Múzeá musia čeliť náboženskej negramotnosti. Mladí Európania už netušia, načo slúžil kalich

Náboženská negramotnosť je veľká, preto majú múzeá vytvárať spojenie s náboženskými predmetmi. Dedičstvo musíme používať, aby sme si ho zaslúžili. Tvrdí to v rozhovore pre Štandard portugalská historička Maria Roqueová. Oslovili sme ju na rímskej konferencii s názvom Cirkevné múzeá: Svedkovia budúcnosti. Na význam týchto inštitúcií v súčasnosti sme sa pýtali aj talianskeho ambasádora.

Rím, to je iný svet. Múzeá sú téma, lákajú turistov, zamestnávajú expertov a zohrávajú významnú spoločenskú rolu. V uplynulých dňoch v Ríme napríklad prebiehala konferencia s názvom Cirkevné múzeá: Svedkovia budúcnosti. Ruší vás niečo v tom názve? Tak potom to organizátorom vyšlo.

Dvojdňové podujatie sa koná na Veľvyslanectve Talianskej republiky pri Svätej stolici a na Pápežskej Gregoriánskej univerzite. Význam týchto inštitúcií v súčasnej spoločnosti priblížili zamestnanci misijných, diecéznych či katedrálnych múzeí aj akademici z Európy a najmä z Talianska. Táto krajina má okolo 800 cirkevných múzeí z celkového odhadovaného počtu takmer 5 000 múzeí.

Na dôležitosť cirkevných múzeí sme sa spýtali portugalskej muzeologičky a talianskeho ambasádora.

Prečo sa táto konferencia vôbec koná na pôde Talianskej republiky? Nemá sa o svoje múzeá starať najmä cirkev? Odpovedá veľvyslanec Pietro Sebastiani za svoju krajinu:

„Máme mimoriadne architektonické, umelecké i kultúrne bohatstvo a veľká časť je spojená s katolíckou cirkvou. Je na cirkvi, ale aj na talianskom štáte, aby v dobrej harmónii a čo najlepšie zhodnotili toto bohatstvo v múzeách a na krásnych územiach, do ktorých sú zasadené. Toto bohatstvo treba zveľaďovať aj v rámci takzvaného náboženského turizmu. S cirkvou máme výbornú až mimoriadnu spoluprácu. Máme veľkú tradíciu reštaurovania a konzervácie a podobných služieb. Pôsobil som aj v organizácii UNESCO a musím povedať, že nám celý svet závidí. Tieto kultúrne statky slúžia ľudstvu.“ 

Dedičstvo musíme používať, aby sme si ho zaslúžili

Maria Roqueová je portugalská historička a muzeologička z Európskej univerzity v Lisabone. Vysvetlila nám, že cirkevné i umelecké múzeá majú vytvárať vzťah medzi návštevníkmi a svojimi exponátmi, aby sme v Európe prekonali rozšírenú náboženskú negramotnosť. Navyše, kultúrne dedičstvo musíme používať, aby sme si ho zaslúžili:

„Naša spoločnosť už nie je veľmi náboženská či nábožná, a tak ľudia nechápu význam náboženských vecí i predmetov. Preto treba vytvoriť spojenie medzi takýmito predmetmi a ich významom a tým, čo symbolizujú. Ešte pred dvomi generáciami v Portugalsku ľudia plne chápali náboženské predmety, ich význam a funkciu. Nové generácie už napríklad nevedia, čo je kalich, z čoho je a čo značí v liturgii i teológii. Je úlohou múzeí, aby to vedeli návštevníkom odovzdať a komunikovať toto spojenie. Ak nepoznáte význam, spojenie s predmetom neexistuje.“

Šokujúce. Myslíte, že na to stačí často krátka a občas nepozorná návšteva múzea?

Digitálna technológia môže takéto spojenie vytvoriť pred samotnou výstavou, počas nej aj po nej. Ak má múzeum dobre spravenú webstránku a je prítomné na sociálnych médiách, môže spojenie vytvoriť. Sama občas idem na výstavu len preto, že som si všimla zaujímavosť, upútavku v týchto médiách, vyvolala u mňa zvedavosť, aby som skutočný exponát aj naživo videla. Lepšie sa teda pripravím na návštevu expozície, hľadám si vopred dostupné informácie a mám motiváciu na fyzickú návštevu danej inštitúcie.

Prečo je dôležité, aby sme mali povedomie o náboženských veciach a vôbec o náboženstve v Európe?

Lebo náboženstvo a kresťanstvo sú základom našej civilizácie a kultúry. Nemusíte byť nábožne založení, ale korene našej kultúry sú kresťanské, naše dejiny sú neoddeliteľne späté s a ovplyvnené náboženstvom. Naša umelecká tvorivosť a vyjadrovanie sú tiež v zásade náboženské, a preto je dôležité, aby sme o tom mali povedomie.

Teda podľa vás je úplne rozumné a normálne, že konferencia o cirkevných múzeách sa koná aj na Talianskom veľvyslanectve pri Svätej stolici.

Áno, ale netýka sa len týchto inštitúcií, ale aj umeleckých a podobných múzeí. Francúzsko známe svojou laicitou, sekulárnosťou je jedna z prvých krajín, ktorá uvažuje o nevyhnutnosti vytvoriť osobitné výstavy len náboženských objektov. Práve preto, že je laický, sekulárny štát. Musia tento rozmer poznať a od konca minulého storočia tiež organizujú mnohé konferencie a debaty na túto tému, lebo sú si vedomí, že inak stratia časť svojej kultúry. Deje sa to napríklad v parížskom múzeu Louvre.

Nie je to v prvom rade zodpovednosťou cirkvi? Kedysi zakladali múzeá i pápeži. Aká je ich úloha dnes v umení, kultúre, podpore zberateľstva? Čo by mohli robiť v súčasnosti?

Nielen pápeži, ale cirkev vo všeobecnosti má zodpovednosť vytvárať povedomie o svojom dedičstve. Cirkev má veľkú zodpovednosť, lebo má povedomie o náboženských veciach, ale zodpovedné sú všetky múzeá aj tie, ktoré pod cirkev nepatria. Ale konkrétne cirkev má najväčšie náboženské bohatstvo, a preto najväčšiu zodpovednosť.

V niektorých štátoch sa kostoly neraz predávajú a menia sa na galérie, ale aj reštaurácie, bary a podobne. Ako vnímate tento jav?

Samozrejme, v dejinách vidíme obdobia strát a ziskov. Z Rímskej ríše máme len zlomok toho, čo Rimania vytvorili, väčšina sa stratila počas stáročí. Prichádzame o dedičstvo i teraz, no to, čo sa zachovalo, musíme vedieť komunikovať, a teda aj používať.

Dobré podobenstvo nájdeme v známom diele Faust od Wolfganga Goethea. Faust vidí otcovu izbu s jeho pozostalosťou a pýta sa, načo mu to všetko je. Nezaslúžim si ho, lebo ho nevyužijem, hovorí Faust. O to ide. Musíme používať dedičstvo, aby sme si ho zaslúžili. Mnoho náboženských predmetov v múzeách asi nepoužijeme na liturgické účely, ale na kultúrne účely áno. To sa deje práve prostredníctvom poznania. Treba nazerať, vnímať a ak naozaj spoznáte daný predmet, vytvárate si s ním osobné spojenie. To je kľúčové slovo pre múzeá.

Každý môže mať vlastný dôvod na takéto spojenie. A ak ste spojení či vytvoríte vzťah, chcete si ho udržať, lebo potom na citovej úrovni patrí vám, privlastňujete si ho.