Slovenskú opernú sezónu odštartovali Košice. Latku nastavili vysoko

Recenziou novej opery Štátneho divadla Košice, Donizettiho diela Roberto Devereux, začíname novú spoluprácu s poprednou opernou kritičkou Michaelou Mojžišovou.

V našich divadlách sa aj napriek rastúcej pandemickej vlne rozbieha nová sezóna. Tú opernú otvorilo Štátne divadlo v Košiciach prvým slovenským javiskovým uvedením Donizettiho drámy Roberto Devereux.

V romantickej opernej tragédii sa prepletajú historické reálie s fiktívnym príbehom. V jej centre stojí starnúca anglická kráľovná Alžbeta I., spaľovaná láskou k Robertovi Devereuxovi. Srdce grófa z Essexu však patrí Sáre, ktorej manžel, vojvoda z Nottinghamu, je až do odhalenia vzťahu Robertovým verným priateľom a ochrancom. Zradou rozzúrená kráľovná podpíše rozsudok smrti, ktorý nad jej bývalým milencom vyniesli intrigáni v parlamente. Poprava lásky privodí aj Alžbetin koniec: po strhujúcej scéne šialenstva odovzdáva vládu synovcovi Jakubovi.

V košickej inscenácii sa počas predohry zdvíha opona a odhaľuje tmavú, minimalisticky neutrálnu scénu, lemovanú pár tonetovými stoličkami (scéna Pavol Juráš). Dvorania kráľovnej Alžbety majú v rukách paličky, držiace rúška na prekrytie horných dýchacích ciest. Čierne kostýmy (Mitzy von Hoffmann) vyzerajú ako z divadelného fundusu, recyklovateľný (takmer)civil len kde-tu spestruje historizujúci detail. Stačí pár taktov a divákovi sa vtipne naservírujú základné indície: vizuál inscenácie je determinovaný protipandemickými opatreniami a žalostnou finančnou situáciou v slovenskej kultúre. Režisér Anton Korenči (šéf tunajšieho činoherného súboru) vo svojej opernej prvotine naznačil, že popri decentnom zmysle pre humor mu nie je cudzia ani schopnosť plasticky čítať charaktery postáv, rozkrývať motivácie ich vzťahov či umne pracovať so zborovou masou. Ak by odolal čarám digitálnej techniky a asketickejšie narábal s filmovými projekciami, mohol to byť vydarený operný debut.

Avšak tým hlavným, čo si Donizettiho hudobno-dramatický skvost žiada, sú nadpriemerne disponovaní, štýlovo zorientovaní speváci. Zvlášť náročná je postava Alžbety, vypätá nielen technicky, ale predovšetkým výrazovo – klenie sa od majestátnej kráľovnej cez zaľúbenú ženu a pomstychtivú fúriu až po šialenú starenu. V novodobej opernej histórii je jej synonymom slávna slovenská sopranistka Edita Gruberová. Práve ona motivovala vznik košickej produkcie, v ktorej sa mala definitívne rozlúčiť s päťdesiatročnou javiskovou kariérou. Prvá vlna pandémie zmarila tento veľkolepý zámer, našťastie nie samotnú inscenáciu.

Obsadenie predstavené na prvej premiére (30. 9.) by obstálo aj v medzinárodnom kontexte. Eve Bodorovej – speváčke pôsobivého javiskového zjavu, vybavenej pružným, farebne kompaktným sopránom s rezonantnou hlbokou polohou, pevnými výškami a technicky istou koloratúrou – sadol part Alžbety ako uliaty. Medzinárodne vyhľadávaná ruská mezzosopranistka Elena Maximova sa do postavy nešťastnej Sáry vložila s podmaňujúcim emocionálnym nasadením, v Španielsku žijúci tenorista David Astorga zase obdaril Roberta autentickou italianitou, aká je na našich javiskách vzácnosťou. Po boku ostrieľaných hostí nijako nezaostal domáci barytonista Marián Lukáč v role Nottinghama: spevácky aj herecky nádherne zrelá kreácia komplikovaného charakteru sa zaradí k jeho životným rolám.

Autor hudobného naštudovania Peter Valentovič opätovne potvrdil povesť dirigenta s vycibreným citom pre operné belcanto, empatického voči spevákom a emancipovaného v orchestrálnych pasážach. Vo výbornom svetle sa predstavil aj vokálne svieži, pohybovo disciplinovaný operný zbor (zbormajster Lukáš Kozubík). Do repertoáru košickej opery tak pribudol dramaturgicky vzácny kus, ktorý si zaslúži uznanie i divácku priazeň.

Informácie o obsadení a ďalších predstaveniach opery nájdete na stránke Štátneho divadla Košice.