Nešťastné obvinenie novinárov Denníka N. Hlavná vina spočíva na vynášačoch

Útok polície na novinárku Moniku Tódovú a jej šéfa Konštantína Čikovského je otvorenie ďalšej kapitoly na ceste k deštrukcii systému. Ten však v jadre netrpí dotieravosťou novinárov, bremeno leží na pleciach ľudí z orgánov činných v trestnom konaní a advokátoch, čo cez novinárov účelovo vypúšťajú tajné informácie na verejnosť.  

Novinári Denníka N čelia obvineniu za to, že vo svojom článku odhalili identitu Petra Tótha ako utajeného svedka. Článok vyšiel krátko potom, ako Tóth začal spolupracovať s políciou a vypovedal, že pre Kočnera organizoval sledovanie novinárov.  

Pripomeňme, že Kočner s Tóthom takto sledovali s pomocou najatých bývalých členov tajných služieb viacerých žurnalistov, ktorí si dovolili o ňom písať kriticky – Mareka Vagoviča, Adama Valčeka, Zuzanu Petkovú či samu Moniku Tódovú. Terčom sledovania sa nevyhnutne nepriamo stali podľa všetkého aj deti novinárov, kočnerovcom pritom výdatne nezákonne vypomáhala aj bödörovská polícia a vzhľadom na to, že osem mesiacov pred tým došlo k vražde novinára a jeho snúbenice, šlo zjavne o informácie verejného záujmu.

Zverejnením tejto informácie mali vraj autori Denníka N spáchať prečin ohrozenia dôvernej a vyhradenej skutočnosti.

V texte naozaj došlo k pomenovaniu vyhradenej skutočnosti, autorka dokonca uvádza, že Tóthovu výpoveď Denníku N „potvrdili zdroje z prostredia orgánov činných v trestnom konaní“.

Peter Tóth však nikdy nebol v pravom slova zmysle utajený svedok, a k odhaleniu jeho identity vôbec neboli nevyhnutné žiadne „zdroje z OČTK“, hoci je pochopiteľné, že novinár sa nimi potrebuje prikryť, inak by text bol nedôveryhodný. Napokon, autori textu sú obvinení zo spolupáchateľstva, čiže za hlavných páchateľov sú zrejme považovaní samotní vyšetrovatelia, ktorí novinárom vynášali.

No Monika Tódová vôbec nemusela pracovať so zdrojmi, stačilo jej meno svedka analyticky vyhodnotiť zo samých faktov, ktoré jasne ukazovali výlučne na jednu jedinú osobu. Z tohto hľadiska je jej obvinenie čudesné.  

O tom, či bolo vhodné v danej situácii priamo pomenovať Petra Tótha ako utajeného svedka, sa môžu viesť oprávnené polemiky. No obviniť novinárov, že zverejnili informáciu, ktorá deduktívne vyplývala priamo z výpovede „utajeného“ svedka, je absurdné.

Princíp utajenia má svoj zmysel a ten spočíva práve v tom, že ak by dotyčný vypovedal verejne, výpoveď by predsa nedal a vyšetrovanie by prišlo o vzácne informácie. To je však najmä zodpovednosť Petra Tótha, ktorú si mal vyhodnotiť sám, musel predsa tušiť, že už na základe informácií vo výpovedi bude jasne identifikovateľný a verejne pomenovaný.

Pritom Tóth vypovedal v čase, keď už na výber veľmi ani nemal. Bolo to osem mesiacov po vražde, šokujúce vtedy bolo na jeho výpovedi najmä to, že ak by svoje informácie poskytol včas, vyšetrovanie by sa na začiatku na dlhé mesiace nemuselo zaseknúť v slepej uličke, respektíve v hľadaní ihly v kope sena.  

Naopak, Tóth vypovedal až v čase, keď vedel, že vyšetrovanie sa blíži ku Kočnerovi – a teda aj k nemu samému. Faktor utajenia, o ktorom vedel, že je v jeho prípade nereálne, už v tomto čase ani nemal k dispozícii.

Podľa vyšetrovateľa odhalením identity utajeného svedka mohlo dôjsť k ohrozeniu jeho bezpečnosti, keďže v čase publikovania textu nik nemohol tušiť, koľko komplicov má Kočner ešte na slobode. Ide o divný záver. Ak si identitu svedka dali dohromady novinári, potenciálni Kočnerovi komplici v tomto predsa museli byť ešte rýchlejší.

Tým prvým, komu bolo jasné, že „utajeným“ svedkom bol Tóth, bol predsa sám Marian Kočner.

Obvinenie teda síce stojí na materiálne a formálne pravdivom základe, no jeho obsah akoby ignoroval realitu. Vedia vôbec vyšetrovatelia, čo má byť ich cieľom? Fantómoví páchatelia alebo tí skutoční?

Ak novinári robia svoju prácu, treba sa ich zastať. Je na hrane, ak vynášajú informácie, ktoré môžu ovplyvniť vyšetrovanie. Ale aj v tomto prípade nie je najdôležitejšie poukazovať na nich. Úlohou novinára je hľadať informácie a obozretne informovať, nie „vyšetrovať“, či jeho informátor nespáchal trestný čin.

Ak im tieto informácie sprostredkúvajú advokáti, vyšetrovatelia či dokonca prokurátori, potom oni nesú hlavné bremeno zodpovednosti.