Ako vznikla otázka pre pápeža a aká bola atmosféra v lietadle

Kolega Bohuš Petrík bol súčasťou novinárskej delegácie, ktorá priletela aj odletela s pápežom Františkom. Bohuš Františkovi aj položil otázku. Vrátili sme sa ešte s odstupom k tomuto letu a porozprávali sa o ňom.

Bohuš, cestoval si spolu s pápežom v jeho leteckom doprovode po ceste sem aj späť. Mal si možnosť stretnúť pápeža úplne osobne, podať si ruku, položiť mu otázku. Čo bolo na tom všetkom pre teba osobne najzaujímavejšie, čo sa ťa najviac dotklo?

Ako som písal a ukázal cez fotografie v reportáži z letu Rím – Budapešť, pápež sa pozdravil s každým novinárom, s niektorými hovoril dlhšie, iní mu dali ako dar svoje knihy, bolo to veľmi neformálne a uvoľnené na rozdiel od ostatných etáp jeho cesty. Bolo to po štvrtý raz, čo som si s pápežom Františkom podal ruku, ale tentokrát sa ma to osobne azda najviac dotklo.

Počas spiatočnej cesty z Bratislavy do Ríma som mu položil otázku, čo je veľká pocta pre niekoho z menšej krajiny, lebo toto privilégium majú zväčša len novinári z veľkých médií a veľkých krajín. V tomto prípade som mal šťastie, že pápež išiel priamo na Slovensko, a tak právo na jednu otázku mali žurnalisti z maďarských a slovenských médií. Bolo to teda profesionálne asi najvýznamnejšie, cítil som záväzok, bol to pre mňa silný dojem. Aby čitatelia rozumeli, čo to znamená privilegované postavenie, na jednotlivé akcie nás osobitne dopravovali, boli sme organizovaní, spoločne ubytovaní, mali sme na cestách prednosť. Boli sme „pápežský špeciál“, takzvaný VAMP, a snažili sa nám vychádzať v ústrety a uľahčiť našu prácu azda viac než iným.

Pápež je v prvom rade hlava katolíckej cirkvi. Ty si musel veľa písať, mnohí novinári v lietadle asi ani neboli veriaci, cítil si ty osobne duchovnosť a zbožnosť, cítil si sa pri Svätom Otcovi ako katolík?

Presne tak, bola to hlavne pracovná cesta a všetky akcie vrátane omší v Prešove a Šaštíne som naživo mohol sledovať len krátko, aj keď som bol priamo na mieste. Bolo nutné získať dojmy účastníkov a potom rýchlo napísať článok. My žurnalisti akreditovaní na pápežskom lete sme totiž museli odchádzať z daného miesta omnoho skôr než pontifik. Aj keď nie všetci spravodajcovia boli veriaci, boli profesionáli a väčšinou rešpektovali charakter, nároky i obmedzenia apoštolskej cesty a vnímali pápeža ako náboženského lídra.

František vytvoril z cesty naspäť a krátkej tlačovky na palube lietadla udalosť svojho druhu, nie inak to bolo aj teraz. Mnohé jeho výroky sa dajú vnímať dvojako, v niektorých sú jeho osobné názory iné, ako sú postoje cirkvi. Napríklad otázka registrovaných partnerstiev. Ako to vlastne vyzerá priamo na pľaci, uvedomujú si novinári, ktorí tie otázky kladú, túto drámu, alebo len lovia čitateľov a pozornosť?

Niektorí áno, no záleží to v zásade od média, pre ktoré pracujú, niektorí sa možno snažia skôr o šokujúce vyjadrenia, aj keď bulvár na palube nebol. Na pápežskom lete to funguje tak, že nárok na jednu otázku majú novinári z krajiny, kam práve zavítal pápež, a potom tradične žurnalisti zastupujúci veľké médiá: zvlášť talianske, nemecké, francúzske a tak ďalej. Všetky skupiny najmä deň predtým živo debatujú, čo sa spýtajú a kto bude hovoriť, a občas je ťažké dohodnúť sa. Keďže zo Slovenska sme boli v lietadle prítomní dvaja, Štandard a RTVS, bolo to azda o niečo ľahšie. Slovákov bolo na palube v skutočnosti viac, tretí bol kameraman z televízie a dvaja Slováci z pápežského liturgického úradu boli v prednej časti lietadla a na palube sme ich ani nevideli. Nuž, a treba sa dohodnúť, snažili sme sa s RTVS o konštruktívny prístup, výsledok čitatelia už poznajú.

• 

• 

Aká bola tentokrát atmosféra medzi novinármi, ktorí sprevádzali pápeža Františka? Opíš nejaké zážitky, udalosti…

Ešte pred odletom na spiatočnú cestu do Ríma sme najprv čakali v lietadle v Bratislave bezmála polhodinu, kým príde pápež zo Šaštína, odkiaľ sme ako obvykle museli odísť skôr. Okrem tepla bolo cítiť i nepokoj niektorých kolegov pred nastávajúcou tlačovou konferenciou, ktorá tradične priťahuje veľkú pozornosť. Niektorí vraj boli na palube len kvôli tomu. Potom podávali jednoduchý obed, ktorý všetci rýchlo zjedli, aby sa mohli pripraviť na konferenciu. Niekoľko žurnalistov so smútkom v hlase povedalo, že let do Ríma je veľmi krátky, a tak bude priestor len na málo otázok v porovnaní s tým, keď rímsky biskup letí do vzdialenejších krajín. A naozaj, otázky sme stihli položiť – každá jazyková skupina – len jednu. Iba Slováci, Maďari a potom Španieli, Američania a Taliani.

Ako to presne vyzeralo?

Keď prišiel pontifik, všetci zapli kamery, zdvihli fotoaparáty, mobily a nebolo ľahké Svätého Otca aj vidieť, hoci ako jediný stál vpredu. Keďže som mu kládol otázku na začiatku, posadili ma hneď pri ňom a mohol som spraviť aj nejaké zábery. Po jeho odpovedi som sa musel vrátiť späť na pôvodné miesto.

Vyskytla sa aj jedna nemilá nehoda. Po pristátí padol na jedného kolegu z úložného priestoru nad sedadlami ťažký fotoaparát, bolo nevyhnutné zavolať k nemu doktora. Chvíľu bol v bezvedomí, no našťastie sa zakrátko zdvihol a vravel, že je v poriadku. Potom sme si vyzdvihli batožinu na letisku a každý sa už ponáhľal domov, aby stihol čím skôr prepísať a preložiť záznam z pápežovej konferencie.

Aj si sa s niekým z kolegov zblížil? Bol na to čas a priestor?

Áno, s niektorými novými kolegami som sa spoznal, s inými, ktorých už poznám dávnejšie, som sa zblížil počas neformálnych rozhovorov alebo keď som im objasňoval fakty o Slovensku. Verím, že tieto kontakty a skúsenosti sa ďalej pretavia do mojich článkov z Ríma a prinesú nové témy.

Veľa si sa rozprával so zahraničnými kolegami, ako vnímali našu krajinu, ako našu nábožnosť? Podarilo sa ti ich nejako ovplyvniť, na niečo ich upozorniť, možno im Luník či iné veci vysvetliť?

Niečo som o tom už písal v záverečnej analýze: väčšina z nich vníma Slovensko ako otvorenú a rozmanitú krajinu. Jeden Talian ocenil veľkú účasť i nábožnosť veriacich v Prešove a v Šaštíne, myslel si však, že naši veriaci majú veľmi blízko k videniu pápeža Františka. Objasňoval som niektoré fakty o Slovensku vždy, keď ma požiadali: pýtali sa, kto je arcibiskup Bezák, aká je nezamestnanosť v krajine, o čom píšu naše médiá v súvislosti s pápežovou prítomnosťou a čo je centrum Betlehem, ktoré navštívil pontifex, teda skoro všetko (smiech). Pre francúzsku televíziu KTO som hovoril o Luníku IX, teda domnievam sa, že som aspoň sčasti prispel k pravdivému obrazu Slovenska.

Ešte sa vrátim k tej otázke v lietadle. Položil si ju spoločne v mene Štandardu a RTVS, žiaľ, redaktor RTVS si to potom vo večerných správach celé trochu prisvojil, ako to vlastne vzniklo?

Debatovali sme o tom, aká bude téma otázky, aké bude jej znenie a kto ju položí. Nebolo to úplne ľahké, lebo každé médium má úplne prirodzene svoje priority a záujmy. Som rád, že sme napokon našli kompromis a prevážila ústretovosť.

Spoločné znenie otázky som na palube cestou do Ríma pápežovi tlmočil ja, a to všetko po dohode s RTVS, a tak sme to i zverejnili v našom článku. Keby sme tam boli sami, otázka by znela inak. Viac k tomu asi netreba hovoriť.

To, že si pápežovi položil otázku, bola nielen česť, ale zrejme ti to ďalej pomôže aj v prostredí kúrie a Vatikánu. Vedel by si nám načrtnúť ako?

Nechcem, aby to neznelo neskromne, ale v tejto chvíli som jediný slovenský vatikanista akreditovaný vo Vatikáne a celkovo v Ríme pôsobím už niekoľko rokov, už sa tu teda trochu orientujem. Nie je tu ani nikto podobný z Česka. K tvojej otázke: Zďaleka nie všetci vatikanisti mali možnosť položiť otázku pápežovi v Ríme či priamo na pápežskom lete, a tak sa Štandard azda vryl do pamäti a etabloval. Cítim isté zadosťučinenie a vnútorné naplnenie, samotnému položeniu otázky predchádzali moje stáže v Ríme, mnoho článkov, stretnutí a formálnych i neformálnych rozhovorov, budovanie siete kontaktov počas uplynulých rokov, teda je to len vrchol ľadovca, čerešnička na torte. Rím funguje na odporúčaniach a budovaní si mena, väčšie povedomie o nás môže otvoriť dvere, ktoré boli dosiaľ zavreté, uvidíme.

Trochu to na záver odľahčím. Počas tých štyroch dní si priamo z terénu napísal desať článkov, stále si sa musel presúvať, veľa si toho nenaspal. Koľko si spal potom, keď si odovzdal posledný text?

Dva dni po návrate do Ríma som šiel spať so sliepkami a zobudil som sa dosť neskoro ráno, teda povedzme, že som už všetko dobehol (úsmev).

Posledná otázka, čo z pápežovej návštevy najviac oslovilo teba osobne?

Bola to pre mňa jedna veľká neprerušená skúsenosť s niekoľkými význačnými momentmi. Už počas letu Rím – Budapešť som tak ako ostatní ocenil krátke, neformálne stretnutie so Svätým Otcom, tešil som sa z bežných stretnutí s niektorými známymi na Slovensku na pápežských podujatiach. Duchovne silné momenty boli v Prešove i Košiciach, ale cítil som sa užitočný aj vtedy, keď som mohol iným žurnalistom povedať viac o Slovensku či už do kamery, alebo cez prestávku pri káve.