V priebehu desiatich dní sa stalo vo svete a na Slovensku niekoľko udalostí, ktoré spolu súvisia a všetky sa týkajú hlbokého ideového konfliktu. Konfliktu, ktorý od nás len tak sám neodíde. Tie udalosti nám kladú otázku: Tak ktorý tábor je odhodlanejší, pro-life alebo pro-choice?

Po prvé, Snemovňa reprezentantov amerického Kongresu schválila drastický liberálny zákon o de facto neobmedzenej legalizácii potratov.

Po druhé, politička Progresívneho Slovenska Simona Petrík zverejnila „závažné zistenie“ (sic!) organizácie Možnosť voľby, že iba 43 percent zdravotníckych zariadení na Slovensku vykonáva potraty a že 34 percent dokonca ich vykonávanie priamo odmieta, a apelovala na ministra Lengvarského, aby s tým niečo urobil. Uvádza aj priemernú cenu výkonu v priemere 411 eur a zdá sa jej to príliš drahé.

Do tretice, v malom štátiku San Marino uprostred Talianska sa konalo referendum o legalizácii potratov. Účasť síce bola iba 41 percent, ale zo zúčastnených sa 77 percent vyjadrilo za potrat.

Po štvrté, vláda Belgicka oznámila, že prispeje poľským ženám na potrat za hranicami Poľska.

A napokon, redaktor Štandardu Bohumil Petrík položil predsedovi Pápežskej akadémie pre život arcibiskupovi Vincenzovi Pagliovi otázku, aká je reakcia cirkvi na vyššie uvedený americký zákon. A dostal odpoveď.

Udalosti sú poučné, lebo umožňujú nahliadnuť do súčasnej psychiky a vnútornej dynamiky pro-life a pro-choice táborov, respektíve ich politických reprezentácií.

Čím bol a dnes je potrat?

Potraty boli po prvýkrát v histórii ľudstva legalizované pred sto rokmi v Sovietskom Rusku po boľševickej revolúcii roku 1917. Po druhej svetovej vojne sa zlegalizovali v nových sovietskych satelitoch vo východnej Európe. V Československu sa tak stalo v roku 1957. Západné krajiny sa s legalizáciou potratov omeškali za komunistickými zhruba o dve desaťročia. Zlom u nich nastal až v sedemdesiatych rokoch.

Medzi vtedajším komunistickým a dnešným progresivistickým prístupom boli určité rozdiely. Za komunistov bol potrat ideologicky žiadaným nástrojom a potratov bolo veľmi veľa, ale propaganda túto „vymoženosť socializmu“ príliš nezdôrazňovala. Prax fungovala na plné obrátky, ale štát o tom radšej nehovoril. Keď si predstavíme, čo potrat je, niet sa čo čudovať.

Zástavu potratov postupne od Moskvy prevzali Washington a Brusel. V roku 1973 Najvyšší súd USA potraty zlegalizoval, v západnej Európe do roku 1989 v podstate došlo k vyrovnaniu medzi bývalým konunistickým táborom a demokratickým táborom. Potraty sa presadili v podstate všade. Západní liberáli spred takých tridsiatich rokov tiež ešte zvykli hovoriť, že potrat by mal byť „legálny, bezpečný a zriedkavý“ (legal, safe and rare). To slovo „zriedkavý“ však v sebe nieslo akési pre pro-choice tábor nebezpečné posolstvo. Prečo má byť zriedkavý, keď tvrdia, že je neškodný? Keď tvrdia, že nejde o zabitie ľudskej bytosti, ale o narábanie s „vlastným telom“ a podobné nepravdy? To slovo je priznaním. Že potrat je v skutočnosti čosi nie príťažlivé, ale nepríjemné. My vieme, že sú to eufemizmy, vieme, že v skutočnosti je to hrozné. V pro-choice tábore to slovo znamenalo poslednú spätosť s realitou. A nepriame priznanie tragična.

Dnes je to už inak.

Je to pre nich sviatosť

Dnes sa v ideologických centrách „reprodukčných práv“ heslo „legálny, bezpečný a zriedkavý“ už nepoužíva, lebo to tretie slovíčko by mohlo byť urážlivé. Prečo zriedkavý, keď je to napĺňanie nedotknuteľného ľudského práva, však?

Preto aj bolo omylom domnievať sa, že po rozšírení potratu v rámci takmer celého Západu už pred desaťročiami nastane pokoj, v ktorom si progresivistickí víťazi budú vychutnávať svoje víťazstvo. Nie. Nemajú pokoj, kým sa legálny potrat nerozšíri do všetkých končín sveta. Sovietski komunisti boli so svojím zavedením potratu spokojní, ale nemali nutkavú tendenciu rozširovať túto ideu do celého sveta. Aspoň nie v takej miere, ako ju majú dnešní západní progresívci. Tí americkí financujú z amerického štátneho rozpočtu potraty po celom svete, pokiaľ je v Bielom dome prezident z Demokratickej strany. Liberáli za posledné desaťročia dosiahli, že nadnárodné organizácie ako OSN si osvojili ideológiu repodukčných práv. Liberáli v Bruseli dosiahli, že Európska únia tiež financuje potraty kdekade po svete.

Je zaujímavé, že ani brutálny čínsky komunizmus v sebe tento apoštolský zápal nemá. V Číne bol režim schopný presadzovať dokonca nútené potraty, ak niekto nedodržiaval politiku jedného dieťaťa. Teraz, keď počet obyvateľov už nerastie, režim uvažuje o obmedzení potratov. Prístup čínskych komunistov je brutálne pragmatický.

Pre západných progresívcov je to inak. Je to sacrum, ktoré nestrpí žiadnu prekážku.

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.