V Afganistane mal Západ ostať dlhšie, náprava tamojšej situácie si vyžaduje trpezlivosť, hovorí z vlastnej skúsenosti slovenská sociologička Zuza Fialová. So zvyšujúcou sa životnou úrovňou Afganci pomáhajúcich cudzincov podporovali a počas útokov chránili vo vlastných obydliach. No pomoc neznamená prerábanie Afgancov na západný obraz. "Ich hodnotový rámec nie je egocentrický ako náš európsky či ten americký. Všetci sa môžeme od seba navzájom niečo naučiť, len sa treba počúvať a neodsudzovať hneď toho druhého len preto, že sa inak modlí, či neje príborom. To som sa v Afganistane naučila a veľmi mi to pomáha aj po takmer dvadsiatich rokoch," úprimne sa vyznáva.

Zuza Fialová je sociologička, ktorá sa venuje konfliktom a sociálnym aspektom klimatickej zmeny. Pôsobila v oblasti komunitného rozvoja a lokálnej demokracie vo viac ako 20 štátoch, prevažne východnej Európy a strednej Ázie. Pracuje ako trénerka v občianskom združení Partners for Democratic Change Slovakia. Afganistan jej ostal natrvalo v pamäti.

V Afganistane ste boli v rokoch 2004 až 2005 v rámci humanitárnej misie ministerstva zahraničných vecí a boli ste programovou koordinátorkou pre Afganistan a Ukrajinu pre organizáciu Človek v ohrození v rokoch 2012 až 2015.

Prvý pobyt bol dlhší, v daných rokoch som tam bola v rámci NATO, ale od roku 2005 ma zamestnalo nemecké ministerstvo hospodárskeho rozvoja a pôsobila som v štáte ako rozvojová pracovníčka. Reálne som tam bola až do leta 2006.

Máte teda dlhodobé skúsenosti s tým, čo dnes nazývame „state building“, teda budovanie štátu. Dvadsať rokov od 11. septembra vidíme, že Taliban sa dostal k moci a mnohí Afganci pred ním utekajú. Aké máte z toho pocity?

Veľmi smutné. Myslím si, že to je zlyhanie medzinárodnej komunity, čím mám na mysli NATO, americkú vládu aj Európsku komisiu, teda všetkých významných hráčov, ktorí tam pôsobili. Myslím si, že je to naša nedokončená domáca úloha. Začalo sa to už odsunom jednotiek NATO od roku 2014 a rozhodnutiami svetových politických lídrov, ktorí si povedali, že je to už vyriešené. Odsun nevychádzal z analýzy stavu kvality vládnutia alebo života ľudí v Afganistane. Bol motivovaný analýzou trpezlivosti v Európe, Amerike a Austrálii, ktoré tam investovali peniaze a ľudské zdroje. Štáty reagovali na vlastné problémy a voličov, zistili, že ľudia sú netrpezliví a pôsobenie v Afganistane nepodporujú.

Terajší vývoj je len vyústením procesu, ktorý sa začal v roku 2014, keď sa stabilizačné jednotky ISAF [International Security Assistance – Medzinárodné jednotky Severoatlantickej aliancie v Afganistane, pozn. red.] začali sťahovať z niektorých regiónov, kde následne získaval moc Taliban.

Čo mal Západ spraviť inak?

Zostať tam dlhšie a byť trpezlivý. Ak už niečo rozbabrete a idete do ťažkej krajiny, kde bol niekoľkonásobný, desaťročia trvajúci vojnový konflikt, nemôžete si myslieť, že tam po desiatich rokoch vybudujete kvitnúcu demokraciu. Veľakrát to ilustrujem na prípade Slovenska. Mali sme tu 40 rokov komunizmus a naša demokracia si ešte stále vyžaduje veľa vylepšení. A to sme v strednej Európe, máme dobrých susedov, luxusné podmienky členstva v EÚ a NATO.

Pre porovnanie, pri Afganistane hovoríme o štáte, ktorý má veľmi zlé geografické podmienky, pretože sa tam ťažko buduje infraštruktúra, zažíval niekoľko desaťročí hlboké konflikty, niekoľkonásobný odsun inteligencie a má zlých susedov ako Čínu, Irán, Pakistan, Uzbekistan. Ide o komplikované krajiny s komplikovanými režimami. To sú problémy, ktoré sa nedajú vyriešiť za desať rokov tak, aby dobre vyzerali v novinách. Prestalo nás to baviť a toto je výsledok.

USA dávali na pôsobenie v Afganistane asi tristo miliónov dolárov denne. To pri 35 miliónoch obyvateľov znamená, že Američania dávali približne deväť dolárov na jedného Afganca denne. Je NATO všemocné?

Takýmito prepočtami by som sa vôbec nezaoberala, pretože veľa z týchto financií reálne Afganci nevideli. Do investovaných peňazí sa zarátavajú aj veci, ktoré sa kúpia doma a aj tam ostanú. Vynaložené peniaze by som nepovažovala za bernú mincu.

Prečo?

Tým, že som tam bola, viem, koľko peňazí sa vynaložilo na vojakov a ich komfort, aby mali zdravotné podmienky na ošetrenie, stravovanie, práčovňu, čo sa kontrahuje domácim firmám. Náklady vynaložené na Afganistan neskončili vo vreckách ľudí. Veľa z toho tvoria peniaze, ktoré si vyrubujú organizácie doma. Nemusí ísť len o predaj zbraní, ktorý sa spomína najčastejšie. Keď na mňa niekto vytiahne takéto čísla, som veľmi skeptická. Len zlomok z toho sa skutočne investuje do krajiny, preto sa to aj ťažko prepočítava.

Potrebujete inteligenciu, ktorá bude vzdelávať vidiecke oblasti a pozdvihne tam ľudí. Nakoniec vytvoríte sieť učiteľov, ale keď sa bezpečnostná situácia zhorší, pokúšajú sa títo ľudia utiecť preč. Nemôžete im to vyčítať.

Školenie komunitných pracovníkov v provincii Tachár. Foto: Osobný archív Z. Fialovej

Keď som pracovala v Človeku v ohrození, stalo sa nám, že nám na letisku zmizol afganský stážista a emigroval. Bol rok 2012 a už vtedy sa bezpečnostná situácia veľmi zhoršovala. Išlo o mladého chlapca, ktorý mal šesť súrodencov naviazaných na jeho príjem. Boli sme pobúrení tým, čo urobil. Znamenalo to veľa byrokratických nepríjemností, lebo išlo o financie Slovenskej agentúry pre rozvojovú spoluprácu. Potom sme sa snažili na chvíľu sa vžiť do jeho pozície a uvažovali sme nad tým, čo by sme spravili na jeho mieste. Nemohli sme úprimne povedať, že by sme nespravili to isté. Ľahko sa hodnotí z bezpečného sveta, keď sa však ocitnete priamo na mieste a vidíte, aké voľby majú pred sebou miestni, hodnotíte to úplne inak.

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.