Sudca Paluda, ktorý zvrátil prípad Kuciak: Kolegom sme vytkli lajdáctvo, ich rozhodnutie bolo nelogické

Peter Paluda ako trestný sudca Najvyššieho súdu predsedal senátu, ktorý v odvolaní zrušil rozhodnutie prvého stupňa o nevine Mariana Kočnera a Aleny Zsuzsovej v prípade vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Nedávno zverejnené písomné rozhodnutie obsahovalo prekvapivo tvrdé konštatovania. Svojich kolegov zo Špecializovaného trestného súdu nešetrili a ich verdikt označili nielen za predčasný, ale vyhodnotenie dôkazov bolo podľa nich povrchné a nezákonné. „Ťažko uveriť tomu, že by si prípad poctivo naštudovali,“ tvrdí Paluda v rozhovore pre Štandard. 

Vražda Jána a Martiny je zrejme najsledovanejší súdny spor za celé obdobie moderného Slovenska. Mysleli ste na to pri rozhodovaní alebo je pre vás tento prípad z profesionálneho hľadiska ako každý iný?

Nedá sa povedať, že by som bol úplne odosobnený a nevnímal ostatný vesmír a čo sa okolo mňa deje, rozhodne som registroval množstvo správ a článkov. Ale v zásade pri rozhodovaní ma to nemôže ovplyvňovať, inak by som zabudol na ten základ, ktorý je pre mňa podstatný a podľa ktorého musím postupovať a napísať konečné rozhodnutie. Beriem na vedomie, čo sa deje okolo mňa, nemôžem povedať, že by som to nevnímal, ale pri rozhodovaní je samotný spis najzákladnejším, do čoho sa zahĺbim. Zápisnica z hlavného pojednávania i dôkazy, ktoré sú v ňom obsiahnuté. Ľudia majú rôzne názory, ale v tomto ma to neovplyvňovalo natoľko, aby som podľa toho rozhodol.

V tomto však neboli rôzne názory, ale celkom jednostranné. Aké je to pre sudcu rozhodovať v prípade, v ktorom odborná i laická verejnosť, politici, médiá i davy na námestiach žiadajú sudcu rozhodnúť podľa očakávaní?

Nikdy by som nerozhodol podľa očakávaní, ani v tomto prípade, ak by zo spisu vyplývalo to, ako Špecializovaný trestný súd (ŠTS) rozhodol v prvom stupni. Aj keby ma chceli ukrižovať a obesiť. Ak by rozhodnutie nižšieho súdu v oslobodzujúcej časti stálo na pevných nohách na podklade toho, že vec správne zistil a vyhodnotil, tak nemám na tom čo meniť a odvolanie prokurátora by sme zamietli. Ale ono to nestálo na pevných nohách, o čom svedčí náš rozsudok, nedalo sa inak, iba v „zhode“ s očakávaním verejnej mienky.

Senát ŠTS na prvom stupni sa k mediálnemu tlaku postavil svojsky, sami ho spomínajú v rozsudku: súd vraj „nemôže podľahnúť tlaku a volaniu po rýchlom odsúdení osôb“, ktoré sú v médiách „prezentované sťaby páchatelia“. Napokon, vy sami ste senát za to kritizovali, že by nielenže nemali podliehať tlaku, ale ani o tom viesť žiadne úvahy. Naznačujete, že v tom bola akási psychohygiena, ktorou sa sudcovia vyhranili práve tým, že rozhodli opačne, než žiadal onen tlak?

Neviem, na to mi je ťažko odpovedať a hodnotiť to. Neviem hodnotiť ich psychický stav ani to, či tam boli medzi nimi nejaké konflikty alebo nezrovnalosti. Nezaujímalo ma to. Riadil som sa len tým, čo bolo v spise. Nezaujíma ma, čo kto kedy povedal a dokonca ani to, čo vyplýva z operatívno-pátracích materiálov, lebo to sú neprocesné veci. Riadim sa spisom, tým, čo je zákonným spôsobom zadokumentované, vyselektujem si, čo sa použiť dá a čo sa nedá. 

Pravda však je, že v médiách obžalovaní naozaj boli prezentovaní „sťaby páchatelia“. Je to podľa vás v poriadku?

Médiá môžu mať svoj názor a ovplyvňovať verejnú mienku, nemôžem hodnotiť, či to bolo neprípustné, alebo protizákonné. My musíme byť profesionáli a riadiť sa zákonom.

Vy ste si aj niekedy uvedomovali, čo by vás čakalo, ak by ste nerozhodli podľa verejných želaní? 

Uvedomoval, ale na stôl mi príde veľa vecí a ja si vždy uvedomujem záujem toho minispoločenstva, ktoré je zúčastnené na danej kauze. Niekedy je to päť ľudí, inokedy sto alebo tisíc. Všade cítim pozadie, aj to, že určitú skupinu ľudí to bude zaujímať a budú hodnotiť prácu sudcu. Niekedy môže verejnosť uletieť a povedať si: takto to musí byť. Ani v tejto kauze a ani v iných to môj názor neovplyvňuje. Hneď ako som spis chytil do ruky, v priebehu piatich či desiatich dní už na prvé prečítanie, som si vytvoril názor, že toto rozhodnutie prvostupňového súdu nie je v súlade s dôkazmi a objektívnou realitou.

Aj keď sme sa radili v senáte a kolegovia v senáte si osvojili mnohé moje názory na dôkazy a hodnotenie, rozhodli sme spoločne.

Prípad ste vrátili prvostupňovému senátu, ktorý má svoj názor ustálený, dokonca to pôsobilo, že nad vecou rozjímali veľmi poctivo, tesne pred očakávaným vynesením rozsudku si vzali mesiac na rozmyslenie, čo bolo nezvyčajné. Z vášho rozsudku však vyplýva, že si to nepremysleli až tak dobre, dokonca v „rozpore s elementárnou logikou“. Ako môže nastať taký zásadný rozdiel vo vyhodnotení situácie?

Myslíte odvolací súd kontra prvostupňový?

Áno.

Prvostupňový súd podľa názoru odvolacieho nevykonal všetky dôkazy. Neviem, či ich názor bol, že vykonali, lebo to v rozsudku nikde nenájdete, že by povedali: vykonali sme všetko, čo sme mali a mohli a vyšla nám nevina. Mohli sme si teda dovoliť chopiť sa toho, že nevykonali všetky dôkazy. Ak by ich vykonali všetky a aj tie, ktoré boli vykonané, hodnotili v súlade s elementárnou logikou, nedospeli by k takémuto záveru. Povytrhávali veci z kontextu a mnohé dôkazy nevykonali. My sme sa v drvivej väčšine opierali o odvolanie prokurátora a v mnohom sme mu pritakali. Ale pomenovali sme ešte aj ďalšie dôkazy, ktoré prokurátor ani nenavrhoval, ale podľa nás sa mali vykonať. Ak to vezmete z tohto pohľadu, je ťažké uveriť, že to mali perfektne preštudované, vydokazované a vyhodnotené. O tom je náš rozsudok, snažili sme sa im to trošku vysvetliť a spochybniť ich záver.

Je tam aj naša úvaha o tom, že dnes je trestný zákon postavený na iných základoch, už to nie je ako kedysi, keď ste mali formálnu a materiálnu stránku trestného činu a súd mal právo rozobrať vec na „šróbiky“ a vrátiť to prokurátorovi do prípravného konania a prikázať mu vykonať nové dôkazy.  

V čom je to dnes iné?

Dnes je to už spolovice podľa amerického systému a z polovice podľa európskeho, kontinentálneho systému práva. V americkom je to tak, že ak prokurátor predstúpi pred súd a neunesie dôkazné bremeno a z navrhnutých dôkazov nevyplynie vina, súd ho oslobodí.

My k tomu máme navyše to, že prokurátor môže nové dôkazy navrhnúť aj v priebehu či dokonca po skončení hlavného pojednávania alebo v odvolacom konaní. V tomto prípade sa to aj stalo, prokurátor navrhol celý rad nových dôkazov aj v rámci záverečnej reči. Ale oni mu odmietli vykonať dôkazy, ktoré navrhol vykonať aj počas hlavného pojednávania. Súd to nebral na zreteľ. Už z toho sme odvodzovali, že senát si to dobre nenaštudoval a zbavil sa svojej zákonnej povinnosti vykonať všetky dôkazy, ktoré ho mohli doviesť k nepochybnému záveru o vine či nevine. Jednoducho to predčasne uzavrel. Na tom sme postavili náš rozsudok a uviedli sme, že musia vykonať všetky dôkazy, ktoré sa vám predkladajú. Až keď ich všetky riadne vyhodnotíte, môžete povedať, že ste rozhodli so všetkou znalosťou veci. Vtedy by ste rozhodli správne a zákonne.

Z toho vyplýva, že to nebol zlý úsudok, ale bazálna nepoctivosť?

Neviem, čo sa tam udialo, my sme konštatovali stav, ktorý sme zistili. Naozaj to vidím ako lajdáctvo. Sudca by nemal v polovici odseknúť dokazovanie a uzatvoriť to s tým, že „neviem“. Ale nezistil som ani žiaden zámer zvýhodniť obžalovaných Kočnera so Zsuzsovou. Z toho dôvodu som ani nerozhodol v prospech návrhu prokurátora prideliť vec inému senátu, ani to, aby konali odznovu.

Jediné, čo mi v tomto prekážalo, bolo to, že nevykonali aj niektoré dôkazy, ktoré pritom medzi dôkazy zahrnuli a hodnotili ich v prospech obžalovaných.  

Neexistuje medzi sudcami pestovanie pocitu hrdinstva, ak má sudca odvahu rozhodnúť proti verejnej mienke?

Môže byť, ale je mi to ťažko posudzovať. Naozaj neviem, z akého popudu kolegovia rozhodovali. Ale teraz sú v inej situácii. Okrem verejnej mienky a mediálneho tlaku, ktorí určite pociťujú, ale mali by ho profesionálne zniesť a nesťažovať sa ako malé kuriatka, že mi mamička dá poza uši, ani by sa nemali sťažovať, že im odvolací súd niečo nakládol. Proste musia vykonať, čo sme im prikázali, vyhodnotiť to a z toho vyhodnotia záver. Budú mať zúžený manévrovací priestor, aby mohli opakovane rozhodnúť nekonzistentne, bude ťažšie v ich rozhodnutí odhaliť niečo, čo neobstojí.

Vy ste ich síce zaviazali, aby sa na mnohé veci pozreli inak, vykonali nové dôkazy, kládli väčší dôraz na výpovede, ktoré predtým spochybňovali. Nakoľko silné však musia byť vaše argumenty, aby pôvodní sudcovia zásadným spôsobom zmenili názor?

Je tu množstvo vecí, odkedy ŠTS existuje, som sa stretol s desiatkami vecí, kde nastala podobná situácia, keď odvolací súd mal opačný názor ako oni. Práve na základe toho, že dôkazný stav nebol komplexný, sme im povedali, aby to preorali, urobili nové dôkazy a na iné dôkazy prihliadali v kontexte s inými, sa po takomto usmernení – i príkaze – ŠTS zmenil svoj názor. Ak sú to profesionáli a nie urazené paničky, prijmú to. No stali sa mi aj také prípady, že opakovane trvali na svojom. Na tretíkrát som im povedal, že je nenormálne, aby boli odsúdení vykonávatelia a nie ten, v prospech koho sa trestná činnosť diala, až v štvrtom kole pristúpili k odsúdeniu organizátora. 

Ide o ješitnosť?

Neviem. Dôvody často neobstoja, krívajú na obe nohy. Môže sa aj toto stať, no málokedy sa stane, že odvolací súd vec pridelí inému senátu.

Klasická kontinentálna definícia práva, na rozdiel od tej anglosaskej, ktorá sa viac spolieha na osobné posúdenie sudcu či poroty, predpokladá, že ak dvaja dobre profesionalizovaní sudcovia riešia rovnaký prípad a idú cestičkou presne vychodených princípov, musia dospieť k rovnakému záveru. Správne?

My aj pestujeme jednotný výklad práva a najvyšší súd i generálna prokuratúra zabezpečuje jednotný výklad, a preto by sme mali viesť svojich sudcov či prokurátorov, aby pri rovnakých či veľmi podobných prípadoch rozhodoval rovnako Okresný súd vo Svidníku i Okresný súd Bratislava IV. 

Váš trojčlenný senát aj ten trojčlenný prvostupňový rozhodol jednohlasne. Minimálne čo sa týka viny Mariana Kočnera.

Nešli sme po tých istých vychodených cestičkách. Pokiaľ ide o precíznosť, šli sme po inej ceste. O tom je náš rozsudok, aby aj senát ŠTS šiel po rovnakých vychodených cestičkách a vykonal kompletné dokazovanie a potom vyriekol, či je naďalej ich názor nemenný. To je sloboda sudcu, nezmeníme svoj názor. Ale musia to zrozumiteľne, jasne a v súlade s logikou odôvodniť. Potom musím súhlasiť aj ja a ukončiť to právoplatným oslobodzovacím rozhodnutím.  

Rozsudok prvého stupňa azda najviac zaskočil spochybnením výpovede Zoltána Andruskóa, ktorého súd bral vážne pri odsúdení Tomáša Szabóa, no pri úlohe Mariana Kočnera a Aleny Zsuzsovej už o jeho vierohodnosti pochyboval. Vy ste to tiež vyhodnotili ako zmätočné, súd ste zaviazali, aby ho opäť vypočul a jeho výpoveď nanovo vyhodnotil. Čo si od toho môžeme sľubovať?

Celé to k tomu vedie, ale odvolací súd nemá oprávnenie zrušiť ich oslobodzujúce rozhodnutie a sám uznať vinu. To nemôžeme prelomiť. Aj keby sme sami vykonali všetko dokazovanie, nemohli by sme rozhodnúť, ale iba im to vrátiť. Nebolo by to veľmi autentické, ak by sme dôkazy vykonali my a špeciálu by sme iba predložili hotovú vec. Je lepšie, aby to urobil prvostupňový súd. 

Znamená to však, že ak vezmú vážnejšie povedzme výpoveď Andruskóa, celá vec sa im nasvieti v inej perspektíve?

Týka sa to aj Andruskóa, ale aj svedka Petra Tótha. Bazírujeme na tom, že dôkazy sa nemajú vyhodnocovať podľa toho, kto ich hovorí, ale či sú v súlade s inými súvisiacimi dôkazmi. Nie je podstatné, či ide o riaditeľa kontrarozviedky, ktorý by sa chcel vyviniť z vlastnej trestnej činnosti, a preto začal spievať. Podstatné je porovnávať ich výpovede s ďalšími dôkazmi vrátane tých, ktoré ešte môžem vykonať, ktoré mi boli núkané a my sme im ich odmietli, a následne hodnotiť, či sedia s tým, čo svedkovia hovoria. Nemôžem ale povedať, že súd vlastným pozorovaním na základe výsluchu zistil, že svedok je nedôveryhodný. Musím, naopak, uviesť, či vypovedá v zhode, alebo v rozpore s inými dôkazmi.   

Napríklad?

Andruskó spomína, že Zsuzsová mala ísť do Báču 22. februára 2018, teda deň po vražde [obhajoba spochybňuje, že sa s Kočnerom v ten deň stretla, a spochybňuje tak aj Andruskóovu výpoveď, pozn. red.]. Iné dôkazy ale tvrdia opak. Pritom Zsuzsová sama hovorí, že s Kočnerom bola v deň, keď mal Kočner veľký súd a bola bomba na súde. Je pritom objektívne zistené, že to bolo práve deň po vražde. Andruskó v ten deň podľa ich správ žobronil, že si chce požičať od nej auto, a ona mu hovorí, že musí ísť za Kočnerom do Bratislavy. Potom ale popiera, že by sa s ním stretla. Máme aj Threemu, keď jej Kočner hovorí, že na súde je bomba. Ona mu hovorí: „Tak sa pohnem.“ A on jej hovorí: „Pohni sa.“ Nechcem hovoriť, o čom to svedčí, lebo by som prezumoval, ako to vidíme my. Ale svedčí to o niečom inom, ako to uzavrel súd a je to nekompletné. Niečo vytrhli z kontextu a zhodnotili si to tak, ako potrebovali.  

Andruskó sa im nezdal dôveryhodný, čo vraj vyhodnotili na základe „pozorovania“. Vy ste im vytkli, že sa zahrali na psychológov, namiesto toho, aby ho konfrontovali s faktami…

To som spomenul len okrajovo, lebo takéto hodnotenie by asi prislúchalo psychológovi. V konečnom dôsledku dôveryhodnosť svedka síce hodnotí súd, ale v kontexte s dôkazmi. Ale to, ako sa správa pri výsluchu, by nemal hodnotiť súd.

Teda aj sudca niekedy hodnotí podľa pocitov?

Môže sa to stať.

Je to vážna chyba alebo sa s tým stretávate bežne?

Sme ľudia, skĺznuť k tomu môžeme, ale nepovažoval by som to za vážnu chybu.

Svedectvo Petra Tótha spochybnili ako účelové kvôli tomu, že sa vraj bojí trestu. Vy oponujete, že úlohou súdu nie je skúmať dôvody, pre ktoré osoba spolupracuje, ale to, či jej tvrdenia sú pravdivé s ohľadom na dôkazy. Akokoľvek, nemal by súd hodnotiť svedka komplexne a skúmať všetky jeho ambície a možné logické pohnútky?

Isteže, ale nemalo by to byť to podstatné. Ten leitmotív nemôže byť: „Vy sa mi nepáčite, a preto ste nedôveryhodný.“ Malo by to len dokresľovať vašu osobnosť. To, že sa pri výpovedi uškŕňate a robíte gestá a máte mimiku, musí byť podružné. Áno, možno Tóth naozaj má tendenciu sa vyviniť, ale podstatné je, či jeho výpoveď zodpovedá a je v súhre s inými dôkazmi. Na základe toho môžete robiť vyhodnotenie. Ale nemôžete niekoho odpísať už len preto, že je niekto kajúcnik alebo exriaditeľ kontrarozviedky.

Ak vypovedá, že Kriak, Škrip a Mlynarčík [najatí sledovači novinárov, pozn. red.] sledovali Jána Kuciaka a vyrábali obrazové videá, ktoré odovzdávali Tóthovi a ten ich za to platil z Kočnerových peňazí, a následne sa tie veci našli pri domovej prehliadke u Kočnera, že sa potom posúvali cez Ďatla [Peter Tóth, pozn. red.] Zsuzsovej, ktorá ich zrejme spracúvala pre reláciu Na pranieri, o čom svedčia aj výpovede Kočnera a Zsuzsovej, a Andruskó svedčí, že fotografie mu dala samotná Zsuzsová v aute, tak táto línia asi sedí, mala by byť súladná, dá sa totiž len veľmi ťažko narušiť. Nemôžete povedať, že v snahe vyviniť sa kecá.

Pri vyšetrovaní sa síce našli sporné momenty. Nesedelo napríklad postavenie Kuciaka a strelný kanál s Marčekovou výpoveďou a tým, čo zistili pri pitve znalci. Nebol v zhode ani počet nábojníc s vystrelenými nábojmi nájdenými na mieste činu. No všetky ostatné detaily boli v súlade s jeho výpoveďou: kamerové záznamy, pitva i čas ukončenia práce na notebookoch Kuciaka a Kušnírovej, nájdené stopy na Citroëne Berlingo, ktorým mal Szabó doviezť Marčeka na miesto činu, telefonické rozhovory medzi nimi… To vás jednoducho nepustí, že by tam bol ktosi iný. Vytvára to uzatvorenú mozaiku dôkazov, ktoré sú silne naviazané jeden na druhý, až vám z toho nemôže vyjsť nič iné. Rovnako by tento postup a hodnotenie mal platiť aj pri výpovediach Andruskóa a Tótha.

V nižšom senáte bola údajne ostrá polemika. Vy ste ju nemali?

Boli určité výhrady voči niektorým čiastkovým veciam, napríklad pri vine Szabóa, ale pri tejto oslobodzujúcej časti neboli žiadne ostré výmeny názorov, že by ktorýkoľvek z členov senátu nesúhlasil. 

Ako vyzerá polemika v senáte?

Každý si naštudujeme spis a potom si povieme svoj názor. Definujeme si, ktoré otázky sú najpodstatnejšie a ktoré treba riešiť, potom si časť po časti sporné veci predebatujeme. Ak máme spornú otázku, bavíme sa dovtedy, kým ju nevyriešime. Buď ich spravodajca, ktorým som bol v tomto prípade ja, dokáže presvedčiť, alebo zostanú na svojom a jeden alebo dvaja hlasujú proti. No konečný verdikt sa vytvára až v rámci pojednávania, lebo niekedy si povieme, že si to necháme až na samotné pojednávanie, aký dojem na nás urobí, vrátane toho, ako sa správajú obžalovaní a aké majú vyjadrenia. 

Nižší súd takisto odmietol uznať, že komunikácia medzi Kočnerom a Zsuzsovou, kde hovoria o „svrabe“, „lekárni“ či „vypadnutých zuboch“, bola symbolická a niesla skryté odkazy. Posudok Filozofickej fakulty UK však ich komunikáciu zanalyzoval a prišiel k záveru, že ich symbolický jazyk naopak hovorí jasnou rečou a pri poctivom skúmaní má jasnú líniu prípravy vraždy. Váš názor?

Súd musí tento dôkaz vykonať a zahrnúť do skupiny ostatných dôkazov.  

Vytkli ste im, že ak sa ich komunikácia interpretuje doslovne, nemá žiadnu logiku. Podľa vás tie symboly hovoria jasnou rečou?

Nemôžem nahrádzať znalcov a ani ŠTS. Rozhodnúť musia oni. Predtým rozhodli, že sa to musí vykladať doslovne, no sú tu iné dôkazy, ktoré tento záver či istotu nabúravajú. My im len prikazujeme, aby pribrali týchto znalcov do dokazovania. Potom rozhodnú znova. Nemôžem povedať dopredu, ako to má byť. Iba som im povedal, že to určite nevyznieva tak, ako ste to uviedli.

Špecializovaný trestný súd nemal za preukázané, že by sa Kočner chcel s Kuciakom vysporiadať násilne. Vy si myslíte, že Threema tomu nasvedčuje?

Nemôžeme vysloviť ortieľ. Neboli dostatočne vykonané dôkazy, rozhovor s Konôpkom a Haščákom a ďalšími. Súd oprel svoje rozhodnutie o to, čo tvrdil Kočner, a z toho vyvodil, že ho chcel len pranierovať, ale nie ho pripraviť o život. ŠTS si musí osvojiť aj ostatné dôkazy a potom vec vyhodnotiť. 

V niektorých momentoch sa vyjadrujete implicitne jasne, napríklad ste napísali, že ak by súd postupoval správne a zákonne, „zrejme by nedospel k rovnakému záveru“ a „nebol by dospel predčasne k rozhodnutiu o oslobodení“. Z toho vyplýva, že vy ste presvedčený o správnosti opačného záveru?

Nie, na záver práveže konštatujem, že rozhodnutie je predčasné, netreba k tomu pripisovať nič viac, čo nechcem povedať.