Francúzsky magazín Éléments priniesol vo svojom augustovom vydaní rozhovor dvoch výrazných osobností francúzskej neliberálnej pravice. Viedol ho Alain de Benoist s Patrickom Buissonom.

Prvý menovaný sa radí k zakladateľom francúzskej Novej pravice, ktorá koncom 70. rokov hľadala adekvátnu odpoveď na transformáciu ľavice roku 1968.

Jej najčítanejšia revue je práve dvojmesačník Éléments založený a doteraz vedený de Benoistom. Ako autor desiatok kníh z oblasti politickej filozofie, religionistiky a politických vied patrí k najpodnetnejším francúzskym intelektuálom, ktorý už vyše pol storočia inšpiruje pravicu idúcu mimo hlavný prúd.

Novinár a historik Patrick Buisson sa okrem francúzskej histórie 20. storočia venoval tiež povstaniu vo Vendée. Do verejného povedomia vstúpil ako výrazný komentátor definujúci poňatie pravice vychádzajúce z tradičného katolicizmu a obhajujúce autoritu, morálku, verejný poriadok, národnú identitu aj ochranu pred masovou imigráciou. Patril k najvplyvnejším poradcom prezidenta Sarkozyho, s ktorým sa však nerozišiel v dobrom. V minulých prezidentských voľbách podporoval Francoisa Fillona. Pápež Benedikt XVI. mu udelil vysoké vyznamenanie.

Rozhovor sa uskutočnil pri príležitosti vydania poslednej Buissonovej knihy, ktorá v konzervatívnych kruhoch vyvolala značný záujem. Ide tiež o intelektuálne stretnutie priaznivcov tradičného katolicizmu so zástancom obrody indoeurópskeho pohanstva. Pohľad každého z nich na politiku, a obaja sú predovšetkým politickými mysliteľmi, je preto podmienený aj hlbokou reflexiou náboženských koreňov.

Na pozoruhodnú ukážku stavu francúzskeho myslenia vás pozýva profesor Petr Drulák.

Alain de Benoist: Napísali ste úžasnú knihu. Rozpráva históriu úpadku: ako počas niekoľkých desaťročí prešla spoločnosť, kde sa ctili "nezištnosť, solidarita, výpomoc, zapojenie do spoločného dobra, primát verejnej cnosti nad egoistickým kalkulom, pocit náležitosti k národnému spoločenstvu a pripravenosť slúžiť aj na úkor svojho vlastného pohodlia a vlastných záujmov", k spoločnosti, ktorá stratila všetky orientačné body, z ktorej síce zmizla etika, ale ovládlo ju moralizovanie. Táto spoločnosť jednotlivcov osciluje medzi prázdnom a preplnenosťou a podľa všetkého smeruje do chaosu. Ukazujete to na troch hlavných témach: "krachu viery", vzťahu k smrti a koncu otcovstva i mužstva. To posledné sa týka radikálneho spochybnenia mužnosti, autority, vertikality, stručne povedané zákona v Lacanovom poňatí [francúzsky psychoanalytik Jacques Lacan bol kľúčovou postavou postmodernej psychoanalýzy, pozn. red.]. A to všetko netrvalo ani polstoročie!

Ale práve s touto chronológiou mám problém. Kde sú pôvodné korene tohto vývoja, ktorý sa neustále zrýchľuje? Ani zďaleka nemá všetko svoj pôvod v máji '68. Akú úlohu hral vzostup meštianskych tried, teda buržoázia, s ich ekonomickou ideológiou primátu obchodníckych hodnôt, ktorá vníma človeka predovšetkým ako spotrebiteľa, ktorý má hľadieť iba na maximalizáciu svojho súkromného záujmu?

Patrick Buisson: Buržoázna revolúcia sa začína s renesanciou? Reformáciou? Osvietenstvom? V každom prípade môžeme s istotou povedať, že je predovšetkým revolúciou mentalít. Tým predchádza politickej revolúcii, prevzatie moci vždy už len potvrdzuje. Buržoázne myslenie pochádza od Lockea z anglosaského utilitarizmu, o ktorom Joseph de Maistre hovoril, že bol nasiaknutý "pachom zmiešaného tovaru" a ktorého vedľajším produktom je aj osvietenstvo. Všetko zhŕňa Flaubert: "Meštiak hovorím tomu, kto zmýšľa nízko." Zmýšľať nízko znamená redukovať metafyziku na fyziku. Zmýšľať nízko v jadre značí nemyslieť. Tu súhlasím s Tolstojom, že všetko myslenie je prirodzene teologické tým, že sa so svojimi základmi vzťahuje ku konečným účelom, smrti, Bohu a večnosti.

Dvadsiate storočie je potom z jednej strany storočím "zrýchlenia dejín", ako povedal Daniel Halévy, čo zodpovedá védickému pojmu "pád času". Z druhej strany ho charakterizuje to, čo René Guénon nazýva nástup vlády kvantity, teda prevrátenie vzťahov medzi vyšším a nižším. Ak sa uvažuje len o kvante, nerozlišuje sa už medzi Madonnou Bohorodičkou a Madonnou speváčkou, medzi Gay Pride a veľkopiatkovou procesiou, medzi katedrálou a jadrovou elektrárňou alebo, ako v prípade Rolanda Barthesa, medzi Baudelairovou básňou a písomnou informáciou k lieku.

"Žalostne pätnásťročie" (1960 – 1975), ktoré opisujem vo svojej knihe Koniec jedného sveta, predstavuje kľúčový moment zrýchlenia a prehĺbenia procesu smerujúceho k nastoleniu konečného modelu ľudskosti v podobe homo oeconomicus. Generácia povojnového baby boomu, z ktorej pochádzajú pešiaci mája '68, vyrástla z prométeovského sna určitej nesmrteľnosti, neobmedzenej moci, prevahy života vychádzajúcej z predĺženia jeho dĺžky, všeobecného bohatnutia a vedeckého pokroku. Odtiaľ potom prichádza to, čo Paul Yonnet nazýva "oslobodenie síl vlastného ja", ktoré rozložia starú, integrujúcu katolícku kultúru a presadia nedospelosť adolescentného správania sa ako životný štýl a hnaciu silu obchodníckej ideológie. Od tejto chvíle už trh dokáže odstrániť posvätno a nastoliť koherentný projekt ničenia duchovnej podstaty človeka i jeho vznešeného antického poňatia. To podľa Solženicyna viedlo človeka k snahe "opustiť tento život ako vyššie stvorenie, akým bol na začiatku". To je úplný opak modernity, ktorú možno definovať ako neúprosnú degradáciu všetkého ľudského smerovania, neustály zosuv zhora nadol.

Alain de Benoist: To isté hovoríte ku kríze viery. Po prečítaní dobrej stovky stránok, ktoré jej venujete, vzniká dojem, že zo všetkého viníte Druhý vatikánsky koncil. Ale ja skôr súdim, že koncil bol viac následkom než príčinou. Cirkev čelila zrúteniu viery ("odkresťančeniu más") a pokúšala sa zachrániť hľadaním kompromisu s modernosťou, aj keď výsledky poznáme. Je tu tiež ďalší faktor, ktorý spomínate, hoci asi príliš stručne: koniec vidieka, ktorého tradície spojené s ľudovou nábožnosťou boli v prirodzenom rytme so striedaním ročných období a generácií. Nebola práve táto "tichá revolúcia" tým skutočne kľúčovým faktorom?

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.