Za nebývalým zjednotením organizácií Slovákov žijúcich mimo Československa bol Štefan Roman. Ak by sa dožil pádu režimu v roku 1989, jeho zanietenie, skúsenosti a uznanie mohli ovplyvniť budúci vývoj Slovenska.   

Sovietska bezohľadnosť v závere 60. rokov minulého storočia dokázala nemožné – dať takmer všetkých Slovákov za železnou oponou dokopy. Jedným z bezprostredných impulzov na vznik Svetového kongresu Slovákov (SKS) však nebola len vojenská intervencia štátov Varšavskej zmluvy do Československa z 21. augusta 1968. V širšom kontexte dejín slovenského povojnového exilu šlo aj o vyvrcholenie snáh o zjednotenie, ktoré boli prítomné už od roku 1945.

SKS vznikol teda ako strešná organizácia slovenských spolkov, organizácií a jednotlivcov na všetkých kontinentoch sveta. To znamená, že združoval nielen povojnové emigračné vlny, ale aj potomkov pôvodnej, takzvanej chlebovej emigrácie. Bol vskutku reprezentatívnym orgánom Slovákov v zahraničí.

Druhým impulzom na vznik SKS bola skutočnosť vyplývajúca z neexistencie efektívnej politickej reprezentácie Slovákov, ktorá by na medzinárodných fórach obhajovala záujmy národa bez vlastného štátu a poukazovala na porušovanie práv „umlčaného“ ľudu zavretého železnou oponou.

Tretím momentom bola odveká túžba Slovákov po rovnoprávnosti s ostatnými národmi.

Ústredná postava Štefana Romana

Zakladateľom a doživotným predsedom SKS bol Štefan Boleslav Roman, kanadský veľkopriemyselník, osobný priateľ pápeža Jána Pavla II., gréckokatolík, ktorému ležali na srdci aj osudy slovenských spoluveriacich.

(viac…)




Najnovšie autorské články