Odpoveď na Františkovu hádanku o ideologickej kolonizácii a kultúrnych vojnách

Mohla by znieť takto: Kto nie je disponovaný odpustiť, kto nemá srdce pripravené ponúknuť milosrdenstvo, nech radšej nekritizuje a netrestá, hoc by bola kritika namieste a trest spravodlivý. Treba prijať „logiku prehry“ a zároveň trpezlivo očakávať istotu víťazstva. Práve v tom je odvaha: nielen bojovať, ale tiež vedieť, kedy načas pustiť zbrane.

Pápež František vyzval kresťanov na Slovensku brániť kultúrne dedičstvo a zároveň nebyť horlivý v kultúrnych vojnách. Výzvu vyslovil práve na návšteve u prezidentky Čaputovej, ktorá stelesňuje kultúrny protipól, no práve voči nej sa správal veľmi zdvorilo, láskavo a vľúdne, keď si dávali najavo vzájomné sympatie. Je v tom hádanka? Tak túto tému otvoril náš šéfredaktor Jaroslav Daniška. Myslím si, že práve v tej hádanke je kľúč k súčasnému pápežovi.  

Hoci Františkove výroky o obrane dedičstva svätých Cyrila a Metoda pred ideologickou kolonizáciou boli povzbudením pre kresťanov, tieto slová, paradoxne, nezazneli ani na stretnutí s biskupmi v Bratislave, gréckokatolíkmi v Prešove a ani pred mladými kresťanmi v Košiciach.

Vyslovil ich na jedinom „sekulárnom“ stretnutí svojho programu, keď ho hostila prezidentka a politický reprezentant oného ideologického kolonializmu. Prečo tie slová zazneli práve v tomto prostredí? Je pravdepodobné, že sám pápež chcel, aby zazneli práve tu. Odkaz bol prijatý na kresťanskej strane, no František chcel, aby si ho vypočulo aj progresívne prostredie. 

Prostredie, ktoré je presvedčené, že pápež v skutočnosti stojí v kultúrnych vojnách na ich strane a podporuje práve progresívny zápas proti „bigotným“ katolíkom, ktorí si ešte aj v 21. storočí dovoľujú brániť hodnoty Katolíckej cirkvi – a pápeža Františka – nezriedeným spôsobom. 

Hádanka však znie: prečo pápež najviac skritizoval toho, ku komu sa správal najvľúdnejšie? 

Františkov princíp

Myslím si, že práve v tom sa nachádza interpretačný kľúč k pápežovi Františkovi. Je v ňom metóda, ktorou on interpretuje Krista: čím viac niekoho spravodlivo trestám či kritizujem, tým viac milosrdenstva mu musím ponúknuť. Ako sa spieva v slávnom cirkevnom speve Salve culpa (blažená vina), Boh najviac milosrdenstva ponúka práve najväčšiemu hriešnikovi.

Je v tom prítomná aj výčitka. Práve v tomto robíme často chybu, a platí to aj o kresťanoch. Vtedy, keď niekoho kritizujeme a trestáme, máme predsa najmenšiu chuť odpustiť mu, byť milosrdný. Je to prirodzené, veď práve v tej chvíli v nás kypí emócia spravodlivého hnevu.

Ale František ponúka nahradenie Božím princípom. Kto nie je disponovaný odpustiť, kto nemá srdce pripravené ponúknuť milosrdenstvo, nech radšej nekritizuje a netrestá, hoc by bola kritika namieste a trest spravodlivý. Radšej sa najprv vycvičme Božím princípom, kritika počká.

Iste, namieste je polemika, či konal správne a či si zvolil správny prístup. Môžeme zdravo pochybovať, že prezidentka Čaputová tento signál rozpoznala. Slová „ideologická kolonizácia“ sú zrozumiteľné len kresťanom či konzervatívcom, prípadne klasickým liberálom, progresívci si pod ním predstavia čokoľvek, len nie to, čo pápež František.

Ak sa ktosi zamýšľa nad tým paradoxom, prečo sa práve voči prezidentke správal pápež zdvorilo – či dokonca podľa niektorých sa tu ocitol práve pre vzájomné sympatie, vďaka nej prišiel na Slovensko – je to asi taká záhada, aké bolo onehdy „pohoršenie“ nad Kristovou návštevou mýtnika Matúša.

Podobný princíp badať u Františka dlhodobejšie. Nedávno preukázal milosrdenstvo kardinálovi, ktorý prišiel pre finančné obvinenia o váženú vatikánsku funkciu. Pápež ho nijako neospravedlnil, ani nerehabilitoval, ale ponúkol mu významnú poctu, keď spolu s ním odslúžil súkromnú svätú omšu. Dostal trest, a o to viac sa nad ním rozohnilo pápežovo milosrdenstvo.

Napokon, podobný akt milosrdenstva daroval aj Robertovi Bezákovi, keď práve jemu ponúkol spoločné slávenie svätej omše (a pozvanie na zmrzlinu). Pocta, po ktorej azda tajne túžia mnohí kardináli a nedočkajú sa. Tu ju dostal emeritný biskup z periférie.

Horlivosť versus obrana

Za hádanku sa považovalo aj to, prečo pápež vytkol kresťanom horlivosť v kultúrnych vojnách, hoci ich v predchádzajúcom výroku vyzval k obrane dedičstva pred ideologickou kolonizáciou, teda pred napadnutím zvonka. Jasne teda vyzval k aktívnemu obrannému postoju.

Domnievam sa, že pápež nevytýkal kresťanom, keď vstupujú do kultúrnej vojny a chránia dedičstvo pred napadnutím zvonka. Zjavne nám vyčítal prepiatu horlivosť, namiesto ktorej navrhol trpezlivé sadenie Božích princípov.  

Myslím si, že išlo skôr o kritiku valcujúcej „kuffovsko-konzervatívnej“ politickej taktiky, ktorá je presvedčená, že v každej kultúrnej vojne musíme mať svojho koňa, nech by to bol ktokoľvek (Kotleba, Šefčovič, Trump…), a voči oponentovi vystupovať nekompromisne.  

Pritom kresťan by mal byť pripravený rozlíšiť moment, keď je situácia viac v Božích rukách než v jeho pažiach. Napríklad čo v situácii, keď ide o Istanbulský dohovor a na výber je Čaputová alebo Šefčovič? To je presne ten moment, kedy by mal byť kresťan pripravený radšej prehrať (napríklad nevoliť), než za každú cenu bojovať s nevhodným kandidátom zápas o kresťanské hodnoty.

Kresťan by mal byť schopný vidieť doďaleka a nehľadieť len na súčasné víťazstvá, ale skúmať, či touto formou sledujeme nielen hodnotu, ale aj jej udržateľnosť. Nie sme stvorení na víťazstvá, ale na vernosť.

Domnievam sa, že práve to mal Svätý Otec na mysli, keď na inom mieste nabáda, aby sme zabudli na kresťanstvo triumfalistické, ktoré musí mať vždy svoje postavenie, musí byť uctievané a víťaziť. Veď my máme predsa Boha, ktorý „nechal na sebe vyzúriť všetko zlo sveta“, prečo máme potom taký problém prijať „Boha slabého“? Bez toho neprijímame „logiku kríža“ a kresťanstvo bez kríža „je svetské a stáva sa neplodným“.

Prijať „logiku prehry“ a zároveň trpezlivo očakávať istotu víťazstva. Práve v tom je odvaha: nielen bojovať, ale tiež vedieť, kedy načas pustiť zbrane. Je to náročné, ale kresťan musí byť schopný naplno prežívať srdcervúcu drámu žalmistu, ktorý kričí na Boha: „Trpím, prečo meškáš?“ A hneď v ďalšom verši: „Viem, že Ty nikdy nemeškáš, len poznáš správny čas lepšie ako ja.“ Ide o jednu z najkrajších ukážok tréningu v Božej dôvere. A platí aj pre kresťanských politikov, nezriedka presvedčených o svojom „božom“ povolaní, ktoré spočíva v čo najväčšom počte otvorených frontov. Nie je nádej očakávaním budúceho víťazstva, o ktorom neviem, kedy príde?

Na prvý pohľad sa to síce nezdá, ale je v tom možno najväčšia politická výzva pre kresťanov moderných čias, a táto výzva bude čoraz väčšia: Ako sa má kresťan politicky zachovať, keď jeho postoje budú v spoločnosti zastávať ľudia ako Marian Kotleba, Boris Kollár, Viktor Orbán, Mateo Salvini, Marine LePenová či Donald Trump? 

Tá otázka bude už len naberať na význame. Čím viac budú slušní kresťanskí politici ustupovať nepriateľskému mainstreamu (model Hlina pri udupaní KDH) a postupne zákonite zanikať, tým viac budú kresťanské hodnoty „reprezentovať“ práve tí, pre ktorých je vyhranenie voči mainstreamu politickou stratégiou. Máte na toto už svoju odpoveď?

Zaujímavé je, že nevhodných kresťanských kandidátov podporujú najmä tí kresťania, ktorí sa považujú za nekompromisne verných a oddaných (tým ospravedlňujú svoju voľbu). Takýmto posiela pápež odkaz: Ak ste naozaj takí verní Bohu a pravde, ste ochotní pre neho aj prehrávať?

Nie nevyhnutné víťazstvo

Nie je v tom teda ani hádanka, ani nedorozumenie, ale skôr tomistická dialektika. Dedičstvo máme brániť z oboch strán, aj zo strany výrobcov nového človeka, ktorí v mene prezentovaného humanizmu deštruujú ľudskosť (A čo iné než autentický kresťanský svetonázor bude musieť opäť zachraňovať moderného človeka, tak ako v posledných storočiach?), ale musíme ho brániť aj pred tými, ktorí kresťanské dedičstvo inštrumentalizujú na konfliktný politický zápas.

Neurobme rovnakú chybu ako Židia pred dvetisíc rokmi, keď nerozpoznali Spasiteľa práve preto, že cez jeho osobu očakávali politickú porážku nepriateľa.

Práve dnes, keď sa spochybňujú základné hodnoty, sa cítime ohrození a v sebaobrane sa stávame agresívnymi. Najväčšou výzvou kresťana všetkých čias je byť pravdivý v evanjeliu a zároveň rozpoznať znamenia čias a správne na ne reagovať. Pápež ponúka ako odpoveď „kráčanie“ a trpezlivé rozlišovanie, nie nevyhnutne víťazstvo.