Už Platón vedel, že bez právneho štátu niet demokracie, pripomínajme si to

prázdne stolièky súdna sieò Ilustračný obrázok. Foto: Jaroslav Novák/TASR

Sudca Patrik Števík sa zamýšľa nad rizikami demokracie v časoch, keď pokrivkávajú ochranné mechanizmy právneho štátu a vytráca sa zodpovednosť.

V živote človeka, ako aj v živote spoločnosti nie je všetko samozrejmé. Nič ušľachtilé a hodnotné sa nedeje bez námahy. Bez fyzického nasadenia a starostlivosti o dušu zanecháva človek po sebe iba neporiadok, zlo, degeneráciu, sprostotu či úbohosť.

Dejiny ako lineárno-cyklický proces prinášajú človeku rovnaké témy, výzvy a riešenia. S Ciceronovým návodom Historia est magistra vitae (história je učiteľkou života) môžeme zvládnuť úskalia spoločenského života s väčšou ľahkosťou a bravúrou aj my v dnešných turbulentných a rizikových časoch.

Osud mi doprial žiť v časoch, keď európsky človek stratil záujem o starostlivosť o dušu, následkom čoho vážne zlyháva celá spoločnosť. Keď Platón definoval koncepciu starostlivosti o dušu, netušil, že sa raz stane vlastným jadrom európskej identity. Iba európsky kultúrny okruh považuje dušu nielen za nositeľku života, ale aj za nositeľku vedenia a vedomia.

Uchopením tejto gréckej myšlienky reprezentovanej platonizmom sa stala Európa kultúrnym a civilizačným hegemónom sveta. Vyše dvetisíc rokov Európa dominovala vo filozofii, štátovede, umení, vede a technike.

Pri demokracii sa treba vracať do antiky

Starostlivosťou o dušu dosiahol európsky človek aj na projekt demokracie a právneho štátu. Ako jediný na našej planéte. Ideál vlády ľudu a jej ochrancu právneho štátu dodnes napodobňujeme s menším či väčším úspechom. Je produktom prirodzeného práva rovnako ako koncept ľudských práv.

Už dlhší čas je zrejmé, že v 21. storočí zažívajú demokracia a právny štát ťažkú krízu práve tam, kde vznikli – v Európe. Pod vplyvom vedecko-technickej revolúcie a pohodlného spôsobu života európske spoločenstvo rokmi zabudlo na sebadisciplínu, rozumnosť a zodpovednosť, ktoré sú pre existenciu a fungovanie demokracie a právneho štátu bytostne dôležité.

Práve skutočnosť, že demokracia je vláda ľudu, kladie na toto vysnívané štátne zriadenie veľké nároky. Na tých, čo vládnu, i na tých, ktorí mandát vlády udeľujú. Toto riziko zneužívania moci na jednej strane a neuvedomelosti davu na druhej strane bolo predmetom mnohých filozofických či štátnopolitických traktátov a dialógov.

Považujem za prejav neúcty nevedieť, kde má myšlienka svoj domov. Preto vynechám novodobé a súčasné teórie liberalizmu, demokracie a právneho štátu a prenesiem sa priamo do antického Grécka, ku zdroju vzniku inštitútov demokracie, právneho štátu a mnohých ďalších pre Európu nenahraditeľných hodnôt. Robím tak aj preto, lebo staršia myšlienka overená časom má neporovnateľne vyššiu hodnotu ako tá novšieho dáta, ktorá z nej iba vychádza.

Demokracia môže byť nestabilná

Keďže demokracia vznikla v Aténach, je pochopiteľné, že jej výhody či nevýhody ako prví opísali tí, čo ju zažili na vlastnej koži. Podrobili ju kritike a upozornili na jej úskalia. Pre človeka filozoficky vzdelaného nie je prekvapením, že práve Platónova metafyzika tematicky vyčerpala celý priestor bytia, ktorého súčasťou sú aj štátnopolitické otázky.

Vidiac, ako demokratický režim v Aténach zbavil života Sokrata, nešetril Platón kritikou na demokratický spôsob vlády. Smrť Platónovho priateľa nám bude navždy pripomínať zlyhanie demokratického systému vládnutia potlačovaním slobody prejavu a segregáciou názorov na prijateľné a dezinformačné či konšpiračné. Nie je rozhodujúce, že antická demokracia nebola zastupiteľskou, ale uplatňovala sa priamou formou.

Platón vo svojich skorších dielach nepovažoval demokraciu za najlepšiu formu vlády. Z vlastných skúseností si uvedomuje jej riziká a možnosť sebazničenia, ak prestane byť rozumná a zodpovedná. Mysliteľ je skeptický k uvedomelosti davu, ktorý volí exekutívu, čo môže mať za následok neschopných mocipánov. Z dlhodobého hľadiska ju považuje za nestabilnú.

Demokracia potrebuje cnostných vodcov

Sokratovými ústami Platón tvrdí, že demokratické zriadenie doplatí na to, že bude chcieť vyhovieť všetkým. Chudobní budú chcieť časť majetku bohatých a demokracia im to dá. Mladí budú chcieť práva starých, ženy budú chcieť práva mužov a cudzinci budú chcieť práva občanov. Demokracia im to dá. Zločinci budú chcieť obsadiť verejné funkcie a demokracia im to umožní. A až zločinci demokraciu nakoniec ovládnu, pretože zločinci od prírody bažia po pozíciách moci, vznikne tyrania horšia, než dokáže najhoršia monarchia alebo oligarchia.

Podľa Platóna je v demokracii najvyšším dobrom sloboda. Ľudia môžu slobodne robiť to, čo chcú, a žiť tak, ako uznajú za vhodné. V tomto vidí zárodok nerozumnosti a nezodpovednosti, ktorá skôr či neskôr demokraciu pochová.

Demokratický človek je podľa jeho pozorovaní pohltený nepotrebnými túžbami, pričasto sa zaoberá myšlienkami, čo si kúpi za svoje peniaze, a hromadí majetok. Platón tvrdí, že demokratický človek sa viac stará o svoje peniaze než o to, ako môže pomôcť druhým. Absolútna rovnosť podľa neho prináša jedincov hľadajúcich moc, ktorí sú motivovaní osobnými záujmami a ziskom. Dokážu byť ľahko skorumpovateľní, čo môže nakoniec priviesť spoločnosť k tyranii.

Demokratická forma vlády je podľa Platóna nestabilná, lebo jej často chýbajú vodcovia s potrebnými schopnosťami a morálkou. Bez kontinuálne schopných a cnostných vodcov je to nebezpečná forma vlády.

Bez právneho štátu niet demokracie

Napriek tomu Platón na sklonku svojho veku, pod vplyvom svojich životných skúseností, pripustil, že demokracia môže fungovať. Vždy si dostatočne uvedomoval hodnotu slobody, ale ako elitný jedinec musel nevyhnutne narábať aj s inými kategóriami, na ktorých stojí človek a spoločnosť. Celý život sa pokúšal vytvoriť ideálny model štátu, ktorý by priniesol harmonický vzťah z pohľadu slobody jednotlivca, zmysel pre celok, zodpovednosť, rozumnosť, múdrosť a spokojnosť všetkých.

Vo svojom poslednom diele Zákony vytvoril model spoločenského zriadenia, v ktorom má demokracia nezastupiteľné miesto obohatené o múdrosť aristokracie. Garantom a ochrancom tohto zriadenia urobil zákony. Definoval tak pojem a význam právneho štátu, bez ktorého nie je možné uvažovať o demokracii. Úlohou právneho štátu je zabezpečiť stabilitu a trvácnosť demokratického zriadenia. Mechanizmy právneho štátu majú ochrániť demokraciu pred kriminálnikmi, korupčníkmi, prospechármi, pred ľuďmi s totalitnými sklonmi a neschopnými ľuďmi.

Mnoho Platónových myšlienok v diele Zákony obstálo v skúške časom. Postrehy, že absolútna moc absolútne kazí a že nikto v štáte nesmie byť vyňatý z pôsobnosti právneho štátu, by mali byť dnes pre Európu návodom. Rovnako ako myšlienka, aby zákon spájal presvedčovanie s donútením. Účel presvedčovania majú plniť dôvodové správy k zákonom a verejná rozprava pred prijatím zákona.

Majster Platón toho ešte veľa napísal o demokracii a právnom štáte. A po ňom aj jeho priateľ Aristoteles.

Riziká vývoja v demokracii

To, čo bolo v Aténach prvým experimentom s názvom demokracia, sa v antickom Ríme stalo 400-ročnou tradíciou. Rímsku republiku riadila sústava vzájomne sa kontrolujúcich orgánov. Rozhodnutia voleného aristokratického orgánu senátu potvrdzoval plebejský snem, ktorý mohol prijímať aj vlastné rozhodnutia záväzné pre senát. Orgány tribúnov ľudu so svojou zákonodarnou iniciatívou a funkcie konzulov dopĺňali harmonizačné prvky bŕzd a protiváh.

Ani v dobe cisárstva Rímska ríša neopustila tradíciu demokracie. Obohatila ju však prvkom aristokratickej múdrosti, presne v duchu Platónovho diela Zákony. A priniesla človeku právo, poriadok, prosperitu, 250 rokov trvajúci mier a bezpečnosť. Na tie časy prelomové hodnoty, na nich stojí aj novodobá a súčasná teória a prax, s ktorou máme aj my osobnú skúsenosť.

Rovnako ako Platón, aj my cítime na vlastnej koži riziká demokracie, keď prestávajú fungovať ochranné mechanizmy právneho štátu, rozum a zodpovednosť. A aj my sa snažíme na tieto riziká poukazovať a vznášať výhrady. 


Ďalšie články