Progresívne sacrum, ktoré nestrpí žiadnu prekážku

Po prvé, Snemovňa reprezentantov amerického Kongresu schválila drastický liberálny zákon o de facto neobmedzenej legalizácii potratov.

Po druhé, politička Progresívneho Slovenska Simona Petrík zverejnila „závažné zistenie“ (sic!) organizácie Možnosť voľby, že iba 43 percent zdravotníckych zariadení na Slovensku vykonáva potraty a že 34 percent dokonca ich vykonávanie priamo odmieta, a apelovala na ministra Lengvarského, aby s tým niečo urobil. Uvádza aj priemernú cenu výkonu v priemere 411 eur a zdá sa jej to príliš drahé.

Do tretice, v malom štátiku San Marino uprostred Talianska sa konalo referendum o legalizácii potratov. Účasť síce bola iba 41 percent, ale zo zúčastnených sa 77 percent vyjadrilo za potrat.

Po štvrté, vláda Belgicka oznámila, že prispeje poľským ženám na potrat za hranicami Poľska.

A napokon, redaktor Štandardu Bohumil Petrík položil predsedovi Pápežskej akadémie pre život arcibiskupovi Vincenzovi Pagliovi otázku, aká je reakcia cirkvi na vyššie uvedený americký zákon. A dostal odpoveď.

Udalosti sú poučné, lebo umožňujú nahliadnuť do súčasnej psychiky a vnútornej dynamiky pro-life a pro-choice táborov, respektíve ich politických reprezentácií.

Čím bol a dnes je potrat?

Potraty boli po prvýkrát v histórii ľudstva legalizované pred sto rokmi v Sovietskom Rusku po boľševickej revolúcii roku 1917. Po druhej svetovej vojne sa zlegalizovali v nových sovietskych satelitoch vo východnej Európe. V Československu sa tak stalo v roku 1957. Západné krajiny sa s legalizáciou potratov omeškali za komunistickými zhruba o dve desaťročia. Zlom u nich nastal až v sedemdesiatych rokoch.

Medzi vtedajším komunistickým a dnešným progresivistickým prístupom boli určité rozdiely. Za komunistov bol potrat ideologicky žiadaným nástrojom a potratov bolo veľmi veľa, ale propaganda túto „vymoženosť socializmu“ príliš nezdôrazňovala. Prax fungovala na plné obrátky, ale štát o tom radšej nehovoril. Keď si predstavíme, čo potrat je, niet sa čo čudovať.

Zástavu potratov postupne od Moskvy prevzali Washington a Brusel. V roku 1973 Najvyšší súd USA potraty zlegalizoval, v západnej Európe do roku 1989 v podstate došlo k vyrovnaniu medzi bývalým konunistickým táborom a demokratickým táborom. Potraty sa presadili v podstate všade. Západní liberáli spred takých tridsiatich rokov tiež ešte zvykli hovoriť, že potrat by mal byť „legálny, bezpečný a zriedkavý“ (legal, safe and rare). To slovo „zriedkavý“ však v sebe nieslo akési pre pro-choice tábor nebezpečné posolstvo. Prečo má byť zriedkavý, keď tvrdia, že je neškodný? Keď tvrdia, že nejde o zabitie ľudskej bytosti, ale o narábanie s „vlastným telom“ a podobné nepravdy? To slovo je priznaním. Že potrat je v skutočnosti čosi nie príťažlivé, ale nepríjemné. My vieme, že sú to eufemizmy, vieme, že v skutočnosti je to hrozné. V pro-choice tábore to slovo znamenalo poslednú spätosť s realitou. A nepriame priznanie tragična.

Dnes je to už inak.

Je to pre nich sviatosť

Dnes sa v ideologických centrách „reprodukčných práv“ heslo „legálny, bezpečný a zriedkavý“ už nepoužíva, lebo to tretie slovíčko by mohlo byť urážlivé. Prečo zriedkavý, keď je to napĺňanie nedotknuteľného ľudského práva, však?

Preto aj bolo omylom domnievať sa, že po rozšírení potratu v rámci takmer celého Západu už pred desaťročiami nastane pokoj, v ktorom si progresivistickí víťazi budú vychutnávať svoje víťazstvo. Nie. Nemajú pokoj, kým sa legálny potrat nerozšíri do všetkých končín sveta. Sovietski komunisti boli so svojím zavedením potratu spokojní, ale nemali nutkavú tendenciu rozširovať túto ideu do celého sveta. Aspoň nie v takej miere, ako ju majú dnešní západní progresívci. Tí americkí financujú z amerického štátneho rozpočtu potraty po celom svete, pokiaľ je v Bielom dome prezident z Demokratickej strany. Liberáli za posledné desaťročia dosiahli, že nadnárodné organizácie ako OSN si osvojili ideológiu repodukčných práv. Liberáli v Bruseli dosiahli, že Európska únia tiež financuje potraty kdekade po svete.

Je zaujímavé, že ani brutálny čínsky komunizmus v sebe tento apoštolský zápal nemá. V Číne bol režim schopný presadzovať dokonca nútené potraty, ak niekto nedodržiaval politiku jedného dieťaťa. Teraz, keď počet obyvateľov už nerastie, režim uvažuje o obmedzení potratov. Prístup čínskych komunistov je brutálne pragmatický.

Pre západných progresívcov je to inak. Je to sacrum, ktoré nestrpí žiadnu prekážku.

Treba vyplniť každú medzeru

Republikánom sa pravdepodobne podarí zákon zastaviť v Senáte. Schválenie zákona v Snemovni reprezentantov je však veľkým symbolom. Nikdy v histórii sa totiž v Kongrese väčšina nepostavila za potraty. V roku 1973 v kauze Roe verzus Wade totiž progresívcom zabezpečil víťazstvo Najvyšší súd, keď zakázal zákaz potratov. Stále však bolo možné hovoriť, že nešlo o rozhodnutie zástupcov ľudu, ale o tyraniu aktivistických sudcov. Odteraz sa to už hovoriť nedá. Teraz sa za potraty postavili slobodne volení zástupcovia ľudu. Bolo to potvrdenie.

Lenže tento zákon je oveľa viac ako potvrdenie rozhodnutia Najvyššieho súdu. Keďže sacrum nestrpí žiadnu prekážku, ani tú najmenšiu, zákon schválený pred pár dňami v dolnej komore Kongresu chce umožniť zabiť dieťa v lone matky trebárs v deviatom mesiaci tehotenstva, keď je už pripravené narodiť sa. Zákon ruší všetky zákony členských štátov americkej únie, ktoré stanovovali určité obmedzenia pre vykonanie potratu. V niektorých štátoch majú zákony, ktoré určujú, do ktorého momentu tehotenstva možno potrat vykonať, niektoré majú obmedzenia typu informovaného súhlasu, dávajúce žiadateľkám o potrat niekoľkodňovú lehotu na premyslenie, prípadne vzatie späť žiadosti o potrat. Niekde majú zákony o ultrazvukového premietania tlkotu srdiečka plodu matke. Niekde sú zákony o tom, že v prípade neplnoletých matiek musia byť o žiadosti informovaní rodičia matky. Toto všetko federálny zákon neguje.

Kedže misia pre progresívcov nikdy nekončí, Belgičania sú ochotní platiť za zabíjanie poľských nenarodených detí a Európsky parlament svojimi deklaráciami ničí Poľsko, v ktorom sú skoro všetky potraty mimo zákon.

Preto schvaľujú v San Maríne potraty, aby sa ženy nemuseli unúvať ani tých pár kilometrov do okolitého Talianska, kde je potrat legálny už štyridsať rokov.

Preto majú v niektorých štátoch, napríklad v Kanade, drastické zákony trestajúce ľudí, ktorí sa pokojne modlia pred potratovými klinikami, prípadne mierumilovne ponúkajú ženám idúcim na potrat pomoc a alternatívne riešenie. Najtrestanejšími obeťami týchto zákonov sú paradoxne ženy. Linda Gibbonsová strávila v kanadskom väzení po opakovaných rozsudkoch dohromady vyše desať rokov. Mary Wagnerová strávila z toho istého dôvodu vo väzení už šesť rokov. Afganský Taliban bráni ženám vo vzdelávaní. Kanadský Taliban ich zatvára do basy za to, že povzbudzujú matky, aby si dieťa nezabili, ale mu dali život.

Pamätáte na boj o výhradu vo svedomí?

Keďže americký zákon chce spraviť z potratu tú najnormálnejšiu vec, ktorá nemá spojitosť s ničím hrozným a tragickým, nemôže tolerovať ani výhradu vo svedomí pre lekárov a zdravotníkov, ktorú kvôli vlastnému vedomiu sa nechcú na krvavej procedúre zúčastňovať.

Zákon jasne stanovuje, že ruší právo na výhradu vo svedomí všade tam, kde je to v rozpore s jeho ustanoveniami. 

Koľkokrát sme z pro-choice tábora počúvali cynické poznámky, že veď ženy, ktoré sú proti potratom, na ne nemusia chodiť. Ale doktorovi či zdravotnej sestre nechcú priznať právo nevykonať potrat. Nechceš zabíjať? Ale budeš, budeš, inak preč z nemocnice… Veď preto aj americký zákon nesie propagandistické meno „Zákon o ochrane zdravia žien“. Potrat je vraj ochrana ženského zdravia.

V ťahu progresívcov je železná logika. Uznať právo na výhradu vo svedomí totiž znamená priznať, že s potratom nie je čosi fundamentálne v poriadku. A to progresívci nesmú úznať, lebo by sa ich obhajoba potratu zrútila.

Preto aj na Slovensku vidíme, že hoci sa pro-life hnutiu za tridsať rokov nepodarilo s potratovou legislatívou pohnúť, tak pro-choice táboru to nestačí a pani Petrík apeluje na ministra zdravotníctva, aby žiadateľkám o potrat bola nemocnica vykonávajúca potraty k dispozícii za najbližším rohom. Progresívne Slovensko ide tým tiež proti výhrade vo svedomí, jednému z výdobytkov Novembra 1989, lebo ak majú byť nemocnice nútené vykonávať potraty, tak k tomu budú nútení lekári a sestričky.

Tento rok sme na Slovensku vcelku ticho prešli okolo pätnásteho výročia politického zápasu o právo na výhradu vo svedomí. Vo februári 2006 traja ministri KDH a predseda slovenského parlamentu z KDH odišli zo svojich funkcií na protest proti konaniu predsedu vlády Mikuláša Dzurindu, ktorý odmietol splniť záväzok programového vyhlásenia vlastnej vlády a nepredložil na rokovanie vlády zmluvy o výhrade vo svedomí, jednu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, druhú medzi Slovenskou republikou a slovenskými nekatolíckymi cirkvami.

Zápas o výhradu vo svedomí bol aktuálny pred pätnástimi rokmi a je aktuálny aj dnes. Vo svete i na Slovensku. Ale ktorá z bojujúcich strán má väčší zápal? Ktorá je odhodlanejšia?

Liberáli? Konzervatívci?

Rozklad slovenského pro-life tábora

Vidiac zapálenú aktivitu pani Simony Petrík som si zaspomínal na dozvuky nášho sporu o výhradu vo svedomí z roku 2006. Pro-life presvedčenie v KDH sa začalo rozkladať už desať rokov predtým, v čase, keď Mikuláš Dzurinda kandidoval na funkciu predsedu KDH. Nemožno zabudnúť, že schválenie zmlúv o výhrade vo svedomí vierolomne zmaril formálne kresťanskodemokratický premiér, vtedy už predseda SDKÚ.

Vystúpenie z vlády v roku 2006 bolo posledným vzopätím pro-life presvedčenia KDH, pretaveného do rozhodného činu. Vzopätie však trvalo krátko.

Na sneme KDH v júni 2007 v Prešove bývalý minister školstva Martin Fronc povedal v prejave pred delegátmi snemu, že vystúpenie z vlády bola chyba. Delegáti snemu, výkvet KDH, ho odmenili burácajúcim potleskom. Pri voľbe funkcionárov KDH dostal od nich najväčší počet hlasov.    

V roku 2006 boli rozpačité verejné vystúpenia niektorých predstaviteľov slovenskej katolíckej cirkvi, vrátane dvoch biskupov, ktorí zmysel vystúpenia KDH z vlády spochybnili.

V prezidentských voľbách roku 2009 proti sebe kandidovali liberálka Iveta Radičová a konzervatívec František Mikloško. Absurdne pôsobili podporné vyjadrenia v prospech Radičovej od niektorých tvárí slovenského pro-life hnutia.

V roku 2014 kardinál Ján Chryzostom Korec podporil ešte v prvom kole prezidentských volieb Roberta Fica, ktorý vždy bez vykrúcania podporoval, jeho slovami, „právo ženy na voľbu“, a podľa toho aj vždy hlasoval.

Štyri roky pôsobenia Alojza Hlinu vo funkcii predsedu KDH znamenali v oblasti ochrany života nejasné vajatanie.

Nie. Takto zápal nevyzerá.

O čom to hovoril arcibiskup Paglia?

Predsedu Pápežskej akadémie pre život arcibiskupa Vincenza Pagliu sa Bohumil Petrík spýtal na názor Vatikánu na americký potratový zákon, ktorý práve prešiel cez Snemovňu reprezentantov. Petrík sa pýtal preto, lebo Vatikán sa k nemu ešte nevyjadril.

Paglia sa v odpovedi odvolal všeobecne na učenie cirkvi o neprípustnosti potratu a uviedol, že už nevie, čo by dodal. „Svätá stolica a cirkev nie sú akýsi Najvyšší súd, ktorý posudzuje legislatívu štátov. Cirkev má jasné etické, morálne princípy a iná vec je právna zodpovednosť politikov na rozdiel od cirkevnej zodpovednosti,“ uviedol. A ani sa k zákonu konkrétne nevyjadril.

Dosť nemiestne pôsobila jeho poznámka, že v tradícii katolíckej cirkvi sa hovorí aj o podpore nedokonalých zákonov. Americký zákon sa totiž blíži k dokonalosti, bohužiaľ v tom najnegatívnejšom zmysle radikálneho stotožnenia sa so zlom potratu.

Roky som pôsobil v politike, roky som bol učiteľom matematiky. Preto viem, že ľudia sú schopní pochopiť všeobecné zásady politiky, len ak sa im poskytne konkrétny ilustračný príklad. A tiež viem, že študent pochopí všeobecnú matematickú poučku, len ak ju vysvetlím na konkrétnom príklade.

Vatikán sa vie vyjadriť k niektorým negatívnym protikresťanským javom veľmi konkrétne. Tentokrát sa arcibiskup Paglia odmietol vyjadriť konkrétne k javu, o ktorom sa pre jeho obludnosť hovorí na celom svete. Pritom jeho úrad ho robí k tomu najpovolanejším.

Keď hlas poľnice je nejasný

Tak ktorý tábor je ten neochvejný, zapálenejší, odhodlanejší? Pro-choice? Pro-life?

Alebo sa ešte spýtajme so svätým Pavlom: „A keby poľnica vydávala neurčitý zvuk, kto by sa strojil do boja?“