Aký je étos tejto vlády? Dovládnuť. A minúť európske peniaze

Úspechom súčasnej vlády bude, ak aspoň ako-tak udrží rast zadlžovania a dokáže vyčerpať európske peniaze. Viac od nej nečakajme.  

Pred rokom a pol predložila nová vláda Igora Matoviča materiál, podľa ktorého chcela postupovať v najbližších štyroch rokoch. V našich končinách takéto dokumenty neposudzujeme nejako dramaticky, nesú skôr punc ambicióznosti novej exekutívy. Ak sa politici neskôr o programové vyhlásenie oprú, potom zvyčajne iba s úmyslom, aby upozornili svojich koaličných partnerov, čo si pri zostavení vlády na začiatku navzájom sľúbili.

No vlaňajšie programové vyhlásenie bolo predsa čímsi výnimočné. Nazvali ho „najambicióznejším plánom na zmenu fungovania Slovenska k lepšiemu v jeho histórii“. To už znie ako poriadna výzva, možno najväčšia od pádu komunizmu pred troma desaťročiami.

Možno si poviete, nemali by sme takto zhurta súdiť, veď vláda, ktorej obsadenie sa od nástupu mierne zmenilo, vstupuje len do druhej tretiny svojho pôsobenia a má toho ešte veľa pred sebou. A navyše ju prikvačila pandémia čínskeho koronavírusu, musela hasiť akútne problémy.

Nuž, prehnaná zmierlivosť nemá miesto. Už to tak platí, že ťažké veci, ktoré by v tomto prípade mali viesť k najvýraznejšiemu posunu Slovenska v histórii, musí vláda nachystať a spustiť v prvej polovici funkčného obdobia. Potom sa už pomaly začína nový predvolebný boj. Keď dobre počítam, vláde Eduarda Hegera ostáva na vážne reformné kroky šesť mesiacov. To je veľmi málo a ani pri najvyššom úsilí sa to nestihne.

• 

• 

Pandémia? Áno, plány skrížila mnohým, Slovensko nie je výnimka. No vyhovárať sa na ňu nedá. Vláda si to uvedomovala už pri svojom nástupe, keď v programovom vyhlásení pripustila paralyzovanie štátu a prioritné sústredenie na ochranu života ľudí a ich materiálneho postavenia. Napriek tomu však prišla s mimoriadne ambicióznym programom. Nastúpiť mala spŕška reforiem. Nič také sa nestalo.

Najhoršie v celej Únii

Verejné financie sú pre mnohých vágny pojem. Narába sa v nich síce s miliardami eur, napokon sa však vždy nejaké nájdu, aby štát fungoval. Nejde o to, či dobre, alebo zle, ale aby vôbec fungoval. Čo sa v tomto smere stalo za posledný rok a pol?

Je pravdou, že súčasná vládna zostava nezdedila štát v dobrom stave, povedané slovami Edurada Hegera, špajza bola prázdna. Priliehavejšie by bolo vyriecť, že zo špajzy bolo ešte čo vyniesť, ale všetko bolo zakúpené na dlh. Dnes sú police pomerne slušne zaplnené, ale dlhu nevídane rastú nohy. Najmenej zodpovedne na Slovensku sa dnes správa práve vláda.

Keď koncom minulého roka vláda zostavila štátny rozpočet, pripustila obrovský schodok. V máji ho zdvihla o ďalšie takmer štyri miliardy eur. Čo to znamená? Na každé euro výdavkov si bude musieť požičať 42 centov. Viac z daní od ľudí a firiem nevytlačí. A tých 42 centov bude musieť raz zaplatiť, aj s úrokmi. To je už zrozumiteľné pre každú gazdinú, čo nakupuje do domácnosti.

Odpoveď posledných dvoch financministrov býva – veď tu máme pandémiu a aj za cenu nového zadlženia treba udržať pracovné miesta, cestovný ruch, reštaurácie. Áno, určite, hovorí sa tomu jednorazový vplyv, vtedy je aj za cenu zvýšenia dlhu rozumnejšie obyvateľom a firmám finančne pomôcť, aby sa mohli pozviechať. Ale oháňať sa iba pandémiou je pokrytecké.

Rada pre rozpočtovú zodpovednosť nedávno vyčíslila, že indikátor udržateľnosti verejných financií na Slovensku bude v roku 2021 na úrovni 6,1 percenta hrubého domáceho produktu (HDP). Toto číslo znamená, koľko by mal štát ušetriť, aby sa jeho dlh dlhodobo vmestil do polovice toho, čo vyprodukuje za jeden rok (HDP). Z tých 6,1 percenta ide na konto pandémie iba 1,2 percenta, teda jedna pätina, ostatok má na rováši vláda – súčasná i tá, čo bola pred ňou.  

Ak to chceme mať ešte zrozumiteľnejšie, uvediem, že ak hodlá vláda do budúcna udržať Slovensko v takej kondícii, aby neskĺzlo na grécku cestu, bude musieť budúci rok vyzbierať na daniach alebo ušetriť na štátnych výdavkoch 6,3 miliardy eur. To je obrovské číslo, ale ekonómovia upokojujú, že sa. dá zmierniť rozbehnutím nevyhnutných reforiem, ktoré v budúcnosti prinesú úspory.

Podľa metodiky Európskej komisie, ktorá sleduje, čo musia vlády štátov spraviť, aby speli k vyrovnanému rozpočtu, teda do stavu, keď sa už nevytvára dlh, je na tom Slovensko najhoršie z celej EÚ.

Ak by chcela vláda na Slovensku dosiahnuť dlhodobo vyrovnané hospodárenie, potom by budúci rok muselo do reforiem smerovať viac ako osem miliárd eur.

A sme zas pri tom: reformy, reformy, reformy. Čo je s nimi?

Šetriť by mal prikázať zákon

Keďže Slovensko sa dostalo do stavu, že dlh štátu prevýšil 60 percent HDP, ďalší rast treba zastaviť. Cesty sú dve – dobrovoľná a nadiktovaná. No aj tá nadiktovaná si najskôr vyžaduje politické činy.

Najprv tá nadiktovaná. Zákon o rozpočtovej zodpovednosti, na ktorom sa pred desaťročím vzácne zhodli vládne i opozičné politické strany, stanovuje, že ak dlh prekročí určitú úroveň, vláda má povinnosť zostaviť vyrovnaný rozpočet. Hranica je prekročená, ale zákon nie je jednoznačný, čo umožňuje naťahovať obdobie, dokedy bude vláda nútená k vyrovnanému rozpočtu.

Preto je v parlamente už takmer rok zákon, ktorý jednoznačne stanoví, čo robiť v takýchto situáciách. Jeho čarom sú výdavkové stropy, teda limity, nad ktoré by sa pri zostavovaní rozpočtu nedalo vyskočiť. To by tlačilo vládu do šetrenia. Vrátiac sa ku kuchynskej terminológii, gazdiná by musela každé euro dva razy poobracať v ruke, kým ho minie.

Zároveň by prišiel administratívny tlak na reformy. Hľadali by sa úspory, zefektívňovali systémy.

Predložený zákon potrebuje v parlamente ústavnú väčšinu. A zhody niet ani medzi vládnymi stranami. Na pohľad to vyzerá, že ho torpéduje SaS Richarda Sulíka, ktorá si dala podmienku, že s upravenou dlhovou brzdou, ako sa bežne označuje zákon o rozpočtovej zodpovednosti, treba prijať aj daňovú brzdu, ktorá zamedzí zvyšovanie daní. S tým nesúhlasia ďalší vládni koaliční partneri, hlavne minister financií Igor Matovič, ktorý obviňuje Sulíka z nezodpovednosti.

Sulík pretláča agendu vlastnej strany, ktorá je bezhlavo proti zvyšovaniu daní, jeho blokačný postoj sa však hodí aj Matovičovi, ktorý by nerád predkladal okresané štátne rozpočty. Jeho hnutie ostáva verné populistickým rozšafným modelom, ako ich poznáme z posledného volebného programu OĽaNO.

Postoj najsilnejšej vládnej strany ilustruje už úvodná internetová stránka ministerstva financií. Namiesto toho, aby z nej kričalo, že minister je štátnym rozumným hospodárom, ohúriť vás má očkovacia lotéria – symbol rozhadzovania štátnych peňazí.

Z daňovej reformy nebude nič

Druhou možnosťou sú dobrovoľné reformy. Napokon, k tým sa zaviazala vláda v historicky „najambicióznejšom pláne“, ako nazvala svoje programové vyhlásenie. Hneď v prvom konkrétnom bode preambuly tohto dokumentu sa dušuje, že „k verejným financiám a štátnemu majetku budeme pristupovať ako dobrí hospodári“. Pritom Slovensko dostala v tomto ukazovateli na najhoršiu pozíciu v Únii.

Všetci ekonómovia vedia, že dlhodobo by najviac pomohla úprava dôchodkového systému. V tejto oblasti je vláda najďalej. Po vlaňajšom prijatí zmeny ústavy pracuje ministerstvo práce na konkrétnych zákonoch. Mottom je rodičovský bonus, ktorý do budúcna môže pomôcť systému tým, že zvýši počet aktívnych, zarábajúcich ľudí v systéme, teda tých, čo budú prispievať dôchodcom.

Prístup ministerstva práce sa dá pochopiť, vnáša do systému spravodlivosť, no problémom je, že v najbližšom období nejaké úspory do systému neprinesie, skôr naopak. Pritom práve tu ekonómovia, prirodzene, vidia najväčší priestor na zlepšenie hospodárenia s verejnými financiami.  V prípade dôchodkovej reformy sa preto ešte očakáva veľký politický boj.

Nuž, v dôchodkoch sa aspoň niečo robí. V ostatných oblastiach je to oveľa horšie. Z pohľadu verejných financií sa čakalo hlavne na avizovanú daňovo-odvodovú reformu. Tu sa ekonómovia opäť zhodnú, že štátom predpísané poplatky by mali menej zaťažovať prácu a viac majetok. Čisté príjmy z práce by boli vyššie, menej by platili zamestnávatelia, práce by bolo potom viac, čo by napokon viedlo ku kompenzovaniu výpadkov z daní a odvodov. Zároveň by sa zvýšili verejné príjmy z majetkových daní, v konečnom skóre by viac zaplatili bohatí.

Z tejto reformy už nebude asi nič. Posledný termín predloženia avizovaný Matovičom uplynul včera. A vlastne aj ten bol už oneskorený, lebo ak by sa malo v tejto reforme niečo udiať, musela by sa zviazať s návrhom štátneho rozpočtu na budúci rok a zákonmi, ktoré sa k nemu pridružujú. A tie tu máme čochvíľa.

Reformy umierajú

Spomenul som dve významné reformy, ktoré by mohli mať zásadný dosah na verejné financie, pričom prvá je neistá a z druhej asi nebude nič.

Ohlásených reforiem však bolo viac a rovnako nemajú vyhliadky na úspech. Posledné roky sa na Slovensku hovorilo najmä o školstve a zdravotníctve. V prvej oblasti sa toho veľa nedeje, možno aj preto, že už dávno nebol na poste ministra človek s takou nízkou autoritou.

Nech nás nemýli, že tento týždeň vláda schválila reformu zdravotníctva. Obávam sa, že z nej ostane len jeden z dokumentov zastrčený v zásuvke. Nech je návrh ministra Vladimíra Lengvarského myslený akokoľvek dobre, jeho predloženie do vlády vyzerá ako povinná jazda. A dosť.

• 

• 

Zásadná zmena systému vždy bolí, čo si musia všetci uvedomiť, ale Lengvarský si neobratným postupom natoľko pohneval nemocnice, župy, lekárov, že ich odpor neprekoná. Navyše keď mu vo vláde za reformu nehlasovali ministri za Sme rodina. A Sulík vyhlásil, že odsúhlasenie reformy bolo podmienkou, aby sa uvoľnili európske prostriedky z Fondu obnovy – ako by to bolo to najdôležitejšie.

Zdravotníctvo sa valí starou vychodenou cestou, o čom svedčí, že na oddlženie nemocníc má smerovať ďalších 500 miliónov eur. A minister podľa vlastných slov verí, že nemocnice sa prestanú o dva až tri roky zadlžovať. Dovtedy môžu byť, kde sú dnes, a štát v čase nebývalého ohrozenia verejných financií bude zasa platiť.

Podobne, ako si Lengvarský zlou komunikáciou pohneval lekárov a regionálnych politikov, podarilo sa to ministerke spravodlivosti Márii Kolíkovej pri súdnej mape zo strany sudcov, advokátov a prokurátorov. Súdna mapa mala byť kľúčovou reformou súdnictva, ale po viacerých odkladoch sa ministerke rozsýpa pod rukami.

A do tretice, rovnaký spôsob komunikácie si zvolil podpredseda vlády Štefan Holý pri stavebnom zákone. V tomto prípade sa proti nemu najtvrdšie postavili samosprávy, ktorým chce odňať kompetenciu pri stavebnom konaní.

Nový stavebný zákon potrebuje Slovensko roky, ak nie desaťročia. Priniesol by oživenie stavebnej činnosti a postupné zvyšovanie kapacít stavebných firiem, lebo ich nedostatok bude stále vypuklejší.

Aspoň minúť európske peniaze

Treba pokračovať? Vizitka reformnej vlády, ktorá mala historicky posunúť Slovensko, nie je lichotivá.

Ak by sa aj stal zázrak, že by vládni politici v súzvuku napli sily, nepriateľom im bude čas. Blíži sa polčas vládnutia a volebný cyklus zavelí hľadieť ešte viac na vlastné politické ambície.

Chtiac-nechtiac treba zľaviť z hodnotiacich kritérií.   

Táto vláda má stále zatiaľ jednu výhodu – nekritizujú ju autority zvonka. Pri schvaľovaní plánu obnovy i v nedávnom prejave o stave Únie predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová pochválila Slovensko. Vláda sa správa ako usilovný žiačik, neprotestuje proti úradníckym koncepciám z Bruselu a zdá sa, že sa jej dostane požehnania pri čerpaní európskych zdrojov. Napokon, pred pár mesiacmi avizoval predseda vlády Heger, že práve európske peniaze posunú Slovensko k ďalšiemu blahobytu.

Oželejúc avizované reformy, úspechom vlády bude, ak Slovensko dokáže aspoň zmysluplne a včas čerpať tieto zdroje. A hoci s rastúcim dlhom, privedie Slovensko bez ďalších väčších strát k novej vláde, ktorá azda bude reformná.