Kňaz a bývalý gambler: Pre hazard som pomýšľal na samovraždu

Dlhy a zbabraný život spôsobili, že som pomýšľal na samovraždu. Vyšiel som na skalu, z ktorej som chcel skočiť, ale chránila ma neistota, že by som mohol byť zatratený, hovorí rehoľný kňaz Peter Vicián.

Ste rehoľný kňaz – kapucín. V minulosti ste prepadli hazardu, predtým, než ste sa stali kňazom. Ako sa to stalo?

Začalo sa to veľmi nenápadne po skončení strednej školy, a to rôznymi túžbami niečo mať a vlastniť. Chcel som mať majetok, dom, peniaze. Nepripúšťal som si, že by som mohol byť závislý. Napokon ma to stálo tvrdých osem rokov závislosti.

O aký hazard išlo?

Najmä stávkové kancelárie, kde som stávkoval na rôzne športové zápasy. Na automatoch som nehral vôbec. Párkrát som hral ruletu, ale ostal som pri stávkovaní.

Priblížte vašu závislosť, ako vyzeral váš deň?

Ráno som vstal a keďže to boli deväťdesiate roky, nebol ešte internet, tak som nevedel hneď, či som niečo vyhral alebo nie. Utekal som vždy k prvému novinovému stánku, kde som si kúpil noviny a pozeral sa, ako som dopadol. Chcel som rýchlo zistiť, či som vyhral a môžem si za vyhraté peniaze staviť znovu.

Koľko ste bežne míňali počas dňa?

Najprv to boli nízke sumy. Neskôr som už strácal nad sebou kontrolu a boli omnoho vyššie. Niekoľkokrát sa moje stávky vyšplhali na sumu 21-tisíc slovenských korún na deň (v prepočte približne 700 eur, pozn. red.).

Odkiaľ ste mali peniaze? Boli ste po strednej škole.

Najprv to bolo z nejakých brigád, ale keď som sa potom nedostal na vysokú školu, začal som pracovať. Začal som vsádzať ešte viac, prišli do toho aj prehry, ktoré som sa snažil dobehnúť a zarobiť späť prehraté peniaze. Potom už prišli prvé pôžičky a postupne sa to zväčšovalo. Až sa pôžičky vyšplhali na sumu zhruba 700-tisíc slovenských korún [vyše 23-tisíc eur, pozn. red.]. Na tú dobu to boli neskutočne veľké peniaze, keďže priemerná mzda sa pohybovala okolo 5 000 korún.

Od koho ste si najviac požičiavali? Dlhy ste splatili?

Vtedy ešte neboli spoločnosti, ktoré takto požičiavali, tak to bolo najviac od rodiny a potom od priateľov. Zničilo mi to vzťahy, lebo som nedodržiaval sľuby, keď som mal peniaze vrátiť. Keď sa prevalilo, že som gambler, tak som strácal priateľov. Už mi potom nechceli požičiavať, musel som klamať. Dlhy som, samozrejme, splatil ešte predtým, ako som sa stal kňazom.

Opíšete, ako vyzeralo vaše dno?

V tom čase som mal vzťah, ktorý sa práve pre hazard rozpadal. Podobne to bolo aj s priateľmi. Bol som človek, skôr troska, ktorý čakal na tmu, aby som sa mohol vrátiť domov bez toho, aby som niekoho stretol. Moja závislosť ochromila i moju vieru, prestal som sa pravidelne spovedať, lebo moja predstava bola, že mi kňaz povie, aby som prestal stávkovať, a to som vtedy nechcel. Ani som nezbadal ako som vnútorne začal spolupracovať so zlom. Dlhy a zbabraný život spôsobili, že som pomýšľal na samovraždu. Vyšiel som na skalu, z ktorej som chcel skočiť, ale chránila ma neistota, že by som mohol byť zatratený. A keď som započul kričať moje meno a zbadal blížiace sa svetlá, utekal som odtiaľ preč.

Od toho dňa, ako ste chceli spáchať samovraždu, sa to otočilo?

Ešte nie. Stále som si myslel, že môj problém sú len peniaze, ktoré čoskoro vyhrám späť. Bol som presvedčený, že taká suma sa nedá vrátiť poctivou prácou, a tak musím hrať ďalej. To ma potápalo stále viac a jeseň 1996 som dokonca strávil na ulici v Prahe. Potom som začal i pracovať, ale neriešilo to môj problém, nevedel som si predstaviť ako z päťtisícového platu vrátim sedemstotisíc. Kamaráti mi dokonca zohnali brigádu v Rakúsku, ale väčšinu zarobených peňazí som stavil a prehral.

Kedy prišla konečne zmena?

Tá prišla až v roku 2002, keď som prežil vnútorné obrátenie a pochopil, že môj najväčší problém nie sú dlhy, ale to, že som odišiel od Boha Otca.

Vyhľadali ste aj nejakú odbornú pomoc?

Nevyhľadal. Prelomenie mojej závislosti skôr súviselo s nájdením osobného vzťahu s Bohom. Moji rodičia, sestry a pár dobrých ľudí sa pravidelne modlili za moje obrátenie a myslím si, že to spôsobilo, že ma to začalo veľmi ťahať naspäť do kostola. Potom si ma všimlo pár mladých ľudí, ktorí ma medzi seba prijali napriek mojej naštrbenej povesti. V lete 2002 šli na duchovnú obnovu, kde ma zobrali a kde som ja zažil doslova zázrak. Po téme, ako Ježišov učeník dáva na prvé miesto svojho života Boha, som všetko stavil na neho a odovzdal mu život. To sa stalo 17. augusta 2002. Moje srdce prenikla obrovská radosť a sloboda. Začal som v pote tváre zarábať a splácať svoje dlhy. Počítal som aj s tým, že skončím vo väzení, keď poviem pravdu všetkým ľuďom, ktorým som dlžný.

Takže prišla konečne zmena.

Áno, nový život s Bohom sa prejavil v uzdravení mojich vzťahov i v zisku mnohých nových priateľov. Získal som naspäť dôveru ľudí. Keď treba, podávam o tom i svedectvo.

Prišla potom slabšia chvíľa a chceli ste sa vrátiť k stávkovaniu?

Nie, neprišla, od 17. augusta 2002 som už nikdy nestávkoval. Boh ma ušetril recidívy, za čo som mu veľmi vďačný. Párkrát sa mi sníval sen, že som bol znovu stávkovať a to bolo naozaj strašné.

V čom?

Ísť znova stávkovať znamenalo, akoby som opustil Boha po tom, čo som prežil jeho lásku a prijatie a vrátil sa naspäť na cestu do pekla. Našťastie to boli už len sny.

Pomáhate ľuďom s podobnými problémami, ako ste mali vy? Alebo navštevujete liečebne, kde hovoríte o svojom príbehu? 

Pravidelne nenavštevujem. Skôr výnimočne, keď ma zavolajú svedčiť niekde do školy alebo k birmovancom. Alebo keď za mnou príde niekto s podobným problémom alebo príde matka, ktorá má závislého syna či dcéru.

Súvisí to, že ste sa stali kňazom s tým, že ste predtým stávkovali?

Byť kňazom, to bola predtým pre mňa fatamorgána. Bol som zrelý na samovraždu, nie na kňazstvo. Vidím za tým hlavne modlitby mojich blízkych, ktorí sa každý deň za mňa modlili. Mňa to potom začalo ťahať k Bohu a zistil som, že zasvätiť mu život je to, čo chcem najviac na svete. V roku 2005 som vstúpil do noviciátu ku kapucínom a v roku 2013 som bol vysvätený za kňaza. Teraz by som nemenil tento život za nič na svete.

Zdá sa, že váš príbeh svedčí o tom, že hráča nemôže zachrániť nikto iný len on sám. Vy vašu zmenu ale spájate s Bohom, čo je opačný princíp. U vás sa to možno nedá rozdeliť, ale ako je to v prípade iných ľudí, ktorí neveria alebo neuveria v Boha? Môže im rodina vôbec pomôcť?

Pomoc rodiny je veľmi dôležitá. Ale treba to robiť múdro. Gamblerovi nepomôže, ak mu splatíte jeho dlhy. To nezmení jeho vnútro. Pot na tvári a vyhrnuté rukávy môžu byť veľmi liečivé. Gambler potrebuje, samozrejme, i dobrú motiváciu, prečo opúšťať závislosť. Pre mňa je tou motiváciou Boh, jeho láska, všetko ostatné mi príde trochu labilné. 

Keď sa stretáte s ľuďmi, ktorým hovoríte svoj príbeh, predpokladám, že niečo iné platí na bežnú populáciu, čím ich chytíte za srdce a možno vystrašíte. Niečo iné dokáže osloviť aktívneho gamblera. V čom je rozdiel?

Gambler potrebuje zvládnuť prvý krok, a to je prijatie pomoci. Viackrát sa mi stalo, že ani vyrozprávanie môjho príbehu ich k tomu nepriviedlo. Ostatní ľudia, ktorí nemusia riešiť takýto ťažký problém, si väčšinou radi vypočujú príbeh s dobrým koncom.

V Štandarde sme nedávno písali o tom, že tento rok ľudia prestávkujú na online hazarde viac ako minulý rok na celom hazarde. Ide o skrytejšiu, a preto zraniteľnejšiu formu gamblovania. Stretávate sa s tým pri spovedaní alebo inde?

Peniaze či zisk sú často nad človekom a hrubo po ňom šliapu. Internet je v tomto veľmi zradný. Ľahká dostupnosť, vidina rýchlej výhry môže cez gamblera veľa rodín obrať o chlieb. Z obývačky môžete prehrať tisíce. Pri spovedaní som sa už s takými prípadmi stretol. 

Automaty, aj online hazard, to sú algoritmy, ktoré sú vopred nastavené a hráči nemajú šancu, iba pravdepodobnosť výhry. Schvaľujete, aby štát začal radikálne prísnejšie regulovať toto „podnikanie“?

Určite áno. Štát by mal ukázať, že človek je preň viac ako dane do rozpočtu. Vyliečiť gamblera je veľmi ťažké a dopad jeho závislosti je devastujúci pre veľa ľudí z jeho okolia. Táto ujma sa predsa nedá vyčísliť cez peniaze.