Éra Angely Merkelovej sa blíži ku konci. Čo bolo tajomstvo jej sily? Čomu vlastne verila?

Z pohľadu technológie moci je Angela Merkelová najúspešnejším kancelárom v histórii Spolkovej republiky Nemecko. Zakladateľa štátu Konrada Adenauera prekonala už dávnejšie, ten vládol 14 rokov, a na rekord svojho politického otca Helmuta Kohla jej chýba už len pár týždňov. Ak by nebola vláda po dnešných voľbách zostavená do 22. novembra, Merkelová bude vo funkcii 16 rokov, a Kohl slúžil 16 rokov a 26 dní. Ak aj teda Kohla nevyrovná, čo stále nie je vylúčené v prípade povolebného patu, tak to bude len tesný rozdiel.

Skutočnosť je taká, že táto východná Nemka, ktorá strávila svojich prvých 35 rokov života v úplne inom nemeckom štáte, by  mohla Spolkovej republike pokojne vládnuť aj 20 alebo 24 rokov. Stačilo by, keby chcela a mohla by to dotiahnuť oveľa ďalej. Asi tak ako Putin – až na smrteľnú posteľ.

Kým Kohl úradoval pomocou slonej pamäti a telefónu, s ktorým si pestoval osobné vzťahy až po úroveň 327 okresných zväzov štátostrany CDU, Merkelová čerpá z vysokej inteligencie prírodovedkyne a posiela smsky.

Angela Merkelová (vľavo) s kamarátkami na silvestrovskej párty v roku 1972.

Vždy jej hovorili, občas to počuť ešte aj dnes, „farárova dcéra“. Používa sa to posmešne, pritom je to dosť blbá poznámka, pretože na evanjelickej fare v komunistickom štáte NDR sa vlastne naučila všetko, čo jej v svetovej politike tak dobre slúži: Byť v strehu a na pozore, nikdy si nepustiť ústa na špacír a hlavne: nikomu nedôverovať. Merkelová podľa jej blízkych nikomu neverí. V minulosti jej bolo vyčítané, že ide o poruchu osobnosti, v skutočnosti sa nedôverčivosť v politike nosí.

Pochopili to najmä tí, ktorí urobili tú chybu, že jej verili.

Odstrašujúci príklad je ľavicový grécky politik Alexis Tsipras. Ten chcel oslobodiť svoj národ z dlhovej pasce, hlavný terč jeho víťaznej volebnej kampane bola nemecká kancelárka. Mladý pouličný tribún o nej rozprával nemilé veci. Keď prišiel ako čerstvo upečený premiér Grécka do Bruselu, nedokázal si predstaviť, že sa s ním bude Merkelová ochotná baviť. Žasol, keď si k nemu neskoro v noci najmocnejšia žena Európy prisadla. Bola perfektne pripravená, konštruktívne naladená, úskalia gréckeho rozpočtu poznala tak precízne ako on. V tú noc Tsipras začal Merkelovej veriť. Niekoľko týždňov neskôr podpísal Tsipras s „tretím memorandom“ všetko, proti čomu dovtedy bojoval. Tsiprasov osobný priateľ rozprával autorovi týchto riadkov: „Alexis je vlastne dobrácky chalanisko. On jej veril. Povedala mu: ‚Počuj, Alexis, podpíš to teraz, ja sa neskôr postarám, aby nebolo Grékom až tak zle.’ Alexis vo svojej naivite podpísal. A bolo zle.“

V nálepke „farárova dcéra“ sa skrýva aj podceňovanie dotyčného farára. Jej otec Horst Kasner totiž nebol bežným pastorom. Keď sa Angela Kasnerová v Hamburgu narodila, otec s rodinou nebol, lebo sa práve v tom čase, v roku 1954, odsťahoval z kapitalistickej Spolkovej republiky do socialistickej Nemeckej demokratickej republiky (NDR). Majiteľ sťahovacej spoločnosti to komentoval takto: „Poznám len dva druhy ľudí, ktorí sa sťahujú zo západu na východ – komunisti a skutoční idioti.“

Angela Merkelová v roku 1975.

No a Angelin otec idiotom rozhodne nebol. Naopak, rýchlo sa stal v tom druhom Nemecku jedným z najvplyvnejších evanjelických dejateľov. Bol od začiatku riaditeľom cirkevnej vzdelávacej akadémie, ktorá fungovala na areáli templinskej osady Waldhof. Tam s rodinou aj býval, tam Angela vyrastala. Bežne stretávala dva druhy ľudí: 1. Na Waldhofe žijúcich zdravotne postihnutých. 2. Farárov a občas aj významných teológov.

Farár Kasner disponoval dvomi autami a mohol vycestovať na Západ. Talianskych robotníkov videl žiť v takej mizérii, že v dia-prednáške po návrate usúdil, že len Komunistická strana Talianska môže „Taliansko v zväze s inými pokrokovými silami zachrániť pred touto biedou.“ Bol lojálny socialistickému zriadeniu, k čomu ale dospel vlastnou hlavou. Na pokus naverbovať ho ako informátora do tajnej služby Stasi reagoval podráždene – títo špicli boli pod jeho úroveň.

V Berlíne 1991.

Kasner bol hybným motorom hnutia v luteránskej cirkvi, ktoré sa riadilo heslom „Nie proti, nie za, ale v socializme.“ Bol považovaný za sivú eminenciu evanjelickej cirkvi v Brandenbursku a v šesťdesiatych rokoch s vervou presadzoval osamostatnenie evanjelickej cirkvi v NDR. Väčšinu farárov mal pôvodne proti sebe, práve tí starší sa cítili byť prirodzenou súčasťou celonemeckého protestantizmu. Kasner, ktorého vzťah ku komunistickej verchuške počas sedemdesiatych rokov ochladol, napokon dosiahol svoj cieľ samostatnej cirkvi. Do vyhlásenia napísali vetu, že nová enderonská cirkev uznáva „osobitné spoločenstvo celého evanjelického kresťanstva v Nemecku.“ Bol to signál pre odporcov.

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.