štvrtka im ale začali stavať ploty, to sme sa už aj trochu báli, ako to prijmú, keďže im limitovali a narušovali ich priestor. Chvalabohu, to prebehlo v pohode a tešili sa.

Bolo mi ale ľúto, že nemohlo dôjsť k väčšej interakcii, pódium bolo pomerne vysoko a ďaleko od ľudí. Ale myslím si, že radosť, že pápež prišiel k nim, bol pre nich väčším zážitkom. 

Nestavali sa tam teraz narýchlo nejaké potemkinovské dediny?

Tak ako sme poznali Luník s niekoľkometrovými nánosmi špiny, tie sa upratali ešte minulý rok. To bola najväčšia zmena, ale urobila sa nezávisle od návštevy Svätého Otca. Predtým pribudlo aj osvetlenie. Ja som za posledné dva týždne videl iba asfaltovanie príjazdovej cesty. Primátor ale komunikoval, že to bolo v pláne, len sa to návštevou pápeža urýchlilo. Dva alebo tri vchody, ktoré boli najviac na očiach, sa pretreli novou farbou. Nemal som ale pocit, že by na tých vybitých schodiskách nejako masívne pribúdali nové okná (úsmev). Najviac našej energie išlo do toho, aby sme dokázali najviac ľudí zaregistrovať, keďže pre nás to bola hlavne pastoračná výzva.

Môže byť pápežova návšteva akýsi „booster“ pre vašu misiu?

Môže byť míľnikom. Je to ocenenie práce všetkých dobrovoľníkov či misionárov, ktorí pracujú s Rómami už desiatky rokov. Tá práca bola pritom často akoby „pololegálna“. Buď s tým nesúhlasili predstavení, alebo to niektorí robili popri svojich iných povinnostiach. Teraz prišiel pápež, ktorý chce navštíviť perifériu, a dal tomu akúsi pečiatku: robíte to dobre, ja vám v tom žehnám.

Môže to byť ale silný impulz ďalšej pastorácie Rómov. Istú víziu nám ukázal samotný spôsob, ako sa tento program pre Svätého Otca vôbec pripravoval. Bol to unikátny projekt, kde sa mnohé cudzie deti aj pastorační pracovníci zjednotili do spoločného programu a dokázali pripraviť zmiešaný zbor či tanečno-umelecké modlitebné pásmo pod vedením Paľa Danka. Mal som z toho veľmi dobrý pocit, že práve toto môže byť cesta. 

Foto: Matúš Zajac