Obhajoba cenzúry od konzervatívneho autora

Nová kniha Michaela J. Knowlesa je konzervatívnym bestsellerom o slobode prejavu v Amerike. Pustil sa do tvrdej polemiky s libertariánmi.

V júni tohto roku vyšla kniha amerického konzervatívneho komentátora Michaela J. Knowlesa s názvom Speechless: Controlling Words, Controlling Minds (Bez slov: Kontrola slov, kontrola myslí), ktorá sa v prvom týždni po uvedení na trh stala najpredávanejšou nebeletristickou knihou v USA. Jej hlavnou tézou je, že konzervatívci by mali v politickom súboji s modernými liberálmi prehodnotiť vlastný postoj k slobode prejavu. 

Knowles pôsobí popri známejšom Benovi Shapirovi ako jedna z ústredných postáv konzervatívneho mediálneho projektu The Daily Wire. Tento tridsaťjedenročný katolík s talianskymi koreňmi a vzdelaním z Yale University má zmysel pre humor a cit pre vzbudenie pozornosti. 

Jeho prvá (a donedávna jediná) kniha vyšla pred štyrmi rokmi. Pod titulom Dôvody pre voľbu demokratov sa skrýva 266 takmer úplne prázdnych strán. Z tejto knihy sa stal bestseller a dodnes je to najpredávanejšia kniha politickej satiry na Amazone. Okrem toho o nej písali médiá po celom svete vrátane Slovenska. 

• 

Knowles však vie zaujať aj osobnými výstupmi. Rád chodí prednášať na americké univerzity s tézami, ktoré znejú pre bežného človeka ako úplná samozrejmosť, avšak pre kampusových liberálov sú na úrovni blasfémie. Napríklad „prejav nie je násilie“, „bábätká sú ľudia“ (tým myslí aj nenarodené deti) či „muži nie sú ženy“. V poslednom prípade bol Knowles dokonca jedným radikálnym študentom napadnutý. 

Bez slov

Tentokrát sa Knowles podujal napísať svoju prvú knihu, ktorá napriek názvu a jeho knižnej prvotine už slová, samozrejme, obsahuje. Na mušku si zobral problém politickej korektnosti a otázku postoja, aký by mali konzervatívci zaujať voči slobode prejavu. 

Veľkú časť tejto trochu nesystematicky napísanej knihy tvorí hľadanie ideových koreňov súčasných dominantných ideologických prúdov, napríklad feminizmu či hnutia Black Lives Matter. Ako výstižne napísal jeden recenzent, táto kniha je dielom intelektuálnej archeológie, keďže Knowles sa pri jej písaní dôverne oboznámil s tvorbou marxistických, postmodernistických i radikálnych mysliteľov.

Špeciálny dôraz, samozrejme, kladie na tému politickej korektnosti, ktorej korene Knowles hľadá, podobne ako mnoho podobných autorov, v Gramsciho téze o kultúrnej hegemónii, podľa ktorej vládnuce vrstvy manipulujú kultúru tak, aby legitimizovala ich vedúce postavenie v spoločnosti. 

Okrem toho kladie dôraz aj na vplyv frankfurtskej školy, najmä na esej Herberta Marcuseho o represívnej tolerancii, Maovej Malej červenej knižky, ako aj na koncept dlhého pochodu inštitúciami nemeckého študentského radikála Rudiho Dutschkeho. 

Ústredná téza jeho knihy však spočíva vo vyhranení sa voči konzervatívcom, podľa ktorých treba voči politickej korektnosti bojovať osvojením si libertariánskych postojov voči slobode prejavu. Z konzervatívcov sa tak v reakcii na čoraz silnejúcu liberálno-ľavicovú politickú korektnosť stávajú absolútni zástancovia slobody prejavu, ktorí odmietajú všetky jej obmedzenia ako neprípustnú cenzúru.

• 

Tento prístup považuje Knowles za nesprávny a neudržateľný. Podľa neho politická korektnosť nenahradila slobodu prejavu cenzúrou, ale v skutočnosti nahradila jeden štandard, ktorý určoval limity slobody prejavu, iným štandardom. Treba pritom zdôrazniť, že Knowles nemá na mysli len trestnoprávne limity slobody prejavu, ale aj rôzne iné normy vrátane spoločenských, ktoré prakticky limitujú, ktoré prejavy a správanie je na verejnosti tolerované a ktoré nie.

Knowles sa stotožňuje s literárnym vedcom Stanleym Fishom, známym kritikom koncepcie slobody prejavu, podľa ktorého je sloboda prejavu iba označením pre verbálne správanie, ktoré je v prospech sledovaných agend či cieľov. 

Fish upozorňuje, že aj autor slávnej obrany slobody prejavu, diela Areopagitika, John Milton zdôrazňoval, že sloboda prejavu a tolerancia sa nemá týkať katolíkov. To isté sa, mimochodom, týka aj ďalšej ikony liberalizmu – Johna Lockeho, ktorý okrem katolíkov nechcel explicitne tolerovať ani ateistov, ktorí podľa neho rozvracali morálny poriadok. 

Americká skúsenosť, ako Knowles pripomína, nie je principiálne odlišná. V priebehu histórie USA sa mimo ochrany prvého dodatku Ústavy Spojených štátov ocitli mnohé prejavy vrátane obscénnosti, urážok na cti, poburovania či takzvané štvavé slová (fighting words). 

Konzervatívci by v zmysle jeho tézy nemali hájiť „slobodu prejavu ako neutrálny a prirodzený stav“, pretože tým pádom uvoľňujú pole pre svojich ideových oponentov. Ľavicoví radikáli si totiž podľa neho lepšie uvedomujú, že štandardy budú vždy existovať, pričom sa budú opierať o určitú koncepciu či chápanie dobra. Ak sa im necháva voľné pole pôsobnosti, sú to práve oni, ktorí zadefinujú pre spoločnosť chápanie dobra a z neho vyplývajúce štandardy.

Nové štandardy 

Knowles dokazuje svoju tézu o zmene štandardov viacerými anekdotickými príkladmi z rôznych sfér spoločnosti. 

V rokoch 1989 a 1990 Najvyšší súd USA rozhodol tesnou väčšinou (aj hlasmi konzervatívca Antonina Scaliu), že ani štátne a ani federálne zákony nemôžu zakazovať pálenie americkej vlajky, pretože má ísť o prejav chránený slobodou prejavu v rámci prvého dodatku Ústavy USA. V roku 2019 však došlo v USA k odsúdeniu za spálenie dúhovej vlajky a tento rok aj za spálenie vlajky hnutia Black Lives Matter. 

I keď ide o rozhodnutia na iných stupňoch súdneho systému, Knowles tvrdí, že v skutočnosti je vlastne stále zakázané zneuctenie uctievaných symbolov, akurát sa zmenilo to, o aké symboly ide. 

V 60. rokoch bola Kalifornská univerzita v Berkeley rodiskom študentského hnutia za slobodu prejavu (Free Speech Movement), avšak v roku 2018 predstavitelia tejto univerzity na súde fakticky uznali, že univerzita v Berkeley diskriminovala rečníkov s konzervatívnymi názormi, ktorí mali na jej pôde vystúpiť. Okrem toho interné univerzitné predpisy často výrazne limitujú slobodu prejavu študentov, napríklad aj prostredníctvom veľmi širokých či nejasných definícií takzvaného nenávistného prejavu. 

Problematika sociálnych sietí je kapitola sama o sebe. Knowles upozorňuje na existujúci dvojitý meter, keď bol z nich vykázaný úradujúci prezident Donald Trump, avšak napríklad humoristka Kathy Griffinová, ktorá dva mesiace predtým zverejnila na Twitteri vlastnú fotku s maketou odrezanej a krvavej Trumpovej hlavy, nie. Pripomína aj následné trampoty alternatívnej sociálnej siete Parler, ktorej internetoví giganti stiahli z obehu aplikáciu a pozastavili hosting, čím ju na vyše mesiaca vyradili z prevádzky. Dosť dlhá doba na to, aby nemohli profitovať z pobúrenej reakcie na zrušenie Trumpovho účtu na Twitteri. 

Knowles venuje už v prvej kapitole špecifickú pozornosť aj jazyku. Dáva za pravdu postmodernistom v tom, že slová ovplyvňujú to, ako myslíme, a tiež, ako vidíme svet. V tom vidí východisko politickej korektnosti, pričom však dopĺňa, že tabu má každá doba. Tak ako ešte pár dekád dozadu nebolo možné na televíznej obrazovke vysloviť najštipľavejšie nadávky, teraz môžete prísť o prácu v prestížnych médiách aj za to, ak vo viac-menej privátnej konverzácii zopakujete expresívne označenie pre černocha. 

• 

Ostatne, na to, aby niektoré slovo prestalo byť salonfähig, niekedy zrejme stačí, ak ho použije človek konzervatívneho zmýšľania. Keď kandidátka na sudkyňu amerického Najvyššieho súdu Amy Coney Barrettová počas vypočúvania pred senátnou komisiou pre súdnictvo minulý rok použila pojem sexuálna preferencia ako synonymum pre sexuálnu orientáciu, editori rešpektovaného Merriam-Websterovho online slovníka následne prepísali heslo pri slove preferencia tak, že po novom je už takéto jeho použitie pohoršujúce (offensive). 

Správna diagnóza, chýbajúca terapia

Voči niektorým Knowlesom uvádzaným príkladom možno namietať, avšak myslím si, že pokiaľ ide o jeho základnú tézu, triafa do čierneho. V každej spoločnosti má určitá hodnotová konštelácia navrch, čo sa časom prejaví aj tým, že určité postoje sa stanú prakticky netolerovanými či až kriminalizovanými. Naozaj hodnotovo neutrálny stav, ak vôbec môže existovať, je nanajvýš stavom prechodným. 

Knowles svoju tézu v knihe opakuje takmer v každej kapitole, avšak nie je veľmi konkrétny v tom, čo majú konzervatívci robiť, keď ho vypočujú a zanechajú libertariánsky postoj k slobode prejavu.

Píše, že konzervatívci by mali uznať nevyhnutnosť spravodlivej a obozretnej cenzúry, pričom konkrétne spomína návrat k prísnejšiemu zákazu obscénnych materiálov. Ďalej píše, že ak chcú konzervatívci obnoviť aspoň niečo z tradičných štandardov, tak „musia nielen naformulovať morálnu a politickú víziu, ale tiež potlačiť ideológie a organizácie, ktoré budú túto víziu podvracať“.

Knowles na jednej strane volá po cenzúre a potláčaní nepriateľských ideológií a organizácií, avšak neurčuje jasné hranice, čo by malo byť ešte tolerované a čo nie. To je paradoxne problém práve mnohých univerzitných predpisov či pravidiel sociálnych sietí, ktoré v knihe kritizuje. Môžeme síce uznať, že Knowles neformuluje konkrétne pravidlá, avšak už v rovine princípov by mal byť odlíšiteľný od tých, ktorých v danej veci pranieruje. 

Knowlesova kniha tak pôsobí značne rozpačito a napriek správnej diagnóze neponúka žiadne konkrétne a použiteľné riešenie. V čom nie je sám. Jeho knihu totiž možno vnímať ako príspevok do diskusie medzi americkými konzervatívcami, ktorá prebieha už nejaký čas.

Jej súčasné dejstvo otvoril iránsko-americký konzervatívec a katolícky konvertita Sohrab Ahmari, ktorý vo svojej eseji z roku 2019 volá po tom, aby konzervatívci v kultúrnej vojne s progresívcami bojovali agresívnejšie, používali rovnaké metódy ako oni vrátane cielenej diskreditácie oponentov, odmietli neutralitu verejných inštitúcií a na presadenie svojich hodnotových cieľov sa nezdráhali využiť verejnú moc. 

Vo svojej eseji sa explicitne vyhraňuje voči inému americkému konzervatívcovi, Davidovi Frenchovi, v ktorom vidí stelesnenie konzervatívnej impotencie v kultúrnej vojne. Keď však následná vzájomná polemika vyústila do debatného duelu, ktorý moderoval konzervatívny komentátor New York Times Ross Douthat, French si Ahmariho, tak povediac, namazal na chleba. Ahmari nebol schopný konkretizovať, čo presne by mali konzervatívci robiť inak. Rétorické cvičenia sú zjavne jedna vec, ukázať konkrétnu cestu je však už nepomerne náročnejšia záležitosť. 

Nič nové pod slnkom

Ostatne, Knowles neprináša nič nové ani vo svojom explicitnom volaní po cenzúre. Americký konzervatívny právnik, neúspešný kandidát na sudcu Najvyššieho súdu a, mimochodom, ďalší katolícky konvertita Robert H. Bork, o ktorom som tu už písal, v roku 1996 vydal pozoruhodnú knihu Na ceste ku Gomore: Moderný liberalizmus a úpadok Ameriky, v ktorej napríklad s predstihom mnohých rokov formuluje ústredné tézy neskorších bestsellerov Patricka Deenena či Roda Drehera.

• 

Jedna z jej kapitol je venovaná obhajobe cenzúry. Bork vychádzal z toho, že prvý dodatok americkej ústavy mal pôvodne chrániť len prejav, ktorý slúžil na prejavenie myšlienok, respektíve politický prejav, preto bol za cenzurovanie najnásilnejších a sexuálne najexplicitnejších prejavov vo verejnom priestore. 

V doslove, ktorý dopísal k druhému vydaniu knihu v roku 2003, však svoj postoj z taktických dôvodov prehodnotil. Napísal, že „keďže je výrazne väčšia pravdepodobnosť, že ľavica bude úspešnejšia v potláčaní prejavov myšlienok a prístupov ako my v potláčaní obscénností, môže byť, vzhľadom na okolnosti, rozumnejšie cenzúru nepodporovať“. 

Ak sa teda pozrieme na Knowlesovu knihu zo širšej perspektívy, zistíme, že napriek jej úspechu na knižnom trhu veľa podstatného a originálneho neprináša. Na prvý pohľad sa môže síce zdať, že vyjadruje dlho nevídaný konzervatívny ťah na bránu, ale v skutočnosti je to len prešľapovanie na mieste.