Pozostatky pohanstva na Slovensku. Čo z neho prežíva dodnes?

Koľko sviatkov, zvykov a iných súčastí našej kultúry pochádza ešte z pôvodnej slovanskej viery? Ukazuje sa, že sme si toho od našich predkov zachovali celkom dosť. Mnoho z pôvodnej slovanskej kultúry prešlo aj do kresťanských zvykov, čo dalo vzniknúť našej jedinečnej slovenskej kultúre a tradíciám.

Je široko známe, že Slováci, a teda aj Slovania všeobecne, vyznávali pred prijatím kresťanstva svoju pôvodnú vieru. Tá sa vyznačovala napríklad mnohobožstvom, uctievaním prírody, obetami a mnohými zvykmi, pričom niektoré sa v rôznych obmenách zachovali až dodnes.

Naši predkovia prestúpili na kresťanstvo relatívne krátko po tom, ako sa dostali na stránky dejín. Styky kresťanstva so Slovanmi v našej oblasti sú zrejmé už v 7. storočí, pričom na Slovensku, respektíve Nitriansku, došlo k pokresťančeniu pravdepodobne v prvej polovici 9. storočia.

Prechod na kresťanskú vieru prirodzene nebol úplne jednoduchý ani krátky proces. Zároveň sa do novej viery, aj skrz jej synkretickú náturu, začali prijímať rôzne pôvodné zvyky, sviatky, niektoré božstvá zasa dostali svojich náprotivkov vo svätcoch a podobne. Mnoho ľudí sa tiež nechcelo rozlúčiť so starými tradíciami, a tak popri vyznávaní kresťanstva jednoducho pokračovali v zaužívaných zvykoch.

V tomto texte by sme sa preto radi pozreli na tieto zvyšky slovanského pohanstva na Slovensku. Čiže koľko rôznych čriepkov starej viery prežilo svoju tisícročnú púť v rámci kresťanskej a slovenskej kultúry všeobecne až do súčasnosti.

Názvy vrchov, obcí či lúk

Prvá zastávka sú topografické názvy, ktorých máme na Slovensku celkom požehnane. Najjednoduchšie sa nám odhadne predkresťanský pôvod pri menách ako Pohanská (vrch i hradisko v Malých Karpatoch) či Pohanský hrad (Pohanský vrch) neďaleko Fiľakova pri obci Stará Bašta.

Etnologička a historička Katarína Nádaská poukazuje na Mokošinu lúku neďaleko Skalice, nazvanú podľa bohyne Mokoš. V obci Sološnica sa zasa v roku 1599 spomína kňaz Stanislav Mokošiny (Mokošinský ?). V darovacej listine kráľa Bela IV. sa spomína dedina Parom (iný slovenský názov pre Perúna).

Staršieho rázu je listina z roku 1347, o ktorej písal už v roku 1964 napríklad Branislav Varsik, z novších autorov napríklad Martin Pukanec. Listina opisuje metáciu hraníc usadlostí Chrámec (Harmach), Ryma a Ozow (posledné dve zaniknuté) neďaleko Rimavskej Soboty.  

Vo vytyčovaní hraníc sa spomína trojica vrchov – Paganwar, Mogoswarhygh a Purunhygh. Teda Pohanský hrad/vrch, Mokošin hradný vrch a Perúnov vrch. Náznak o možnom pohanskom chráme či kultovom mieste môže niesť aj spomenutá osada Chrámec.

Len pre zaujímavosť, síce už mimo územia Slovenska, avšak za slovensko-maďarskou hranicou nájdeme aj osadu Welez (dnes Sajóvelezd, tj. Slanský Veles, v Boršodsko-abovsko-zemplínskej župe), pričom pôvod názvu sa odvodzuje od slovanského boha Velesa.

Pomenovania obcí odkazujúce na pôvodné slovanské náboženstvo nájdeme aj na našom území. Môže to byť napríklad obec Modly, Kračúnovce, Háj (tých máme na Slovensku niekoľko, nazvaných potenciálne podľa posvätných hájov), Potvorice (Potuorch, potvor, ranokresťanský názov pre pohanské sochy) či Lada (slovanská bohyňa).

Zvyky i sviatky

Na Slovensku sa nám zachovali aj niektoré pohanské zvyky, väčšinou sa však združili s kresťanskými sviatkami do špecifických slovenských osláv. Ako príklad prvého variantu môžeme spomenúť vynášanie či pálenie Moreny, slovanskej bohyne zimy a smrti. Tento zvyk sa u nás vykonáva dodnes, zväčša na Kvetnú nedeľu, pričom symbolizuje hlavne odchod zimy a vítanie jari.

Obdobné sú aj fašiangy. Názov pochádza z nemčiny, pôvodne sa slovensky nazývali mäsopust, pričom tento zvyk máme dochovaný už z 9. storočia pod názvom mjasopust. S mäsopustom sa spájajú bujaré oslavy, šišky, zabíjačky i uvoľnené mravy. Obrady z tohto obdobia mali zabezpečiť dobrú úrodu a plodnosť. Slovenský aj nemecký názov naznačuje nadchádzajúci štyridsaťdňový pôst.

Spomenúť musíme aj Veľkú noc, kde za pohanské črty sviatku môžeme považovať šibanie i oblievanie. Istú úlohu u našich predkresťanských predkov mohlo mať aj maľovanie kraslíc, ktoré máme u Slovanov doložené zo 7. storočia, z nášho územia archeologicky z 11. storočia.

Pôvodne išlo o oslavu plodnosti, očisty, prebudenia nového života a príchodu jari. Tieto sviatky boli po príchode kresťanstva spojené s oslavou zmŕtvychvstania Ježiša Krista.

Svätojánska noc zasa nadviazala na pôvodné oslavy letného slnovratu. Starí Slováci aj v minulosti pálili vatry a ohne, ktoré sa dali preskakovať. Okolo nich sa tiež tancovalo, spievalo, mnohokrát i bujaro smilnilo.

Nakoniec, aby text nebol príliš dlhý, spomenieme už len Vianoce, pôvodne oslavy zimného slnovratu známe ako Kračún, prípadne koleda. Samotný názov sviatku prevzali ako pomenovanie Vianoc starí Rumuni i Maďari, u Slovákov ho nahradilo slovo Vianoce.

To najpravdepodobnejšie pochádza nemeckého slova Weihnachten, pričom prvá časť slova bola prevzatá a druhá preložená (doslova teda Svätá noc/Sväté noci). V cyrilo-metodskej tradícií sa sviatok nazýval Roždestvo, teda (Kristovo) Narodenie.

Paromov dom

Na Slovensku sa nám tiež zachovali rôzne iné pozostatky pôvodnej viery. Napríklad dnes už relatívne mierne nadávky, ako „doparoma“, „bodaj ťa Parom vzal,“ alebo „bodaj ťa Parom skáral“. Tie odkazujú na hromovládcu a zrejme hlavného slovanského boha Perúna.

S týmto pomenovaním sa viaže zaujímavý zápis z kanonickej vizitácie na Orave. Tá sa vraj odohrala v roku 1658, pričom sa z nej zachovala sťažnosť. V tej sa píše, že miestni veriaci síce chodia do kostola, ale namiesto Božieho domu ho nazývajú Paromov dom.

Drevo či strom zasiahnutý bleskom sa zasa nazýval (a niekde sa možno ešte aj nazýva) Perúnovo drevo. Naši predkovia mu pripisovali veľký význam. Toto ohorené drevo sa často brávalo domov a slúžilo ako posvätný predmet.

Nakoniec, opätovne s odkazom na prednášku pani Kataríny Nádaskej, ktorá je aj dopisovateľkou Štandardu, spomenieme pečenie koláčov, takzvaných radostníkov (alebo i mrváňov, kračúňov či slnečných koláčov). Tradícia týchto koláčov je zapísaná ešte v kontexte Polabských Slovanov a boha Svantovíta. Hlavný kňaz (žrec) tento koláč, niekedy veľký ako koleso od voza, zdvihol a obradne sa pýtal prítomného zástupu ľudí – vidíte ma? Tí mu odpovedali, že nie. Kňaz následne uviedol, že bodaj by to tak bolo aj na budúci rok.

„U nás na Slovensku sa zachoval zvyk, ktorý sa robil na Štedrý večer… ešte sa reálne vyskytoval koncom 19. storočia na Orave, na Kysuciach… Gazda zobral ten koláč, radostník, dal si ho pred seba a pýtal sa svojej rodiny: A či ma vidíte? Oni odpovedali: Nevidíme ťa. A gazda im povedal: Bars by tak bolo aj počas celého roka,“ vysvetľuje Nádaská. Vidíme, že sa daný zvyk veľmi podobá na ten z prostredia pohanských Polabských Slovanov.

Ako môžeme vidieť, kresťanstvo na Slovensku, ale i celá naša národná kultúra je popretkávaná rôznymi zvykmi zo slovenskej pohanskej minulosti. Je toho pravdepodobne ešte viacej, ako dnes tušíme. Nedá sa však vždy presne dosvedčiť, či niektorý názov alebo zvyk má skutočne predkresťanské korene. Je však určite zaujímavé o tom aspoň polemizovať.