Kiska hovorí o zatknutí Fica. Vina-nevina, v dnešnom stave by šlo o výstrel z Aurory

Expolitik a najnovšie prozaik Andrej Kiska pri predstavovaní svojho románu oživil obohranú pesničku: „Už-už idú po Fica.“

Na úvod chcem povedať, že po bezprecedentnom únose štátu chápem každého novinára, ktorý sa v ružových snoch rozplýva nad predstavou, ako zakuklení terminátori odvážajú lídrov opozície v pyžame a v putách. Rozumiem aj škodoradosti Andreja Kisku, niekdajšej lovnej zveri Roberta Fica.

Pre dobro verejného priestoru by však bolo lepšie, ak by rozlišovali medzi realitou a rozprávkovou fantáziou a tieto sny nepredkladali ako súčasť publicistiky.    

Viera, že pravda zvíťazí, je dôležitá. No treba na ňu aj istú dávku trpezlivosti a rozvahy, ak nechceme, aby nezriadená túžba po spravodlivej katarzii všetko zničila. A dopadla ako špičkoví, kvalitní a vzácni vyšetrovatelia, ktorí sa v rýchlej túžbe po úspechu ocitli v base (verme, že nakrátko).

Doteraz sme boli svedkami zatýkania nedotknuteľných ľudí na rôznych vysokých funkciách či mocenských pozíciách. No zatknúť politických lídrov a najväčších oponentov koalície bude za každých okolností – bez ohľadu na dôkazy – zlomová línia, ktorá môže vo vážne polarizovanej krajine spustiť procesy s následkami, ktoré nie je možné predvídať.

A na ktoré súčasná vláda celkom určite nebude schopná reagovať. Na to sa dá vopred staviť, keďže doteraz nebola schopná zdravo reagovať na žiadnu výzvu, nieto ešte na takúto vážnu.

Strany Roberta Fica a Petra Pellegriniho, politikov na mediálnom zozname zverejnených donáškových objednávok pre NAKA, v prieskumoch dosahujú 35 percent, pričom kumulatívne naďalej organicky rastú. Počet ľudí, ktorí nedôverujú vyšetrovaniam a považujú ich minimálne za podozrivé (spokojne sem započítajme aj voličov Sme rodina a časť OĽaNO), je zrejme podstatne vyšší.     

Aby nedošlo k omylu: vôbec nejde o to, že by vplyvní politici nemohli byť zatknutí. Zákon platí pre všetkých a rovnako. Problém je skôr v súčasnom stave absurdnej politickej a bezpečnostnej reality, ktorá možnosti pre realizáciu vyššie zmienených snivých fantázií prudko narušila.

Zatýkať totiž budú tí, ktorí nepožívajú dôveru najmenej polovice verejnosti. Tá je dnes presvedčená, že vyšetrovania prominentov z koristníckej bandy bývalej vlády sú vedené rôznymi zištnými motiváciami. A najmenej tretina je presvedčená, že tie motivácie sú politické.

Vedeli to už starí Gréci: zákon platí len tam, kde mu ľud rozumie a má v neho dôveru. V opačnom prípade – ak verejnosť nadobudne obavu, že sa zákon a inštitúcie obrátili proti nim alebo ich politickým zástupcom –, dôjde k revolúcii.  

Áno, tento omyl vo verejnosti dlhodobo cynicky pestoval Robert Fico a konal presne za účelom svojej vlastnej ochrany. No to predsa nie je žiadne prekvapenie, nikto predsa neveril, že nadľudsky disciplinovaný robot Fico sa len tak bez boja poddá existenčným ortieľom osudu. Konal vo vlastnom existenčnom záujme a s jasným cieľom.

Lenže na to je predsa vláda, aby sa proti nemu postavila. K tomu ale nedošlo. Naopak, takmer všetky zložky štátu konajú v nevedomej, no vzácnej zhode podpory Ficovho naratívu o polícii ako gestape.  

Kým NAKA zatýkala zločincov, Fico presviedčal ľud o tom, že NAKA sú zločinci. A vláda ponechala „voľné ruky“ nielen vyšetrovateľom, ale aj tomuto priebehu a prizerala sa.

Pripomeňme si základné ingrediencie, z ktorých sa v súčasnosti formujú názory verejnosti na bezpečnostné dianie v našej republike. SIS, inšpekcia a generálna prokuratúra sú v otvorenom konflikte s NAKA a špeciálnou prokuratúrou. Zatýkajú a obviňujú sa navzájom. Šéfprokurátori Žilinka s Lipšicom, ktorí dozorujú vyšetrovania, oživili staré spory a pripomínajú rozhádaných chlapcov na pieskovisku. Šéf inšpekcie bol zatknutý vyšetrovateľmi NAKA, nemohúci minister vnútra si konečne mohol dosadiť na toto miesto vlastného človeka. Toho pre zmenu obratom zatkla samotná inšpekcia. Jeho vlastní podriadení.

Nikto netuší, podľa akých procesných rámcov sa má správne vyšetrovať a správne zatýkať, vieme len toľko, že každý z nich má o tom úplne inú predstavu.

Mimochodom, Žilinka má podľa prieskumu Focusu vyššiu dôveru verejnosti ako Lipšic.

Dôvera v políciu je dlhodobo veľmi nízka, a dokonca aj potom, ako sa rozbehlo zatýkanie mocných ľudí, ktorí uniesli tento štát, sa zdvihla len o štyri percentá. Najnovšie prieskumy v tejto téme síce nemáme, no môžeme predpokladať, že anarchia a rozklad v bezpečnostných zložkách, ktoré verejnosť posledné mesiace sleduje v priamom prenose, dôveryhodnosť polície celkom určite nezvýšili.

Aby mohlo dôjsť k zatknutiu opozičných politikov bez rizika občianskej vojny, okrem dôkazov sú potrebné aj iné nevyhnutné predpoklady. Poriadok v polícii, viera ľudu, že zatýkajúce inštitúcie naozaj predstavujú zákon a na ich čele sú dôveryhodní a kompetentní ľudia. Bodlo by tiež aj to, ak by sme mali ministra vnútra a na zahodenie by nebolo ani zverejnenie prísne utajovanej informácie, kto je tu vlastne premiér. A či vôbec je.

Veru, k tomu máme ešte poriadne ďaleko. Ak dôjde k zatknutiu Fica či Pellegriniho skôr, než sa u nás uprace základné univerzum a paralelné reality sa konečne dohodnú, ktorá z nich je tá pravá, nastane katastrofa.

Spoločnosť zároveň žije v strachu z pandémie, no strach z vlády a jej opatrení je dnes medzi skeptikmi možno rovnako veľký. V spodných prúdoch rastie nenávisť a agresia. Žiaľ, tieto prúdy majú svojich politických zástupcov práve medzi lídrami opozície.

Skúsme na chvíľu zatvoriť oči a predstaviť si Kiskov krásny sen o Ficovi v putách. Je možné, že sa z neho prebudíme do nočnej mory otvoreného občianskeho konfliktu.