Mohla by znieť takto: Kto nie je disponovaný odpustiť, kto nemá srdce pripravené ponúknuť milosrdenstvo, nech radšej nekritizuje a netrestá, hoc by bola kritika namieste a trest spravodlivý. Treba prijať „logiku prehry“ a zároveň trpezlivo očakávať istotu víťazstva. Práve v tom je odvaha: nielen bojovať, ale tiež vedieť, kedy načas pustiť zbrane.

Pápež František vyzval kresťanov na Slovensku brániť kultúrne dedičstvo a zároveň nebyť horlivý v kultúrnych vojnách. Výzvu vyslovil práve na návšteve u prezidentky Čaputovej, ktorá stelesňuje kultúrny protipól, no práve voči nej sa správal veľmi zdvorilo, láskavo a vľúdne, keď si dávali najavo vzájomné sympatie. Je v tom hádanka? Tak túto tému otvoril náš šéfredaktor Jaroslav Daniška. Myslím si, že práve v tej hádanke je kľúč k súčasnému pápežovi.  

Hoci Františkove výroky o obrane dedičstva svätých Cyrila a Metoda pred ideologickou kolonizáciou boli povzbudením pre kresťanov, tieto slová, paradoxne, nezazneli ani na stretnutí s biskupmi v Bratislave, gréckokatolíkmi v Prešove a ani pred mladými kresťanmi v Košiciach.

Vyslovil ich na jedinom „sekulárnom“ stretnutí svojho programu, keď ho hostila prezidentka a politický reprezentant oného ideologického kolonializmu. Prečo tie slová zazneli práve v tomto prostredí? Je pravdepodobné, že sám pápež chcel, aby zazneli práve tu. Odkaz bol prijatý na kresťanskej strane, no František chcel, aby si ho vypočulo aj progresívne prostredie. 

Prostredie, ktoré je presvedčené, že pápež v skutočnosti stojí v kultúrnych vojnách na ich strane a podporuje práve progresívny zápas proti „bigotným“ katolíkom, ktorí si ešte aj v 21. storočí dovoľujú brániť hodnoty Katolíckej cirkvi – a pápeža Františka – nezriedeným spôsobom. 

Hádanka však znie: prečo pápež najviac skritizoval toho, ku komu sa správal najvľúdnejšie? 

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.