Covidové deti: prišli o zážitky, majú psychické problémy a trpieť možno budú aj v zamestnaní, hovorí učiteľka

Britskí vládni poradcovia odporuèili oèkova deti vo veku 12 až 15 rokov Ilustračný obrázok. Foto: TASR/AP

Ak deti nepochopili učivo na hodine, zväčša po mesiaci skončili v pyžame s desiatkami nespravených úloh a neumytými vlasmi, opisuje učiteľka zo žilinského gymnázia dištančné vzdelávanie. Na jej žiadosť zachoval Štandard jej meno v anonymite. Existovalo milión spôsobov na podvádzanie a deti ich podľa jej skúseností využili. Pre zrušené maturity niektoré deti trpeli, do budúcnosti by mala ostať aspoň ústna časť, myslí si.

Rok a pol dištančného vzdelávania je za nami. Deti sú takmer mesiac v škole. Máte dlhoročné učiteľské skúsenosti, a teda aj dobrý odhad. Aké sú väzby medzi deťmi?

Deti, ktoré boli počas dištančného vzdelávania v kontakte, si prehĺbili väzby. S tými „pravými“ kamarátmi si boli bližší a zistili, že vedia prežívať čas aj inak. Utekali od počítačov a viac času trávili vonku. S mnohými ľuďmi však popretŕhali väzby. Zistili, že z celej triedy možno 25 ľudí nepotrebujú, stačí im tých pár najbližších.

Prispela pandémia k ich väčšiemu individualizmu?

To si nemyslím. Deti sú si teraz vzácnejšie a vyhľadávajú aktivity, ktoré by ich v škole spojili. Chcú v kolektíve dohnať, čo im pandémia vzala. V každej triede existujú aj individualisti. Zdravé jadro kolektívu však skôr vyhľadáva interakciu a blízkosť druhých detí.

Vedia sa po takej dobe vpratať do kože?

V porovnaní s obdobím pred pandémiou sú živšie, minule sme sa pretláčali na hodine (smiech). Užívajú si kolektív, neuzavreli sa do seba. Nerazia filozofiu, že nikoho nepotrebujú.

Dokážu deti pri súčasnej prezenčnej výučbe fungovať, akoby sa nič nestalo?

Deti prišli do školy veľmi zlenivené, stratili tú svoju každodennú rutinu. Vnímam to však aj na učiteľoch. Vypadli sme z rytmu a ani po mesiaci nevieme nabehnúť.

Ako sa to prejavuje?

Bežne mávali deti dve menšie písomky denne a skúšania. Teraz majú problém sadnúť si, učiť sa a vnímať. Problém so sústredením mali však aj počas dištančného vyučovania. Pozerať sa 40 minút do kamery uspáva. Robili sme rôzne aktivity, videá, online cvičenia, ale ich pozornosť sa nedala udržať.

Čiže nezvládali ani jeden predmet, nieto ešte sedem hodín za sebou. Je to tak?

Polovicu predmetov museli mať online cez kameru a z polovice len zaslať dištančnú úlohu. Príklad: vysvetlila som Antigonu a ďalšiu hodinu sme už nemali. Poslala som im pracovný list k Antigone. Pár ľudí ho fyzicky vypracovalo a zvyšní si to odpísali.

Ako ste na to prišli?

Mali vyjadriť konflikt medzi dvomi osobami a používali rovnakú vetnú konštrukciu so slovami „hoci, avšak“. Povedala som im, že to odpísali. Oponovali mi, že to nie je pravda. Vraj len čítali rovnakú knihu, a preto dali danú myšlienku rovnako na papier.

„Všetko sa mi pokazilo. Polovične sa mi rozpadla rodina. Prestával mi racionálne fungovať mozog, pokazila som si známky, nevedela sa sústrediť a bola som neuveriteľne neproduktívna.“

žiačka v anonymnom dotazníku

Keď to porovnáte s písomkami počas prezenčnej výučby, je jasné, že odpisovali?

Samozrejme. Celá trieda nemôže použiť slová „hoci, avšak“ na tom istom mieste. Dalo by sa to tolerovať pri pár ľuďoch. Mám dve dcéry, ktoré sa v menšej skupine učili so svojimi spolužiakmi aj po vyučovaní online cez mobil alebo počítač. Ten, kto najviac rozumel novému učivu, vysvetlil všetko ostatným a sám si ho pritom upevnil. Išlo však o skupinu štyroch až piatich žiakov, zvyšných 25 možno nič nerobilo, možno sa muselo spoliehať len na vlastné sily. Horšie bolo, keď tomu nerozumel ani jeden žiak z tejto skupiny. Deti si to nemali odkiaľ zistiť. Pokiaľ sa odborné predmety ako matematika, fyzika a chémia nevysvetlili tak, že im všetky deti pochopili, nemali dané vedomosti odkiaľ načerpať.

Čiže väčšina triedy mala iba jednu šancu – pochopiť učivo na hodine. Spomínali ste, že deti mali zníženú pozornosť. Ako vyzerali online hodiny?

Trvali 40 minút, z toho desať minút sme „vyvolávali duchov“ a zisťovali, či tam žiaci vlastne sú. Deti si najskôr nechceli zapnúť kameru ani zvuk.

Mali z toho blok?

Skôr si myslím, že to bolo lenivosťou. Vyliezli päť minút pred hodinou z postele, neprebratí, neumytí a nenajedení. Pri vypnutom zvuku a kamere sa mohli venovať niečomu inému, ak ich to nebavilo. Robili tiež to, že sa nejaký žiak pripojil cez počítač na svoj účet a cez mobil na účet spolužiaka, ktorý fyzicky na hodine ani nebol. Teraz sa čudujeme, že žiak nevie nejaké učivo. Ako ho môže vedieť, ak tam ani nebol? Neustále sa vyhovárali, že im nefunguje kamera, zvuk či internet. Učitelia to nemali ako skontrolovať.

Ilustračný obrázok. Foto: František Iván/TASR

Aký typ žiakov podvádzal? Takí, čo by aj za normálnych okolností mali nábeh zľahčovať si to, alebo sa s nimi zviezli aj takí, ktorí by sa počas prezenčnej výučby snažili?

Dištančné vzdelávanie si vyžadovalo „time management“ a touto schopnosťou nedisponuje každé dieťa. Niekto mohol byť šikovný a múdry, ale pokým si nedokázal rozdeliť úlohy, bol čoskoro v záplave vecí a nestíhal. Bolo treba zručnosť navyše. Ak malo dieťa tri hodiny online a zvyšné štyri hodiny na vypracovanie zaslaných dištančných úloh, muselo to presne stíhať. Ak niečo nepochopilo, čas sa naťahoval, nedali sa zvládnuť všetky úlohy a prenášali sa do ďalších dní. Časový manažment bolo vidieť u detí, ktoré si všetko spisovali a mali systém. Veľa detí bolo stratených len preto, že si nevedeli zorganizovať čas. V takom prípade im ani neostával čas ísť von a celé dni strávili neefektívnym učením.

Môžete to konkretizovať?

Mala som prípad dievčaťa, ktoré sa na začiatku roka liečilo z anorexie. V októbri sa zavreli školy, čo bolo pre ňu istým spôsobom dobré, pretože nemusela žiadať o individuálny študijný plán. Zrazu sa však mala sama dostať cez online vzdelávanie aj chorobu. Bola až príliš poctivá, potrebovala mať všetky úlohy, prezentácie a nedokázala vytriediť, čo má prioritu. K psychickým problémom z anorexie sa naberalo zúfalstvo z nezvládania školy. Mama ju teda musela vyňať z dištančného vzdelávania, aby sa dala dokopy.

Psychická záťaž na labilnejšie deti bola obrovská. Detí s psychickými problémami stále pribúda, nikdy sme ich toľko nemali a dištančné vzdelávanie im nepridalo. Staršie deti to ešte nejako zvládnu, ale menšie to bez pomoci rodičov nedajú.

Prečo podľa vás pribúda detí s psychickými problémami? Hľadať za tým len pandémiu alebo je to dlhoročný trend, ktorého príčinou môžu byť sociálne siete či rozvrátené rodiny?

Určite to nie je len pandémiou. Osobne si myslím, že veľmi veľa detí sa necháva ovplyvniť sociálnymi sieťami. Poobede prídu zo školy a hneď zapínajú Instagram a Facebook. Sledujú tie „dokonalé“ životy „dokonalých“ ľudí, ktorí sú krásni, úspešní, bohatí, v značkových veciach a s najnovšími smartfónmi. Mnohí sú pod tlakom a majú pocit, že sú nedokonalí a nezaujímaví. Navyše, podľa mojich skúseností, keď sa s deťmi rozprávam, veľmi málo času trávia komunikáciou – či už v rodine, alebo s priateľmi. Niet nič lepšie, ako sa vyrozprávať niekomu, kto nás vypočuje, podporí, objíme. Pocítiť takú naozajstnú, pravú a nefalšovanú podporu, či už urobia hlúposť, chybu, alebo jednoducho nemajú svoj deň.

Presuňme sa trochu k vzdelanostnej stránke. Spomínali ste, že deti majú problémy s koncentráciou. Beriete tento školský rok menšie objemy učiva?

Na začiatku roka sme si nechali čas na zopakovanie. Počas dištančného vzdelávania som pripravila provizórnu učebnicu, kde som v rámci výučby slovenského jazyka spísala všetky informácie o knižných dielach. Prípravou som strávila veľa času, poslala som to deťom a o daných dielach sme sa ešte aj rozprávali. Napriek tomu mi bežne nevedia z toho veľa povedať.

Ktorí žiaci prevažujú: tí, čo sa chytajú, alebo tí bez vedomostí?

Ťažko súdiť. Deti z matematických tried slovenčina nezaujíma. Vlastne literatúra a slovenčina nie je niečo, čo je pre deti „in“. Neuvedomujú si, že je to maturitný predmet a potrebujú mať prehľad.

Určite sa rozprávate s kolegyňami. Ktorý predmet sa najviac zanedbával?

Deti sa museli najviac učiť na predmety, kde ich ústne skúšali z väčších celkov priamo online a cez kameru. Vtedy mali minimálnu šancu odpisovať a podvádzať, pretože by to nestíhali. Keď som im na slovenčine zrušila používanie slúchadiel…

…prečo ste im zakázali slúchadlá?

Pretože si prostredníctvom nich radili. Žiak spolužiakovi cez slúchadlá diktoval správne odpovede. Raz sme písali písomku, žiak si nevypol zvuk a spolužiak z druhej skupiny pridal pár „štipľavých“ komentárov k písomke. Spoznala som ho podľa hlasu, spravila „čurbes“ a prestali s tým. Inak by mi ani nenapadlo, že sú takíto vynaliezaví, čo sa týka radenia a odpisovania.

Zaberalo len poctivé ústne skúšanie z veľkých celkov. Menšie písomky, písomky cez EduPage [informačný systém pre základné a stredné školy, pozn. red.] či testy, keď učiteľ žiaka nevidel, nemali takú výpovednú hodnotu. Existovalo milión spôsobov na podvádzanie a deti ich využili.

„Začala som si viac vážiť sociálny život a osobný kontakt s kamarátmi. Obmedzila som sociálne siete a som v živote šťastnejšia.“

žiačka v anonymnom dotazníku

Čiže ide skôr o to, akú námahu danému predmetu učiteľ venoval a ako si preskúšanie detí zariadil.

Ak učiteľ chcel, aby deti neodpisovali, musel byť kreatívny a striedať spôsob skúšania. Aj ja som im dala niektoré testy cez EduPage, ale mali len minimálny čas na napísanie odpovede. Proste vieš alebo nevieš. To niektoré deti možno desilo, pretože si nevedeli tak rýchlo spomenúť a k odpovedi sa nemohli spätne vrátiť. Ak by som im však nechala viac času, všetko by zase odpísali. Dištančné vzdelávanie bolo také nespravodlivé.

Zabralo mi dlhý čas prísť na to, ako ich objektívne ohodnotiť a donútiť ich učiť sa. Ak chcú žiaci ísť na vysokú školu zameranú na matematiku, budú sa jej venovať. Všetky ostatné predmety ich nezaujímajú. Načo by sa ich teda učili? Odpíšu písomku a majú pokoj.

A teraz chcú byť v škole?

Keď som sa na konci minulého roka pýtala, kto by sa chcel vrátiť do školy, zdvihli sa takmer všetky ruky. V triede mám 22 plne očkovaných detí. Veľa z nich to spravilo preto, aby neostali doma. Školský semafor ale posiela do karantény celú triedu. Aj keby išli do karantény len nezaočkovaní, čo sa stane s tými ôsmimi nezaočkovanými deťmi z mojej triedy?

Nemôžete 22 zaočkovaných detí odučiť prezenčne a pre tých ôsmich hodinu vysielať online?

Nevieme naraz plnohodnotne vysielať aj učiť v jednej triede. Neutiahne to internet, deti neuvidia buď mňa, alebo prezentáciu. Nebudú ma počuť, ak budem vysvetľovať učivo deťom v zadných laviciach. Tí, čo zostanú doma, zase nebudú môcť robiť skupinovú a párovú prácu. Neviem, čo za génius a s akou technikou zvládne naraz plnohodnotne učiť aj streamovať hodinu. Minimálne nie s tou technikou a pripojením, aké sa nachádza vo väčšine škôl. Odučiť prezenčne len zaočkovaných a nezaočkované deti nechať napospas tiež nie je riešením. Mali právo nezaočkovať sa. Určite takýto spôsob vyučovania nebude efektívny buď pre jednu, alebo druhú skupinu.

Mali ste už nejakú zatvorenú triedu?

Áno, prváci z jednej triedy ani nenastúpili do školy.

Všetci sa učili dištančne?

Áno, dokonca sa nám stávalo, že polhodinu sme sa pokúšali zapnúť školský počítač pri tej našej slabej wifi sieti, ktorá potom po zvyšok hodiny vypadávala.

Viete si predstaviť fungovať dlhodobo podľa školského semaforu?

Vôbec nie, je to ešte horšie. Predtým sme boli všetci zatvorení a vedela som, že som si pripravila pre všetky triedy v ročníku všetok materiál v elektronickej verzii. Teraz je jedna trieda zatvorená, iná funguje prezenčne. Po kontrole povinností z bežnej výučby si sadám za počítač a pripravujem materiály na online výučbu. Je to strašné, dvojnásobná robota.

Čiže prieskumy o tom, že 95 percent učiteľov pociťuje pri práci stres v nejakej intenzite a polovica zvažuje odchod zo školstva, nezavádzajú?

Je to svätá pravda. Takmer celý deň venujeme učeniu a príprave naň. Do toho sa rieši kopec iných záležitostí, meníme nástenky, rozdávame samotestovacie sady, máme online rodičovské, prispôsobujeme školský vzdelávací program, máme stretnutia v rámci predmetu, píšeme zápisnice, pečiatkujeme deťom „milión“ potvrdení. Píšu sa aj vstupné testy, ktoré sa každoročne porovnávali s koncoročnou známkou z predmetu. Mnoho detí však nemá známku na poslednom vysvedčení zo základnej školy, pretože mohli byť v deviatom ročníku hodnotené ako „absolvoval“.

Neviete si utvoriť názor o ich vedomostiach.

Áno. Výsledky vstupných testov sú pri porovnaní s predchádzajúcimi rokmi, paradoxne, lepšie, pretože všetky deti prešli prijímačkami. Predtým sme viac než polovicu detí prijali na základe výsledkov monitoru. Keď sme si pozreli vstupné testy, dieťa malo na konci roka jednotku, ale zo vstupných testov dostalo trojku či štvorku. Vedomosti vôbec nezodpovedali realite. Teraz som nemala ani jeden trojstupňový rozdiel.

Dostali sa teda na gymnázium len tí, čo tam skutočne patria.

Áno. Tento ročník bude oveľa lepší. Tiež sme im dávali body za rôzne súťaže. Máme teda deti, ktoré sú všestranne zamerané a aktívne, šikovné a múdre.

Čo dala pandémia deťom?

Mnohé deti v anonymných dotazníkoch písali, že mali čas venovať sa poriadne jednej veci. Krúžky a voľnočasové aktivity sa zrušili, čiže sa deti mohli venovať tomu, čomu chceli. Deti majú v tejto dobe spravidla veľa povinností a deň im je prikrátky. Teraz boli doma a mohli sa venovať tomu, čomu chceli. Potrebovali však dostatok pravidiel, inak skončili po mesiaci v pyžame, s desiatkami nespravených úloh a neumytými vlasmi.

„Získal som väčšiu sebakontrolu a samostatnosť. Mal som dostatok spánku a viac času na počúvanie hudby. Bol som častejšie s rodinou.“

žiak v anonymnom dotazníku

Čo si myslíte o hybridnom štýle vzdelávania?

Je to hlúposť. Buď vyučujme prezenčne, alebo dištančne. Teraz ministerstvo školstva navrhlo program doučovania. Nápad dobrý, ale už spočiatku nás zabíja byrokracia. Tak je to aj pri iných činnostiach ako rozdávanie samotestov či lyžiarske výcviky.

Príklad?

Pokúsili sme sa vybaviť exkurziu do domu Martina Kukučína na Orave, ale nepodarilo nám sa to, pretože by sme miešali triedy. Tieto deti nič nezažili. Som triedna učiteľka tretiakom a tí spolu ešte nikde neboli. Zrušil sa im venček, koncoročné výlety, lyžiarske výcviky či exkurzie. Všetko toto zažijú len raz. Deti sú veľmi sklamané. To už ani nehovorím o stužkových slávnostiach. Aj tento rok si ich zrušili všetky triedy okrem jednej, ale neverím, že aj tým sa to podarí.

Pokúšate sa aspoň pre svoju triedu zorganizovať nejaké spoločné aktivity?

Áno, navrhla som im, aby sme išli na tú Oravu do domu Kukučína aspoň my. Učím matematickú triedu, ktorá o tento typ výletu veľmi nestojí. Pozerali sa, či len nevtipkujem – oni a Kukučín. Povedala som im, že je to prvýkrát, čo pôjdeme spolu ako trieda mimo školy. Všetci sa prihlásili. Cieľ spoznať Kukučína ich absolútne nezaujíma, ale chcú stráviť deň spolu.

Zakázali sa tiež pobytové lyžiarske výcviky, napriek tomu sa 22 detí z mojej triedy prihlásilo. Sú dokonca ochotní na svah každý deň dochádzať, len aby boli na čerstvom vzduchu a so spolužiakmi. Opäť však vznikol problém. Lyžiarsky výcvik je tento rok prioritne pre druhákov. Ak sa ich prihlási príliš veľa, tretiakom už účasť nepovolia. Alebo nebudú mať príspevok 150 eur na žiaka, o ktorý minulý rok pre pandémiu prišli.

Minulý rok však lyžiarske výcviky neboli…

Áno, a preto sme museli príspevky vrátiť a tento rok o ne opäť žiadať. Nie je však možné dostať príspevok pre viac detí, ako ich je v druhom ročníku. Ale ak za mnou príde tretiak a povie, že chce ísť na výcvik, môžem mu akurát povedať: „Bohužiaľ, nie si druhák. Môžeš byť len ako náhradník, ak by sa nenaplnil stav.“ Je to normálne? Rozčuľuje ma to, pretože deti nikde neboli a majú vôľu ísť. Nakoniec pôjde z tretiakov len toľko žiakov, aby sa nimi doplnil maximálny počet 120. Pôjde navyše len ten, kto sa prihlási ako prvý a tá trieda, z ktorej sa prihlási najviac žiakov, aby sme nemiešali triedy. Je to nespravodlivé, ale čo má riaditeľka školy robiť? Ako prísť na kľúč, aby mohli ísť všetky deti? Prečo sa štát nepostaral, aby tento rok mohli ísť na lyžiarsky výcvik všetky ročníky? Ak mali žiaci nárok na príspevok, ale nevyužili ho, prečo sme tento rok nedostali dvojnásobok? Terajší štvrtáci skončili tak, že si nakúpili výstroj a v piatok im povedali, že v pondelok nejdú na lyžiarsky.

Čo bude so súčasným maturitným ročníkom?

Ústne aj písomné maturity určite budú. Aspoň tak nám to zatiaľ povedali.

Ste si istá?

Pred ich rušením varujú aj psychológovia. Dieťa nesmieš počas hry vyrušiť, lebo má víziu a cieľ niečo dokončiť. Pripomína to situáciu, keď človek niečo buduje a iný mu nedovolí vložiť tam posledný chýbajúci kúsok. Keď sa maturity zrušili, veľká časť detí bola rada. Boli však aj takí, čo sa štyri roky snažili a chceli aj sami sebe dokázať, že na to majú. Zrazu o tú možnosť prišli. Je to veľmi smutné. Možno sa na nich teraz na vysokej škole či v zamestnaní pozerajú a hovoria: „Vy ste tí, čo nematurovali.“ Ich chyba to nie je. Deti môžu zrušenými skúškami trpieť a pritom za to nemôžu. Ústne odpovede mali jednoznačne ostať. Čo sme ich naučili, mali vedieť. Mohlo to byť aj online alebo sme si mohli dovnútra volať po jednom dieťati. Dalo sa to spraviť.

Myslíte, že tieto ročníky budeme volať „covidové deti“?

Už ich tak volajú a je to hrozné. Deti za to nemôžu. Nechcela by som fungovať tak, že prídem o imatrikulácie, výlety, stužkovú a napriek tomu ma budú volať „covidové dieťa“ a hovoriť o mne, že som dostala maturitu zadarmo. Je to veľmi smutné.

Žiaci na Slovensku spísali petíciu a zbierajú podpisy, aby maturity neboli.

Deti skôr zvažujú petíciu za to, aby maturity boli. Pri prihlasovaní na zahraničné univerzity im totiž chýbajú známky a skôr ich to prinúti učiť sa. Deti, s ktorými sa rozprávam, maturitu chcú, ale boja sa písomnej časti. Ak učiteľ niečo povedal, žiak to má vedieť. Vieme, z čoho ich ústne skúšať. V písomných testoch bývajú náročnejšie veci aj pre deti, ktoré chodili do školy štyri roky prezenčne. Tieto deti boli doma regulárne rok a pol. Písomné maturity budú pre nich preto ešte ťažšie. Sedem hodín denne sa nevenovali učivu tak intenzívne ako v škole. Napriek tomu urobíme všetko, aby sme im pomohli, ako sa len dá, aby svoju skúšku dospelosti zvládli čo najlepšie.


Ďalšie články