Čo sa stalo vo viedenských kostoloch pred útokom

Martin Leidenfrost píše o kriminalite imigrantov a znepokojivej situácii vo Viedni pred teroristickým útokom. Jeho autorská rubrika Hodina nemčiny dnes pokračuje s vynútenou témou.

Včera večer, keď si ľudia užívali posledné hodiny príjemného teplého večera pred druhým lockdownom v baroch starého mesta, sa začal prvý islamistický útok v novodobej histórii Rakúska. Dvadsaťročný Kujtim Fejzulai, Albánec s rakúskym a severomacedónskym občianstvom, strieľal do okien plných barov a na náhodných okoloidúcich. Zabil minimálne štyroch ľudí, siedmi utrpeli životunebezpečné zranenia, medzi nimi jeden policajt. Atentátnika zastrelili pred kostolom svätého Ruprechta, najstarším kostolom Viedne.

Vrah bol známou firmou

Už ako tínedžer sa pokúsil dostať do Sýrie, chcel tam bojovať za Islamský štát. V apríli 2019 bol za to odsúdený na 22 mesiacov väzenia. Odsedel si z toho len sedem mesiacov. Bol považovaný za mladého dospelého a spadal tak pod Zákon o súdoch pre mladistvých. Dostal sa na slobodu. Na Instagrame sa pritom netajil tým, že sa cítil byť bojovníkom Islamského štátu.

Útok na Dušičky mal zvláštnu predohru, ktorou som sa práve v hodinách pred tou hrozivou správou zaoberal.

Krátko po tom, čo boli dve modliace sa katolíčky a kostolník zavraždení vo francúzskom kostole, vystrašili totiž dve krátke správy aj rakúskych veriacich: Vo štvrtok 30-až-50-členná skupina mladíkov pravdepodobne blízkovýchodného pôvodu vyčíňala vo viedenskom kostole svätého Antona Paduánskeho. A v sobotu 25-ročný Afganec počas rannej omše v Dóme svätého Štefana údajne vyslovil slová: „Alláhu akbar“.

Čo na to cirkev?

V oboch prípadoch sa nič vážne nestalo, nikto nebol zranený, tým by sme celú tému mohli uzavrieť. Napriek tomu obidve tieto udalosti upriamujú pozornosť na cirkev v Rakúsku. Spôsob, ako rakúski cirkevní hodnostári reagovali na tie malé incidenty, vypovedá totiž niečo o povahe a sebaobraze cirkvi v Rakúsku: V jednom prípade sa stiahli, v druhom tvrdili, že sa skutok nestal.

Množiace sa prípady protikresťanskej agresie od mladých moslimských migrantov dostali cirkev do chúlostivej situácie: V Rakúsku sú do veľkej miery biskupi a veriaci tí, čo sa s láskou angažujú za prijatie a integrovanie utečencov a migrantov. Nie vždy za to dostali poďakovanie. Priamo na fare salzburskej dediny Fuschl a hneď vedľa škôlky žili deviati migranti, ktorí boli považovaní za „top integrované chalaniská“. Prekvapenie bolo veľké, keď sa jedného rána objavila polícia – deti práve prichádzali do škôlky – a zatkla siedmich z nich. Pod vedením 25-ročného Maročana zrejme plánovali teroristický útok medzi Vianocami a Silvestrom. Bolo tiež zaistené „malé množstvo omamných látok“.

Žiadny teror, až doteraz

Treba zdôrazniť, že napriek tomu, že Rakúsko má v rámci západnej Európy jeden z najväčších podielov moslimskej populácie (8 percent), do pondelka nezažilo klasický islamistický útok. V roku 2018 dobodal 23-ročný Afganec na viedenskej Praterstrasse príslušníkov rodiny, ktorá práve vychádzala z večere v reštaurácii, jeden človek zomrel. V tom istom roku dobodal 26-ročný rakúsky salafista s egyptskými koreňmi tirolského vojaka, ktorý strážil viedenskú rezidenciu iránskeho veľvyslanca, zomrel ale útočník.

V oboch prípadoch sa nedalo sa hovoriť o islamistickom terore, volanie Alláhu akbar nebolo zaznamenané. V roku 2019 prebodol 33-ročný Afganec v dedinke na českej hranici svojho opatrovníka, obetavého mladého Rakúšana, a starého roľníka, ktorý bol len v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Ani za tých dvoch mŕtvych nemohol islam, afganský utečenec sa urazil kvôli rozvrhu služieb pre zber odpadového materiálu.

Optimista by povedal, že vzhľadom na sumárny počet 150 – 200-tisíc mimoeurópskych utečencov a migrantov, ktorí sa od čias utečeneckej krízy v Rakúsku usadili, sa toho stalo za uplynulých päť rokov pozoruhodne málo. Až na to, že bodnutie nožom a hromadná bitka boli znovu zavedené do rakúskej kultúry. Kujtim Fejzulai strieľal síce zo samopalu, pred svojím činom sa ale odfotil aj s mačetou.

Integrácia niektorých národností je náročná – a to sme si dovčera mysleli, že radikalizácia niektorých mladých balkánskych moslimov nemusí byť ten najväčší problém. V kriminálnych štatistikách vyčnievajú Afganci, v roku 2019 bolo až 14 percent z 44 420 v Rakúsku prihlásených Afgancov podozrivých zo spáchania trestného činu.

Fakt, že miera násilia napriek veľkému prílevu imigrantov za tie roky neexplodovala, je aj zásluha desiatok tisíc dobrosrdečných rakúskych kresťanov, ktorí sa starajú o prišelcov. Mnohých dokázali do spoločnosti integrovať.

Islamistické incidenty v kostoloch – aj keď len v zárodku – boli predsa len niečo nové. Žiaľ, existoval vandalizmus v kostoloch, ale o útokoch na kostoly s islamistickým motívom sme v Rakúsku do posledného týždňa nepočuli.

Alláhu Akbar a zavretý kostol

Kostol sv. Antona Paduánskeho sa nachádza vo viedenskom obvode Favoriten. Je to robotnícka štvrť, v ktorej kedysi hrdlačili „Ziegelböhm“ („tehloví Česi“). Z nich sú už dávno írečití Viedenčania, medzitým sa ale polovica favoritenského obyvateľstva narodila v inej krajine ako Rakúsko. Keď maďarský minister János Lázár počas volebnej kampane točil varovné video (ak maďarská opozícia vyhrá voľby, bude Budapešť vyzerať o 20 rokov ako Viedeň), vybral si na vystrašenie divákov favoritenské pozadie. Pred ich rozkladom bol Favoriten baštou Slobodných, pravicových populistov. Favoriten sa v mnohom podobá susednému obvodu Simmering – kde Kujtim Fejzulai pravdepodobne býval.

Minulý štvrtok sa organizovalo 30 až 50 mladých mužov cez sociálne siete, podvečer sa zhromaždili v centre Favoriten, vykrikovali náboženské heslá a zapaľovali pyrotechniku. O pôvode mladíkov existujú dve verzie, jeden zdroj hovorí o Turkoch, iný o Sýrčanoch a Afgancoch.

Isté je, že večer vtrhli do kostola. Kričali údajne „Alláhu Akbar“ a mlátili do kostolných lavíc a spovedníc. Keď sa priblížili k oltáru, zavolal farár políciu, načo sa výtržníci rozutekali. Pri incidente nebol nikto zranený, škody boli minimálne. Nikto nebol ani zadržaný, vyhodnotenie záznamov bezpečnostných kamier stále pokračuje. Kancelár, minister vnútra a ministerka pre integráciu odsúdili incident, polícia posilnila hliadky vo Favoritene.

Ako však reagovala dotknutá farnosť?

Podľa rakúskych médií zavrela farský kostol sv. Antona na neurčitý čas. Na otázku denníka Štandard, z akého dôvodu je kostol zavretý, neprišla odpoveď.

Zavrieť kresťanský chrám, na ktorý zaútočili moslimskí výtržníci – aký signál to vlastne vysiela? Ak teda platí, že nebol chrám znesvätený a uzavretie si nevyžaduje polícia kvôli vyšetrovaniu.

Dóm sv. Štefana je svätyňa rakúskeho národa. Už len jeho zvon má taký príbeh, že každému echt Rakúšanovi naskakuje pri jeho bití husia koža. Zvon je ženského rodu, s láskavým rešpektom ju volajú „die Pummerin“. Každý nový rok začína v Rakúsku jej bitím.

Správca Dómu je celorakúsky známa celebrita. Otec Toni Faber je tu farárom už od roku 1997. Je známy a veľmi viditeľný a to nielen kvôli tomu, že rád prijíma pozvania na večierky rakúskej smotánky. Angažuje sa za chudobných a utečencov a otvoril dóm homosexuálnym aktivistom pre charitatívne akcie proti šíreniu AIDS. V minulosti zožal trochu kritiky, lebo počas renovácie prenajímal celú vežu Dómu jednej banke ako plochu na reklamu, a tiež preto, že sám býva v 100-metrovom penthouse na streche arcibiskupského paláca.

Toni Faber je všadeprítomný, rozhodne nemá strach z kontaktu. Raz svoju charizmu priblížil takto: „Či už žehnám luxusný hotel, logo banky, stánok s klobásami alebo byt homosexuálneho páru, je to presne to isté. Chcú využiť to, čo im bolo zverené, vo vedomí vďačnosti voči Bohu.“

V sobotu ráno o 6:30 si strážca Dómu všimol 25-ročného Afganca, ktorý sa správal zvláštne. Cudzinec zostal do začiatku omše o 8:00, pôsobil zmätene, počas omše údajne vyslovil „Alláhu akbar“. Veriaca, ktorá to počula, zavolala políciu, ktorá prišla s 25-člennou posádkou a previedla zmäteného muža k lekárovi. Zistilo sa, že sa už liečil na psychiatrii.

Následne správca Dómu vysvetlil, že incident „nebol znepokojujúci“. Otec Faber povedal, že ten muž „bol bez orientácie a zrejme psychicky chorý, neurobil ale nič a bol potom dokonca na prijímaní“. Faber ďalej tvrdil, že „Alláhu akbar“ počula len jedna veriaca, „ale to volanie nemôže nikto iný potvrdiť“. Afganec podľa všetkého „nemal násilné motivácie“. Tie žiaľ mal iný viedenský moslim.