Peter Paluda ako trestný sudca Najvyššieho súdu predsedal senátu, ktorý v odvolaní zrušil rozhodnutie prvého stupňa o nevine Mariana Kočnera a Aleny Zsuzsovej v prípade vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Nedávno zverejnené písomné rozhodnutie obsahovalo prekvapivo tvrdé konštatovania. Svojich kolegov zo Špecializovaného trestného súdu nešetrili a ich verdikt označili nielen za predčasný, ale vyhodnotenie dôkazov bolo podľa nich povrchné a nezákonné. „Ťažko uveriť tomu, že by si prípad poctivo naštudovali,“ tvrdí Paluda v rozhovore pre Štandard. 

Vražda Jána a Martiny je zrejme najsledovanejší súdny spor za celé obdobie moderného Slovenska. Mysleli ste na to pri rozhodovaní alebo je pre vás tento prípad z profesionálneho hľadiska ako každý iný?

Nedá sa povedať, že by som bol úplne odosobnený a nevnímal ostatný vesmír a čo sa okolo mňa deje, rozhodne som registroval množstvo správ a článkov. Ale v zásade pri rozhodovaní ma to nemôže ovplyvňovať, inak by som zabudol na ten základ, ktorý je pre mňa podstatný a podľa ktorého musím postupovať a napísať konečné rozhodnutie. Beriem na vedomie, čo sa deje okolo mňa, nemôžem povedať, že by som to nevnímal, ale pri rozhodovaní je samotný spis najzákladnejším, do čoho sa zahĺbim. Zápisnica z hlavného pojednávania i dôkazy, ktoré sú v ňom obsiahnuté. Ľudia majú rôzne názory, ale v tomto ma to neovplyvňovalo natoľko, aby som podľa toho rozhodol.

V tomto však neboli rôzne názory, ale celkom jednostranné. Aké je to pre sudcu rozhodovať v prípade, v ktorom odborná i laická verejnosť, politici, médiá i davy na námestiach žiadajú sudcu rozhodnúť podľa očakávaní?

Nikdy by som nerozhodol podľa očakávaní, ani v tomto prípade, ak by zo spisu vyplývalo to, ako Špecializovaný trestný súd (ŠTS) rozhodol v prvom stupni. Aj keby ma chceli ukrižovať a obesiť. Ak by rozhodnutie nižšieho súdu v oslobodzujúcej časti stálo na pevných nohách na podklade toho, že vec správne zistil a vyhodnotil, tak nemám na tom čo meniť a odvolanie prokurátora by sme zamietli. Ale ono to nestálo na pevných nohách, o čom svedčí náš rozsudok, nedalo sa inak, iba v „zhode“ s očakávaním verejnej mienky.

Senát ŠTS na prvom stupni sa k mediálnemu tlaku postavil svojsky, sami ho spomínajú v rozsudku: súd vraj „nemôže podľahnúť tlaku a volaniu po rýchlom odsúdení osôb“, ktoré sú v médiách „prezentované sťaby páchatelia“. Napokon, vy sami ste senát za to kritizovali, že by nielenže nemali podliehať tlaku, ale ani o tom viesť žiadne úvahy. Naznačujete, že v tom bola akási psychohygiena, ktorou sa sudcovia vyhranili práve tým, že rozhodli opačne, než žiadal onen tlak?

Neviem, na to mi je ťažko odpovedať a hodnotiť to. Neviem hodnotiť ich psychický stav ani to, či tam boli medzi nimi nejaké konflikty alebo nezrovnalosti. Nezaujímalo ma to. Riadil som sa len tým, čo bolo v spise. Nezaujíma ma, čo kto kedy povedal a dokonca ani to, čo vyplýva z operatívno-pátracích materiálov, lebo to sú neprocesné veci. Riadim sa spisom, tým, čo je zákonným spôsobom zadokumentované, vyselektujem si, čo sa použiť dá a čo sa nedá. 

Pravda však je, že v médiách obžalovaní naozaj boli prezentovaní „sťaby páchatelia“. Je to podľa vás v poriadku?

Médiá môžu mať svoj názor a ovplyvňovať verejnú mienku, nemôžem hodnotiť, či to bolo neprípustné, alebo protizákonné. My musíme byť profesionáli a riadiť sa zákonom.

Vy ste si aj niekedy uvedomovali, čo by vás čakalo, ak by ste nerozhodli podľa verejných želaní? 

Uvedomoval, ale na stôl mi príde veľa vecí a ja si vždy uvedomujem záujem toho minispoločenstva, ktoré je zúčastnené na danej kauze. Niekedy je to päť ľudí, inokedy sto alebo tisíc. Všade cítim pozadie, aj to, že určitú skupinu ľudí to bude zaujímať a budú hodnotiť prácu sudcu. Niekedy môže verejnosť uletieť a povedať si: takto to musí byť. Ani v tejto kauze a ani v iných to môj názor neovplyvňuje. Hneď ako som spis chytil do ruky, v priebehu piatich či desiatich dní už na prvé prečítanie, som si vytvoril názor, že toto rozhodnutie prvostupňového súdu nie je v súlade s dôkazmi a objektívnou realitou.

Aj keď sme sa radili v senáte a kolegovia v senáte si osvojili mnohé moje názory na dôkazy a hodnotenie, rozhodli sme spoločne.

Foto: Matúš Zajac

Prípad ste vrátili prvostupňovému senátu, ktorý má svoj názor ustálený, dokonca to pôsobilo, že nad vecou rozjímali veľmi poctivo, tesne pred očakávaným vynesením rozsudku si vzali mesiac na rozmyslenie, čo bolo nezvyčajné. Z vášho rozsudku však vyplýva, že si to nepremysleli až tak dobre, dokonca v „rozpore s elementárnou logikou“. Ako môže nastať taký zásadný rozdiel vo vyhodnotení situácie?

Myslíte odvolací súd kontra prvostupňový?

Áno.

Prvostupňový súd podľa názoru odvolacieho nevykonal všetky dôkazy. Neviem, či ich názor bol, že vykonali, lebo to v rozsudku nikde nenájdete, že by povedali: vykonali sme všetko, čo sme mali a mohli a vyšla nám nevina. Mohli sme si teda dovoliť chopiť sa toho, že nevykonali všetky dôkazy. Ak by ich vykonali všetky a aj tie, ktoré boli vykonané, hodnotili v súlade s elementárnou logikou, nedospeli by k takémuto záveru. Povytrhávali veci z kontextu a mnohé dôkazy nevykonali. My sme sa v drvivej väčšine opierali o odvolanie prokurátora a v mnohom sme mu pritakali. Ale pomenovali sme ešte aj ďalšie dôkazy, ktoré prokurátor ani nenavrhoval, ale podľa nás sa mali vykonať. Ak to vezmete z tohto pohľadu, je ťažké uveriť, že to mali perfektne preštudované, vydokazované a vyhodnotené. O tom je náš rozsudok, snažili sme sa im to trošku vysvetliť a spochybniť ich záver.

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.