Štáty V4 čakajú s Nemeckom spory. Najhoršie by to bolo so Zelenými, ale konflikty prídu aj s SPD a CDU

Keď to trochu vyhraníme, koho by sa mali Stredoeurópania v novej nemeckej vláde najviac obávať? Labyrintom nemeckej nadradenosti voči našej časti Európy sprevádza Martin Leidenfrost.

Krátko pred nemeckými voľbami je takmer nemožné predpovedať, aké osob­nosti budú v budúcej nemeckej vláde určovať zahraničnú, európ­s­ku, finančnú, klimatickú a hodnotovú politiku. Vieme, kto kandiduje na kancelára, netušíme ale, kto kandiduje na vedenie kľúčových ministerstiev.

Desaťročia napríklad platilo ne­písané pravidlo, že menší partner v dvojkoalícii dostane (v jed­nej osobe) vicekancelára a ministra zahraničných vecí. V dobe scvr­knutých štátostrán a predpokladanej trojkoalície to už neplatí. Pri­rodzených favoritov na ministra zahraničných vecí alebo fi­nan­cií teraz niet.

Keď sa slovenský čitateľ zamýšľa, ktorej možnej vládnej zostavy sa má najviac obávať, čaká ho odpoveď plná neistôt. S určitou istotou sa dá predpovedať len to, že nás čaká jedna zlá a dve dobré sprá­vy.

Najprv tá zlá správa.

Nemecký politik, ktorý čoraz výraznejším spô­sobom presadzuje zelený radikalizmus, centralizáciu Európskej únie a LGBTIQAA-jakobinizmus, tu bude aj naďalej. Predsedníčka Eu­róp­skej komisie Ursula von der Leyenová má pred sebou ešte tri roky v úrade. Politička CDU sa pritom rých­lo radikalizuje, napríklad ma­ďar­ský zákon, ktorý zakazuje pro­pagáciu homosexuality a zmeny po­hla­via v školách, označila za „hanebný“ a ak­tívne pracuje na potrestaní maďarskej vlády. Takisto začala (pre t­a­mojšie „zóny bez LGBT ideo­lógie“) konanie proti Poľsku za údajné porušenie zmluvy EÚ.

Teraz tie dobré správy: Angela Merkelová, ktorá rozdelila Európu ako málokto pred ňou, ide do dôchodku.

Chce sa konečne vyspať, troš­ku si čítať, prechádzať sa v rodnom kraji Uckermark – a už viac nezasahovať do politiky. Ani s ešte úradujúcim ministrom za­hra­ničných vecí Heikom Maasom sa už neráta. Dizáster v Afgani­sta­ne, zvlášť zbabraný začiatok evakuácie z Kábulu, zlomil tomuto sociálnemu de­mo­kratovi krk. Tento fanatický ľavicový liberál je jedným z naj­bez­peč­nej­ších politikov Nemecka, ešte ako minister spravodlivosti zodpovedal za zákon s neprekonateľným a aj pre Nemcov nepochopiteľným názvom Netz­werkdurchsetzungsgesetz (skratka: „NetzDG“), ktorý je asi naj­tvrdší zákon internetovej cenzúry v západnej Európe. V za­hra­nič­nej politike konal Maas prekvapujúco vlažne, jednak ho za­tie­ni­la kancelárka a po druhé brzdila vlastná strana, v ktorej je stá­le prítomný istý prorusko-kšeftársky sentiment. V takej kon­fi­gu­rá­cii Maas teda už nič podstatné nepresadil. Samozrejme, žiadal zru­šenie princípu jednomyseľnosti v zahraničnej politike EÚ a odôvod­nil to častým vetovaním Maďarska, keď ide o Izrael alebo Čínu. Nepochodil, ale ani sa veľmi nesnažil. V každom prí­pa­de je dobré, že Maas má svoju kariéru podľa všetkého za sebou.

Keď skúmame tri druhy trojkoalície, ktoré sa javia na základe dneš­ných prieskumov ako najviac pravdepodobné, rysuje sa patová si­tuácia: Zelení nebudú chcieť ísť do väčšinovo pravicovej koa­lí­cie („Jamajka“) s úniou CDU/CSU a pravicovo-liberálnou FDP, li­be­rá­li z FDP nebudú chcieť ísť do väčšinovo ľavicovej koalície („Se­ma­for“) spolu s SPD a Zelenými. Tak zostane čisto ľavicová koalícia zložená z SPD, Zelených a postkomunistickej Ľavice.  

Prieskumy už niekoľko týž­dňov ukazujú 47-percentnú väčšinu ľavicových strán, kým stre­dovým a pravicovým stranám dávajú spolu len 44 percent. Háčikom je, že Nemecko malo málokedy ľavicovú väčšinu. Je celkom možné, že reál­na možnosť najľavicovejšej vlády v histórii demokratického Ne­mec­ka donúti niektorých voličov, aby to predsa len napokon hodili CDU/CSU, FDP či pravicovo-populistickej AfD. Nuž a v tomto prípade – ak to ani na ľa­vicovú väčšinu v Spolkovom sneme nevydá – by mohla nastať do­ko­na­lá patová agónia. Takže Merkelovej dôchodok sa posunie. Možno až na jar.

No aj keby k tomu prišlo, raz nová spolková vláda určite vznikne. Ktorej sily by sa mali ľudia a politici v strednej Európe najviac obávať?

Začneme, lebo to bude najľahšie, s najmenším hráčom. Post­ko­mu­nis­tic­ká Ľavica je v hlbokej kríze, prieskumy jej ukazujú šesť per­cent, s trochou smoly môže aj vypadnúť zo Spolkového snemu. Väč­ši­no­vé progresívno-prozelené krídlo okolo trockistickej spolu­pred­sed­níčky Janine Wisslerovej a menšinové rustikálno-antizelené krídlo okolo „národnej konzervy“ Sahry Wagenknechtovej sú na nože. Bez šance na riešenie. Ľavica má čisto utopický sociálny program, žia­da také rozkošné veci ako 30-hodinový týždeň, tu sa ale nejako dohodne s SPD, ktorá sľubuje zvýšenie minimálnej mzdy z 9,50 na 12 eur už v roku 2022, s čím by desať miliónov Nemcov dostalo znač­ne vyššiu výplatu.

Problémom je, že Ľavica sa pohybuje odjakživa mimo zahraničnopolitického konsenzu Spolkovej republiky Nemecko. Je za zrušenie NATO, bratríčkuje sa s Putinovým Ruskom a hlasuje zá­sadne proti všetkým misiám nemeckej armády mimo Nemecka. Kvôli di­sen­tu v zahraničnopolitickej orientácii sa množia špekulácie, že sociálnodemokratický kancelár Olaf Scholz by mohol vládnuť len s rovnako prozápadnými Zelenými a nechať sa Ľavicou tolerovať. S tým rie­šením by vedeli všetky tri strany žiť: Scholz by sa nemusel zakaždým os­pravedlniť, keď si poslanci jeho vládnej koalície odskočia na Krym, a pacifistické srdce postkomunistov by zostalo ne­po­škv­r­ne­né.

Na Slovensku sa môžete čudovať, že taká strana v Nemecku vô­bec existuje, báť sa jej ale netreba. Výtlak Ľavice je to­tiž pomerne slabý. Určite bude hlasovať za všetky iniciatívy fiš­kálnej Európskej únie, ten rubikon prekročil v tomto roku ale sa­motný kandidát na kancelára z SPD Olaf Scholz, ktorý v kampani ot­vo­rene hovorí, že z jednorazovej výnimky koronového Fondu ob­novy sa má stať pra­vid­lo fiškálnej únie. Takže zlom vo fiškálnej po­litike Nemecka už nastal, priniesol ho spolu s kancelárkou sa­mot­ný mi­ni­ster fi­nan­cií Scholz, povestná „švábska gazdinka“ už ne­drží nemecké pe­nia­ze pokope ako kedysi. Samozrejme, tu by mali slo­venskí kon­zer­vatívci spo­zornieť. Znamená to, že Slovensko do­sta­ne lacné eu­róps­ke úve­ry. Znamená to ale aj to, že Slováci musia tie úve­ry splá­cať (zele­ný­mi) európskymi daňami a že západ EÚ oča­káva vďačnosť, čítaj poslušnosť.

Na po­litickej scé­ne Nemecka to, paradoxne, nie je Ľavica, kto naj­viac po­učuje stre­do­európske národy, ktoré si v prípade Poľska a Ma­ďarska zvolili vlády s antimainstreamovou, kresťansko-kon­zer­va­tív­nou ori­en­táciou. Nemeckí radikálni ľavičiari sa síce nachádzajú na inom konci po­li­tic­ké­ho spek­t­ra, málokedy však pútajú pozornosť si­lác­kymi rečami proti Or­bá­no­vi alebo Ka­czyńskému.

Bude to asi tým, že Ľavica a mnohí jej čelní predstavitelia sa narodili v socialis­tic­kom štáte NDR, takže zdie­ľajú so strednou Európou tú istú his­to­ric­kú skú­senosť, cítia sa v zjednotenom Nemecku ako underdogy a chýba im už len z tohto dôvodu morálna povýšeneckosť, ktorá robí z pred­sta­vi­teľov západonemeckej zeleno-progresívnej ľavice takých ne­prí­jem­ných súčasníkov. Napokon, ru­so­fília Ľavice nepustí…

O niečo ťažšie sa dá odhadnúť, aký je vlastne postoj SPD k strednej Eu­ró­pe. Nádejný kancelár Scholz – rovnako ako jeho súper Armin Laschet z Únie – sa vyjadruje opatrne. Na bez­peč­nostnej konferencii v Mníchove tvrdil, že treba poč­kať na rozsudok Európskeho súdneho dvora, aby sa určilo, či Ma­ďar­sko sku­točne porušuje základné princípy Únie, napríklad v jus­tič­nej po­litike. Na otázku novinárov, čo podnikne, aby „homofóbna po­li­ti­ka v členských krajinách EÚ, v Maďarsku a Poľsku, skončila“, od­po­vedal nud­ne: „Šíriť moje základné hodnoty: rešpekt voči každému – kdekoľvek. Aj to robí Európu silnou: demokracia a ľudské práva musia pla­tiť v celej Európe.“ S tým asi vieme žiť všetci.

Starý strohý harcovník bez humoru Scholz, ktorý sa ponúka s Mer­kel­ovej kosoštvorcom ako prirodzený nasledovník odchádzajúcej kancelár­ky, však dnes už nie je typickým reprezentantom SPD. Bývalá veľ­ko­stra­na, ktorá ešte 20 rokov dozadu k sebe lákala veľkú časť pracujúcich a stredných vrstiev, sa scvrkla v rokoch preferenčnej biedy aj mentálne na malú stranu.

Naj­viac je to vidieť na jej aktuálnych predsedoch a podpredsedoch – tí by to v hrdej ľudovej strane nikdy nedotiahli na špičku. Odkedy viedol v roku 2018 odpor proti opakovanému vstupu SPD do veľkej koalície s CDU/CSU, je jedným z najvplyvnejších politikov bývalý predseda mládežníckeho zväzu Kevin Kühnert. Mladučký berlínsky homosexuál s trápnym krst­ným menom (spomínate na „Kevin – Sám doma“ – rodičia zrej­me fičali na hollywoodskych filmoch) mohol byť v časoch takého Ger­har­da Schrö­de­ra rád, ak mu strana dá zvoliteľné miesto. V dnešnej SPD robí tento exot podpredsedu a vedie „woke“ boj za po­li­tiku identít sexuálnych menšín, ktorý práve voličov z ro­bot­níc­kej triedy tak odpudzuje.

Veľkou neznámou je, ako bude vyzerať frakcia SPD v novom Spolkovom sneme. Kandidátka sociálnych demokratov bola zostavená v očakávaní vo­lebného výsledku okolo 15 percent, lenže niekoľko týždňov pred voľ­bami začal náhly vzostup v prieskumoch. Ak SPD v nedeľu naozaj do­stane 25 percent, objaví sa v parlamente stovka politikov, s ktorými nikto nerátal a ktorých nikto nepozná. Podľa odhadu časopisu Spiegel sa môže stať, že až 50 členov mládežníckej organizácie („Jusos“) budú poslanci. Kto sú to za ľudia, Kevinovi svedkovia? Ne­meckí voliči to nevedia. Skúsenosť učí, že treba počítať s naj­hor­ším.

S druhým nádejným kancelárom Arminom Laschetom (v prieskumoch mala naposledy CDU/CSU 22 percent) to vyzerá na prvý pohľad jed­no­duch­šie. Stredový politik sa vždy vyslovuje za dialóg s konzer­va­tív­nej­ším východom Európskej únie. Hovorí napríklad: „Musíme nájsť spô­sob, ako vrátiť Stredo- a Východoeurópanov späť do projektu.“

To znie síce trošku paternalisticky, Aachenčan ale nikdy neatakuje poľ­skú a maďarskú vládu tak frontálne ako jeho spolustraníčka v ne­ďalekom Bruseli von der Leyenová.

Začiatkom augusta, teda už po­čas volebnej kampane, Laschet ostentatívne strávil dva dni vo Var­ša­ve. Do­s­tal hodinovú audienciu u prezidenta Dudu, no a potom ho eš­te po­z­vali do súkromného bytu premiéra Morawieckého. Laschet vo Var­šave sí­ce pripomínal, že sa Poľsko vstupom do EÚ stalo „sú­čas­ťou eu­róp­s­keho právneho spoločenstva“, to bolo ale akurát všet­ko, viac svo­jich hostiteľov nekarhal. Lahodil poľským ušiam, keď vy­hlásil, že úlohou nového kancelára bude „opäť spojiť Východ a Zá­pad“ a že „bu­dúcnosť Európskej únie nemožno formovať bez Poľ­ska“. Slovom, za­rytý rýnsky frankofil urobil na Visle nie najhorší dojem.

Je teda Laschet spojenec stredoeurópskych kon­zer­va­tív­cov? Je to náš človek? Tu sa odporúča opatrnosť. Žoviálny vtip­kár má dialóg jednoducho v povahe. Do posledného volebného spotu za­hrnul nebezpečnú scénu z kampane, keď radikálny odporca nemeckej ko­ronapolitiky obišiel ochranku a priblížil sa Laschetovi na 20 cen­timetrov. Laschet si vypočul, čo mal ten nahnevaný občan so vzťahmi s extrémnou pravicou na srdci. Posolstvo spotu znie: Ja sa rozprávam aj s týmito. Kandidát na kancelára pritom vysiela aj úplne iné signály – v inom jeho volebnom spote veje dúhová vlajka.

Svojím založením je Laschet stredoľavým praktizujúcim katolíkom, ktorý okolo seba zhromažďuje tím rôznych silných osobností. Napríklad Nathanael Limin­ski, šéf jeho kabinetu na úrade vlády Severného Porýnia-Vest­fál­s­ka, pochádza z Opus Dei a založil svoj­ho času hnutie konzervatívnej katolíckej mládeže s názvom Gene­ration Benedikt. Odkedy je v politike, dáva si Liminski veľ­ký pozor na to, aby nepútal pozornosť konzervatívnymi vy­hlá­se­ni­ami. Disciplinovane mlčí a organizuje roztržitému šéfovi pracovný deň. Šéf s ním počíta aj v Berlíne a schopný technokrat moci mu to nechce pokaziť. Žiaľ, o Laschetovej zásadovosti musíme zapo­chy­bo­vať. Je známe, že náš kresťanský demokrat sa vyslovil proti za­ve­deniu man­žel­stva osôb rovnakého pohlavia v Nemecku. Keď sa ho však na to teraz v kampani spýtali dve deti, popieral to. Vraj bol vždy za. Poučenie je zrejmé, keď ide do tuhého, Armin La­schet je taký spo­ľahlivý ako trstina vo vetre.

Zaujímavým prípadom sú stredopraví liberáli z FDP, z ktorých môže byť po nedeli najdrahšia nevesta nemeckej politiky. FDP (11 per­cent v prieskumoch) mala po desaťročia v rôznych dvojkoalíciách mini­stra zahraničných vecí, stratila ale trošku chuť na zahraničnú politiku a ašpiruje skôr na silné ekonomické portfólio. Ak by zís­kali ministra financií, mali by svoje slovo vo veľkej debate o vývoji Európskej únie. Strana je to mainstreamová, počas zápasu Nemecko – Maďarsko na maj­strovstvách Európy tiež osvietila svoju stranícku cent­rálu vo farbách dúhy, zachovala si však prvky klasického li­be­ra­lizmu a presadzuje progresívnu agendu bez zápalu. Aj to sa v dneš­nej dobe už cení. V tej nudnej strane sa nájdu aj takí liberáli, ktorí potajme sympatizujú s konzervativizmom stredoeurópskeho strihu. Bývalý predseda v Severnom Porýní-Vestfálsku Gerhard Papke odsúdil dú­hové osvetlenie nemeckých štadiónov ako „drzú aroganciu“ voči Ma­ďarsku, no a europoslankyňa Nicola Beer, v rokoch 2013 až 2019 ge­ne­rálna tajomníčka strany, celé tie roky vôbec nechcela kritizovať Or­bánovu vládu. Potom sa ukázalo, že jej manžel má PR agentúru, ktorá pre Or­bána robí. V tomto zmysle sú nemeckí liberáli spoľahliví – pe­nia­zom málokedy odolajú.

Sumarizujúc môžeme usúdiť, že v strednej Európe sa FDP asi netreba báť. Nie je v mentálnom vybavení týchto pomerne triezvych, ra­cionálnych a nechiliastických pravičiarov, aby sa hrnuli do krí­žo­vej výpravy proti inak zmýšľajúcim zo strednej Európy. Túžba po pre­výchove dospelých ľudí v iných európskych štátoch je rozšírená v inej možnej koaličnej strane – a tá je ústredným ideovým sú­perom FDP.

Nech to znie akokoľvek absurdne, stredná Európa by si asi mala želať účasť FDP v budúcej Spolkovej vláde. Treba ale súčasne dúfať, že neobvykle sentimentálne vý­ro­ky predsedu Christiana Lindnera počas posledných dní kampane neboli len vy­po­čít­a­vým predvolebným ťahom. 42-ročný ekonomický liberál totiž v roz­hovore s obrázkovým časopisom Bunte priznal: „Mojím najväčším že­laním v živote nie je byť raz ministrom v nejakej vláde, ale čím skôr mať dve, tri alebo štyri dievčatká alebo chlapcov.“ Ešte do­dal, trúfalec, že želanie mať s frajerkou deti v ňom vzbudilo aj záujem o ge­nealógiu – a našiel pri tom poľského pradeda, ktorý sa okolo ro­ku 1920 presťahoval do Nemecka. Hurá, prorodinný polonofil v nemeckej vlá­de na obzore!

Túto predvolebnú úvahu skončíme s nemeckou stranou, s ktorou sa momentálne ráta v každom z troch favorizovaných variantov budúcich trojkoalícií. Strana, ktorej dru­kuje veľká časť novinárskej obce, zaznamenala počas kampane is­tý pokles priazne, no stále jej dávajú prieskumy 16 per­cent. Tých 16 percent je šokujúco vysoké číslo – lebo nemeckí Zelení sú ta­kí fanatickí, ako sú nekompetentní.

Treba to doložiť.

Annalena Baerbocková, zelená „kandidátka na kan­ce­lára“, obhajuje zelenú požiadavku zákazu výroby áut so spaľova­cím motorom od roku 2030 odvážnym tvrdením, že „zákazy boli vždy mo­torom inovácie“. Vrcholom technologickej inovácie je požiadavka Ze­lených, že štát má finančne podporovať nákup nákladných bi­cyk­lov. Práve v klimatickej politike, v ktorej sú Zelení ako žiadna iná strana doma, sa bijú ich programové body odpredu dozadu.

Aspoň dva do očí bijúce príklady: Zelení sú za zalesňovanie, lebo to pomáha klí­me, sú ale aj za biologické poľnohospodárstvo – čo má o tre­ti­nu nižší výnos, a tým pádom výrazne väčšie nároky na potrebu pôdy. To by sa dalo čiastočne riešiť použitím geneticky modifikovaných rastlín – čo však Zelení tiež kategoricky odmietli. V energetickej po­li­tike sú za obnoviteľné energie, lebo to pomáha klíme, súčasne ale su­rovo proti jadrovej energii, ktorá by klíme pomohla, a sú tým od­kázaní na uhoľné elektrárne, ktoré vlastne chcú čo najskôr za­vrieť.

Keď sa komentoval posledný televízny „triel“ troch kandidátov na kan­celára, zvýraznili Zeleným naklonené médiá, ako trefne roz­prá­vala Baerbocková o výzvach budúcnosti, kým Laschet s Scholzom sa vraj vyjadrili v duchu „len tak ďalej“. Iba zopár pravicových blo­ge­rov si všimlo, že Baerbocková používa aj pred očami mi­lió­no­vého publika za vlasy pritiahnuté argumenty.

Varovala napríklad: „To znamená, že hovoríte dieťaťu, ktoré sa dnes narodilo a bude mať v roku 2100 osemdesiat rokov, že hladina mora stúpne o sedem met­rov.“ Znelo to dojímavo, lenže ani najväčší klímapanikári sa niečoho takého neobávajú, správa IPCC hovorí v svojom najčernejšom sce­ná­ri – „ak sa emisie skleníkových plynov budú naďalej prudko zvy­šo­vať“ – o hroz­be 60 až 110 centimetrov vyššej hladiny mora v roku 2100. Politička, ktorá chce vládnuť štvrtej najväčšej ekonomike sve­ta, to prehnala sedem­ná­so­bne. Nuž a k tomuto číslu prišla jed­no­du­chým výpočtom: čo ak sa roztopí všetok ľad na svete? Pri jednej skoršej príležitosti tvrdila, že „každý občan v Nemecku vypúšťa ročne deväť gigaton CO₂“. Ruku na srdce, to „giga“ znie naozaj ne­bez­pečne, lenže správne množstvo ročných emisií na oby­va­teľa je nud­ných deväť ton. Nádejná zelená kancelárka sa mýlila v tomto prípade o „drobnú“ jednu miliardu na hlavu. A pritom vyhlasuje: „Ja chcem vyriešiť krízy tohto sveta.“

Toho, že Annalena Baerbocková ide vyriešiť všetky krízy sveta, sa treba báť nielen v strednej Európe. Už očividná ne­prí­četnosť zelenej elity vyvoláva opodstatnený strach, k čomu patrí aj skú­se­nosť, že sú to často práve nemeckí Zelení, ktorí zhoršujú exi­s­tu­júce európske krízy. Výrečným príkladom je ich postoj voči národno-konzervatívnym vládam východne od Berlína. Spo­lupredseda Robert Habeck, v environmentálnej politike o niečo kompetentnejší ako údajná „medzinárodná právnička“ Baerbocková, šíri osobitne o Viktorovi Or­bánovi, že „koná antisemitsky“ a chváli naproti tomu „pro-európsku utečeneckú politiku Angely Merkelovej“.

A samotná Baerbocková? Tá žiadala od už aj beztak konajúcej Eu­rópskej komisie, aby hrala voči strednej Európe „aktívnu úlohu“. Aj keď Scholz s Laschetom v jednom trieli namietli, že to bolo v danej chvíli práv­ne nemožné, Baerbocková žiadala, že EÚ musí Maďarsku skrátiť eurofondy. Mesiášsky komplex, túžba po zákazoch a trestoch a nezvládnutie základných matematických výpočtov – áno, nemeckých Zelených sa treba báť.