Prekvapivá obrana pokrokárstva

Pohrávať sa s myšlienkou určitej užitočnosti progresivizmu v západnej kultúre je legitímne. Na druhej strane, Ondřej Štindl ukazuje, že to má jasné mantinely. Napríklad v tom, že svetovým autoritatívnym režimom západné pokrokárstvo vlastne nahráva.

Mediálna scéna a zvlášť jej názorové sekcie môžu dnes pôsobiť značne predvídateľným dojmom, o to viac človek ocení, keď si prečíta niečo skutočne prekvapivé. Tento týždeň taký text zverejnila agentúra Bloomberg, jeho autorom je uznávaný ekonóm a komentátor Tyler Cowen. Hoci je sám, ako zdôrazňuje, kritikom súčasného pokrokárstva predovšetkým v jeho „woke“ podobe, ktoré sa veľmi razantne a mocichtivo prejavuje v mediálnej, kultúrnej sfére i v ekonomickom živote, napísal v istom zmysle jeho obhajobu, akokoľvek ho neprestal považovať za nudné, predvídateľné, hlúpe a nepružné.

Debata okolo pokrokárstva sa však príliš sústreďuje na jeho excesy, na to, čo pôsobí napríklad na amerických univerzitách, pritom z celosvetového hľadiska by mohlo byť súčasné pokrokárstvo skôr prínosom. Mohla by sa z neho stať ďalšia forma pokračujúcej americkej kultúrnej dominancie, ktorá je podľa Cowena v zásade pozitívna a oslobodzujúca. „Nemám rád ani Big Macy, ani filmy podľa komiksov Marvelu, ale v zásade si myslím, že americká kultúra je zdravá, demokratizujúca a oslobodzujúca, a chcem, aby to tak bolo ďalej.“

Predovšetkým však Cowen pripomína, že mnohým krajinám sveta by trocha pokrokárskej kritiky len prospelo. Zmieňuje sa o odpore proti progresivistickým myšlienkam vo Francúzsku. „Aj tí z nás, kto sa za progresivistov nepovažujú, možno uznávajú, že frankofónna spoločnosť a kultúra by mohli byť trochu pokrokárskejšie. Šéfovia by mali vedieť, že nemajú právo spať so sekretárkami. A Belgičania by sa mali poctivejšie vyrovnať s dedičstvom ich kolonializmu v Afrike. Progresivizmus je spôsob, ako ich k tomu prinútiť. […] Na tom, kto vedie katedru anglistiky v Oberline [povestnej woke univerzite, pozn. red.], veľmi nezáleží. Ale bolo by pekné, keby ženy v Saudskej Arábii získali viac práv.“

Cowenov text mal celkom veľký ohlas, vlastne niet divu. Odpor proti wokizmu často preberá podstatné charakteristiky toho, voči čomu sa vymedzuje – napríklad tú nudu a predvídateľnosť, nehovoriac o občas prebleskujúcich sympatiách k autoritárskej odpovedi na autoritársky problém. Človeka, ktorý súčasný pokrokársky posun vníma ako potenciálne vážny problém, môže až znepokojovať, ako intelektuálne lenivo sa odpor voči nemu často prejavuje. Aj tak sa však domnievam, že prinajmenšom v jednom ohľade sa Cowen dosť zásadným spôsobom mýli. Opisuje súčasné woke pokrokárstvo ako hnutie, ktoré presadzuje a šíri sebareflexiu. „Wokismus je myšlienka, ktorú možno adaptovať na podmienky akejkoľvek krajiny. Stačí identifikovať závažnú formu útlaku v danom štáte alebo regióne, presadzovať, aby ju ľudia vnímali senzitívnejšie, pridať nejaké rétorické figúry, odstrániť čistkou pár odpadlíkov (a pár nevinných) a voilà! – je tu ďalšie woke hnutie.“

Lenže takto to nefunguje. Stúpencom „woke“ ideológie sa niekedy hovorí sebatrýzniči, lenže to je veľmi mylné prirovnanie. Pre ich rétoriku a konanie je často príznačná absencia sebareflexie – individuálnej i skupinovej. Vždy ide o hriechy tých druhých (výnimkou sú tie povestné ritualizované sebakritiky, ktoré však tiež nemajú s nejakou sebareflexiou nič spoločné). Pri pohľade do vlastných radov (či už pri hodnotení súčasnosti alebo histórie) dokážu dnešní pokrokári zavrieť oči prakticky pred čímkoľvek.

Wokizmus je predovšetkým ideológia moci, jej vnútorná rozpornosť tú mocenskú využiteľnosť ešte vylepšuje – je možné ňou mlátiť po hlave kohokoľvek za čokoľvek. Nie je zameraná proti útlaku všeobecne, nie je ani koncipovaná nejako univerzálne. Jej cieľom je zmeniť Západ, pretože je sama veľmi západná, predstavuje nejakú zvrátenú podobu západnej kresťanskej tradície s jej ideálom rovnosti ľudí a vyznávania hriechov. V spoločnostiach mimo západného kultúrneho okruhu k žiadnej sebareflexii nevedie, pre tamojších autoritárov je svojím spôsobom užitočná, ťažko ich tiež môže ohrozovať ideológia, ktorá za vinníkov prakticky všetkého, čo je na svete zlé, označuje „bieleho muža“.

Čínska režimová propaganda v kritike Ameriky rada používa veľmi „woke“ protikolonialistickú a antirasistickú rétoriku, nezdá sa pritom, že by kontakt s pokrokárskym myslením v tejto krajine spôsobil nejakú vlnu sebareflexie a senzitivity. Bohatí indickí imigranti z najvyšších kást sa v duchu woke ideológie radi označujú za obete rasizmu a vskutku necítia, že ich tlačí do reflexie toho, či im tradičné usporiadanie ich vlasti neprinieslo nejaké nezaslúžené privilégiá. Keď sa budem držať Cowenovho textu: vymeniť pár katedier anglistiky za lepšiu situáciu žien v Saudskej Arábii by určite bol z globálneho hľadiska „dobrý deal“. Veľmi však neverím, že sa niekedy udeje. Pravdepodobnejšie mi príde, že narastajúci vplyv progresivistov pomôže pomery v krajinách, ako je Saudská Arábia, fixovať.

Text uverejnil portál Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.