Experti: Voľby do ruskej dumy Kremeľ neohrozia, no nie sú zbytočné

Na snímke muž vkladá hlasovací lístok do volebnej schránky vo volebnej miestnosti počas parlamentných volieb v Rusku v Moskve. Foto: TASR/AP

Oproti roku 2011 pravdepodobne po tohtoročných ruských voľbách netreba ani v prípade vážnejších manipulácií s ich výsledkom očakávať žiadne masovejšie protesty. Krajina napriek tomu nie je diktatúrou a voľby zohrávajú v jeho politickom systéme aj naďalej dôležitú úlohu. Aj také sú pohľady nezávislých expertov.

Medzi 17. a 19. septembrom si Rusi volia svojich 450 zástupcov do Štátnej dumy, dolnej komory ruského parlamentu. Polovica z nich by mala byť volená pomerným systémom tak, ako je to napríklad na Slovensku, kým druhú polovicu si voliči vyberú väčšinovým systémom v jednomandátových volebných okrskoch.

Hoci v roku 2016 zvíťazila v parlamentných voľbách so ziskom ústavnej väčšiny vládna strana Jednotné Rusko, tohtoročné voľby vyvolávali už niekoľko mesiacov pred svojím konaním mimoriadne veľký záujem nielen v Rusku, ale aj v zahraničí. Môže za to skutočnosť, že celoštátna podpora vládnej strany, ktorá momentálne v Štátnej dume kontroluje 75 percent kresiel, sa za posledné roky prepadla na 27 percent. Nemenej dôležitým faktorom je aj mimoriadne tvrdý postup Kremľa voči takzvanej nesystémovej opozícii.

Obe tieto skutočnosti viedli k dvom extrémnym a protichodným pohľadom na tohtoročné voľby. Podľa prvého z nich represie namierené voči nesystémovej opozícii v kombinácii s rekordne nízkou podporou Jednotného Ruska znamenajú, že Kremeľ sa skutočne bojí a práve prebiehajúce voľby by ho mohli prinajmenšom pripraviť o značnú časť legitimity. Zástancovia druhého pohľadu, naopak, argumentujú, že vzhľadom na rozsah represií, ktoré zasiahli veľkú časť opozície, voľby strácajú akýkoľvek praktický zmysel.

Väčšina ruských aj zahraničných expertov sa však zhoduje v názore, že skutočnosť je komplikovanejšia a voľby v Rusku stále zohrávajú viacero dôležitých úloh, hoci iných než v liberálnych demokraciách. Prinášame vám podhľad dvoch z nich: Andreja Kolesnikova z Moskovského centra Carnegie a Marka Galeottiho z britského think tanku RUSI.

Kolesnikov: Voľby ako forma terapie

Ruský expert nepredpokladá, že prebiehajúce parlamentné voľby môžu v Rusku niečo zásadné zmeniť, no zdôrazňuje, že plnia dôležitú funkciu. Voľby v Rusku podľa jeho slov momentálne neplnia úlohu prostriedku na výmenu vlád alebo aspoň kádrov. Sú skôr hlasovaním o dôvere prezidentovi Vladimirovi Putinovi a jeho vláde.

Kolesnikov očakáva, že Kremeľ a Jednotné Rusko aj v tomto plebiscite do značnej miery uspejú. Vládnu stranu totiž podľa experta podporia aj mnohí voliči, ktorí ju nemajú radi a sú s ňou nespokojní. Umožní to najmä už spomínaná skutočnosť, že v ich ponímaní „nie sú voľby o politických stranách, ale o podpore, prípadne nepodpore statusu quo“. Ten väčšina Rusov aj naďalej podporuje. Zdanlivý paradox, keď je veľká časť Rusov s vládnou stranou nespokojná, no podporí ju, je spôsobovaný tým, že významnú časť ruskej ekonomiky kontroluje štát. Na výplatnej páske štátu sa preto nachádza, či už priamo, alebo nepriamo, aj veľká časť tamojšieho elektorátu.

Podľa Kolesnikova stále platí, že „proti režimu sa otvorene stavia menej ľudí, než ho podporuje, no drvivú väčšinu ruských voličov predstavuje apatická masa, ktorej hlavným cieľom je mať prácu a stabilný príjem“. Keďže zdrojom príjmov je pre ňu najčastejšie štát, prípadnú zmenu vlády, ktorá by mohla napríklad osekať armádu štátnych a verejných zamestnancov, neraz vnímajú ako možné ohrozenie danej stability. Toto je jedna z hlavných príčin, pre ktorú má terajšia vláda stále silnú podporu nižších vrstiev.

Analytik z Centra Carnegie preto ruské voľby označuje za formu štátom organizovanej terapie. Cieľom volieb u väčšiny voličov, ktorí sú stále nespokojnejší so socioekonomickou situáciou v krajine, je demonštrovať, že sú aj naďalej väčšinou a zároveň takou, ktorá podporuje Putina. Hlavnou stratégiou Kremľa je tak podľa Kolesnikova presvedčiť proreformne a demokraticky naladených voličov, že účasť vo voľbách nemá zmysel a paralelne s tým čo najviac mobilizovať vlastný elektorát.

Masové nepokoje po voľbách Kolesnikov neočakáva. „Nie je rok 2011, keď manipulácie vyvolali silnú vlnu občianskej aktivity a nespokojnosti. Pred desiatimi rokmi ešte občiansky aktivizmus nebol faktickým trestným činom a dohoda s režimom bola stále možná.“ Dnes už je ruská opozícia potlačená a demoralizovaná. „Kremeľ dostane to, čo chcel: dumu vo forme nástroja podpory politického režimu, ktorý nevstupuje do fázy transformácie, ale ďalšieho resetu…,“ píše na záver.

Galeotti: Voľby ako forma tlaku aj nádej do budúcna

Napriek všetkým možným nedemokratickým krokom Kremľa vo vzťahu k nesystémovej opozícii, „by bola chyba považovať voľby za nedôležité alebo predpokladať, že Rusko sa zmenilo na akúsi diktatúru,“ píše Galeotti. Voľby podľa britského experta majú tri pre Rusko dôležité dôsledky. Kremeľ si zároveň nemôže dovoliť od nich úplne upustiť, keďže by to mohlo znamenať fatálnu ranu pre jeho legitimitu.

Prvým z týchto dôležitých dôsledkov volieb je existencia pluralizmu takzvanej systémovej opozície. Ide o opozičné strany, ktoré síce oficiálne nie sú v koalícii s Jednotným Ruskom, no pri všetkých kľúčových hlasovaniach ho podporujú. Galeotti pritom poukazuje na to, že napríklad komunisti, hoci sú systémovou opozíciou, vystupujú voči statusu quo neraz veľmi kriticky. Zároveň aj menšie systémové opozičné strany podľa neho často prezentujú a presadzujú návrhy, ktoré sú alternatívou k tým vládnym.

Taktiež riadená demokracia, podobne ako liberálna demokracia, vytvára na vládu tlak, aby sa snažila reagovať na otázky, ktoré sú v centre záujmu verejnosti. Samotná represia a manipulácie preto Kremľu pre udržanie moci v krajine nestačia. Ruská vláda sa preto „dokázateľne snaží“ reagovať na problémy, ktoré najviac trápia ruskú verejnosť. To je podľa Galeottiho jednou z príčin, prečo investuje toľko zdrojov a energie do prieskumov verejnej mienky.

V neposlednom rade, „aj tam, kde sú voľby značne zmanipulované, prebieha predvolebná kampaň, ktorá je praktickým tréningom pre mladú generáciu politikov“. Najmä v komunistickej strane je podľa analytika RUSI zástup mladých politikov, ktorí skutočne veria, že ich úlohou je byť faktickou opozíciou voči vláde. Týka sa to však aj politikov z menších opozičných strán a nezávislých kandidátov. „Ich aktívna a úprimná účasť vo volebnej kampani zabezpečuje prežitie ruskej politickej kultúry vo vitálnej forme,“ píše.

Podobne ako jeho ruský kolega, ani Galeotti neočakáva, že v Rusku po oznámení volebných výsledkov vypuknú masovejšie nepokoje. Poukazuje na to, že Kremeľ represiami oslabil a zdecimoval nesystémovú opozíciu ešte pred samotnými voľbami. „Nemusí ich tak falšovať očividným až nehoráznym spôsobom.“ Najväčším omylom bieloruského lídra Alexandra Lukašenka bola podľa autora „jeho predstava, že môže bez predchádzajúcej prípravy len tak oznámiť nepravdepodobný a pre mnohých voličov až urážlivý výsledok volieb“. Kremeľ sa podobnú chybu urobiť nechystá.

Spojenectvo politických technológov prezidentskej administratívy s bezpečnostnými a spravodajskými službami v kombinácii s efektívnym nastavením jednomandátových volebných okresov umožňuje podľa analytika ruskej vláde čo najviac zúžiť medzeru medzi reálnymi výsledkami volieb a tými, ktoré budú oznámené.

Moc Vladimira Putina sa preto podľa Galeottiho ani v tohtoročných voľbách zásadnejšie neotrasie. No už samé konanie volieb a prítomnosť hoci len systémovej opozície v parlamente podľa neho „pomôže budúcej generácii formovať tvár Ruska“.


Ďalšie články