Dubček spojil Fica a Pellegriniho s Kollárom a Kotlebom

archívna snímka prvý tajomník ÚV KSÈ Alexander Dubèek sovietsky prezident Leonid I¾jiè Brežnev privítanie Emil Trangel komunizmus reformy socialistické zriadenie totalita august 1968 bratská pomoc Slovensko Alexander Dubček (vľavo s kyticou) so šéfom sovietskych komunistov Leonidom Brežnevom (v strede s kyticou) v Bratislave na začiatku augusta 1968. Foto: Archív TASR

Ak by išlo o hlasovanie v inej otázke, už by vznikali dohady o novej povolebnej koalícii. Privilegovaný komunista Dubček máta málokoho.  

Poslanci Národnej rady v stredu schválili uznesenie k stému výročiu narodenia Alexandra Dubčeka. S návrhom prišiel Smer, podporili ho kotlebovci, poslanci zo Sme rodina, Hlasu či niektorí z OĽaNO.

Čo sa píše v tomto uznesení? Okrem vyjadrenia úcty k Dubčekovi parlament „oceňuje snahu tohto demokraticky zmýšľajúceho politika v šesťdesiatych rokoch minulého storočia o demokratizáciu spoločnosti“, „váži si odkaz humanizmu, sociálnej rovnosti a spravodlivosti v pôsobení A. Dubčeka“ či „odsudzuje dlhoročný útlak, perzekúcie a prinútenie žiť v domácom exile“.

Ak Smer a jeho posledná odnož Hlas, čo spoločne vzišli zo Strany demokratickej ľavice, ktorá zas vznikla premenovaním Komunistickej strany Slovenska pôsobiacej pred rokom 1989, velebia svojho niekdajšieho vodcu, niet sa čomu veľmi diviť. Ak sa k nim však pridali kotlebovci či poslanci Borisa Kollára, čo sa nám to tu dvíha za mátohu?

Koho to vlastne velebia v podporenom uznesení?

Vraj demokraticky zmýšľajúceho politika. Nuž tým Dubček v 60. rokoch určite nebol. Verne sa hlásil k programu komunistickej strany, bol jej najvyšším predstaviteľom na Slovensku, potom v celom v Československu. Táto strana sa nikdy nemienila vzdať hegemonistického postavenia a to potvrdila aj v programe z jari 1968. Je demokraciou vláda jednej strany?

Humanizmus? Dubček bol v spoločnosti v roku 1968 obľúbený, ale len preto, že kontrastoval so svojimi predchodcami, pretože používal to, čo dnes voláme populizmus. Napriek tomu ostával diktátorom, iným ani nemohol byť, pretože vedenie strany a štátu bolo postavené na centralizme jednej strany.  

Doprial ľuďom sociálnu spravodlivosť? Možno o tomto pojme hovoriť, keď za ním bolo rovnostárstvo, všeľudové vlastníctvo zhabaného majetku, zákaz podnikania? Až na nejaké nejasné malé živnosti sa o zmene systému v roku 1968 vôbec neuvažovalo. Neplánovalo sa žiadne odškodnenie desaťtisícov ľudí, ktorí sa v politických procesoch dostali do väzenia, prišli o osobný majetok a po príchode na slobodu živorili s biľagom zločinca na čele.

Že si Dubček zažil dlhodobý útlak? Tým, že ho po odstavení poslali na veľvyslanectvo do Ankary s platom diplomata? A keď sa vrátil, lebo napriek snahe jeho súdruhov neostal v cudzine, žil si v Bratislave lepšie ako mnohí iní Slováci?

Politicky pôsobiť nemohol, ale keby mal takú možnosť, ostal by v lone komunistickej strany. Stále veril v akúsi jej obrodu. Obrodu toho, čo bolo vo svojej podstate zločinecké. Máme na to aj zákon, len si ho málokto všíma. Ešte v roku 1989 chcel na tribúne hovoriť o socializme s ľudskou tvárou, keby ho neboli zastavili.

Dubček dosiahol popularitu náhodou. Bol v správnom čase na správnom mieste. O vyplavení tohto straníckeho remeselníka na vrchol moci v roku 1968 sa medzi komunistami najskôr vôbec neuvažovalo. Rolu zohral jeho blízky vzťah s vodcom sovietskych komunistov Leonidom Brežnevom, ktorý ho dôverne volal Saša.              

Dubčekovi nahralo, že sa stal tvárou pohybu, ktorý sám neovládal, boli za ním tí, čo ho dostali do najvyššej pozície. Ostal symbolom vzdoru proti Sovietskemu zväzu, hoci na adresu Moskvy nepovedal nikdy krivé slovo a po auguste 1968 zohral rolu kolaboranta.

Všetky jeho ocenenia zo zahraničia, ktoré potom prišli, keď už bol v nemilosti, dostal ako symbol. Nič viac. November 1989 ho zastihol ako presvedčeného komunistu. Ak by dostal druhú možnosť, znovu by sa hlásil k leninskému komunizmu s ľudskou tvárou, oprášil by prázdne reči spred dvoch desiatok rokov.

S imidžom Dubčeka dlho nič nespravíme. Vykresľovaný obraz možno historicky najznámejšieho človeka zo Slovenska v zahraničí zmeníme len ťažko. Veď keď ho okiadzajú vo svete, mali by sme stáť bokom? Každý známy Slovák sa počíta.

Ficov Smer si prihrial svoju polievočku a vlastne sa len opäť identifikoval so stranou, ktorú dakedy viedol Dubček. Prekvapuje, že sa na to podujali ďalší. Žiaľ, len to vykresľuje hodnotový svet, v ktorom sa pohybuje značná časť slovenského parlamentu.

A čo bude ďalej?

V uznesení k stému výročiu narodenia Dubčeka Národná rada vyzýva, aby si slovenské inštitúcie „vhodným spôsobom pripomenuli jeho pôsobenie, činnosť i odkaz“. Uvidíme, či to padne na úrodnú pôdu. Očakávam, že sa nájde nemálo politických predstaviteľov, ktorí tak naozaj v pokrivenom zrkadle sveta urobia. Kladiem si len otázku, až ako vysoko to vyletí. Keďže Kollár dnes hlasoval vedno s Ficom, očakávam, že predseda parlamentu bude postupovať v zmysle uznesenia. Včera pokrokový pápež, zajtra pokrokový komunista. Historická pamäť trpí. Veď po prezidentke je to druhý najvyšší ústavný činiteľ tohto štátu.


Ďalšie články