Parta moja, parta, zelený veniec, už ti je Anička, už ti je koniec. V rodine s dospelými deťmi skôr či neskôr nastane čas, keď sa jedným z najfrekventovanejších slov v rozhovoroch jej príslušníkov stane slovko svadba. Toto slovo môže dokonca nadobudnúť priam magický charakter úmerne tomu, ako sa blíži termín jeho premeny na reálnu udalosť. Bolo to tak v minulosti a je to tak dodnes, napriek závažným spoločenským, kultúrnym a hodnotovým premenám, ktorými Slovensko najmä za posledných sto až stopäťdesiat rokov prešlo.

Na Slovensku, takisto ako v ďalších štátoch nášho civilizačného okruhu, mala svadba ako východisko vzniku novej rodiny, novej spoločenskej a hospodárskej jednotky mimoriadny význam. Svedčí o tom aj množstvo prejavov ľudovej kultúry sústredených okolo jej prípravy a uskutočnenia. Je pozoruhodné, že nejeden z nich žije dodnes, aj v prostrediach, ktoré už dávno stratili kontakt s tradičnou kultúrou.

Svadba na slovenskej dedine sa pripravovala celé mesiacov dopredu. Rodina musela mať na pamäti veľa detailov, na ktoré sa nesmelo zabudnúť, ak celý rituál mal vyznieť tak, ako mal, teda nielen podľa predstáv ženícha a nevesty, ale aj podľa očakávaní dedinského spoločenstva s ohľadom na postavenie rodiny. Vystrojiť svadbu dcére bolo skrátka treba tak, aby to upevnilo prestíž rodiny (netreba vari pripomínať, že povestné jazyky dedinských ženičiek si aj tak našli na každej svadbe čosi, o čom sa mohli baviť celé týždne). Na svadbu sa pripravovalo všetko tak, aby sa svadobčanom mohlo poskytnúť to najlepšie, čo bola rodina schopná zabezpečiť – od pokrmov a nápojov až po zážitky. Lebo práve zážitky spojené so spevom, hudbou, tancom a typickými rituálmi robili svadbu svadbou, hoci platí aj to známe prirovnanie, že sa ktosi najedol ako na svadbe.

Aj preto je ľudová svadba na Slovensku tak, ako sa tradovala z generácie na generáciu a ako ju dodnes poznáme vďaka úsiliu etnológov a folkloristov, veľmi bohatá na zvyky a obrady, ale aj veľmi rôznorodá. Platí, že každý kraj, každá národopisná oblasť Slovenska má svoje tradičné chápanie priebehu nielen samej svadby, ale aj celkovej prípravy na ňu, počínajúc vohľadmi, v dnešnom jazyku „chodenia spolu“ budúceho mladého páru. Dosť rozdielov jestvovalo aj podľa konfesie – na svadbe v evanjelickej rodine odznievalo napríklad oveľa viac a a oveľa dlhších vinšov, príhovorov a zdravíc s bohatými biblickými odkazmi než v katolíckej.

Svadbou sa menilo spoločenské postavenie dievčaťa, čo navonok vyjadroval úkon čepčenia. Stávala sa z nej vydatá žena, zmenilo sa napríklad jej miesto, kde stávala v kostole. Svadba znamenala zblíženie dvoch predtým cudzích rodín na úroveň takmer pokrvného príbuzenstva, čo v každodennom živote znamenalo, že pokladali za svoju povinnosť pomáhať si. Ak sa po svadbe čokoľvek v rodine vyskytlo, bolo zvykom hľadať pomoc nie u „cudzích“, ale najskôr u „rodiny“ – u svatovcov či švagrovcov. V svadobnom akte pri odobierke mládenec a dievka verejne vyjadrili hlbokú úctu a vďaku svojim rodičom, čo utvrdzovalo vnútorné citové vzťahy v rodine. Svadba bol napokon aj právny akt, ktorý v zásade upravoval spolunažívanie partnerov, otázky dedičstva a postavenie ženy v prípade smrti muža a naopak.

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.