Je možné odpustiť zločincovi?

Ani najmilosrdnejší sudca nemôže nikomu odpustiť trestný čin, hoci by mal na to vážne dôvody. Je to správne?

Pokračujem v debate, ktorú som vyprovokoval v Štandarde, keď som si dovolil prezentovať poburujúci nápad: rovnosť ľudí pred zákonom by mala mať opodstatnené výnimky. Pravda, na záver som upresnil, že sa to podarí až na svätého Dindyho.

Ctený kolega sa však asi rozhodol, že aj to je príliš skoro. Prísne ma upozornil, že sa to nestane nikdy, pretože „to je nereálne“. Nuž, snáď mám právo dodať, že ma to nepresvedčilo, preto pokračujem vo vyjadrovaní buričských myšlienok.

Časť ľudstva je doslova posadnutá ideou nevyhnutnej odplaty za každé porušenie zákonov, predpisov, noriem morálky a dokonca aj riadneho správania, ktoré sa im jednoducho nepáči. Títo strážcovia spravodlivosti neustále vyžadujú tresty pre tých, ktorých považujú za páchateľov vrátane politikov, úradníkov, novinárov, obchodníkov či hoc aj svojich susedov.

To sa odráža aj v zanedbateľnom počte oslobodzujúcich rozsudkov, ktoré vznášajú súdy v rôznych krajinách. Predstavte si, že najmenej z nich (menej ako 0,2 percenta z celkového počtu rozsudkov) sa vynáša nie v totalitných, ale v demokratických spoločnostiach. Napríklad v Rusku v roku 2015 bol ten počet skoro 60-krát nižší ako v stalinskom období (!). Niektoré členské krajiny EÚ na tom nie sú lepšie.

Ako je to na Slovensku? V rokoch 2018 – 2020 sudcovia vyniesli oslobodzujúce rozsudky za prechovávanie marihuany na vlastnú spotrebu (čin, ktorý vo viacerých štátoch Európy a celého sveta už dosť dávno ani nie je trestným,) iba v 1 percente zo skoro tisícky prípadov.

Samozrejme, môže to znamenať, že vyšetrovatelia a prokurátori pracujú tak dôkladne a bezchybne, že iba úplne jasné a transparentné prípady sa dostanú až na súd, kde neostáva než vinníka potrestať. No to, čo vidíme v realite, vyvoláva isté pochybnosti. Odborníci a obhajcovia ľudských práv z času na čas konštatujú zaujatosť súdneho systému.

A to už nehovorím o skutočnosti, že trest často predchádza rozsudku – viacerí obvinení čakajú mesiace (ak nie roky) vo väzení na rozhodnutie súdu. Pritom pokrytecky tvrdíme, že každý je považovaný za nevinného až kým ho súd neodsúdi. Ako sa potom možno vysporiadať s tým, ak sudcovia uznajú nevinu človeka, ktorému sami predtým schválili dlhodobú vyšetrovaciu väzbu?   

A čím to vlastne je? Domnievam sa, že je to možné preto, že právna prax odráža verejné cítenie. Bez ohľadu na to, že súd je formálne aj reálne nezávislý, verejné cítenie a tlak verejnej mienky v spoločnosti existuje, je to prirodzené a v jej záujme. Ak to teda poviem príkro, kým spoločnosť vidí justíciu len ako systém odplaty, táto bude do istej miery spĺňať ich očakávania.  

• 

• 

• 

Považujem za paradox, že takáto situácia je typická aj pre krajiny, kde náboženstvo a cirkvi majú pomerne vážny vplyv na obyvateľstvo. Veď myšlienka rozhrešenia je jednou z ústredných nielen v kresťanských, ale vo všetkých abrahámovských náboženstvách (spoločný názov pre judaizmus, kresťanstvo a islam) majúcich, napriek odlišnostiam, rad podobných znakov a ideí.  

Ježiš dal svojim apoštolom splnomocnenie, aby odpúšťali ľudské hriechy: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20,23). Tí to predali kňazom, aby všetci veriaci dostali prístup k oslobodeniu od ťažkosti viny, pre ktorú činili pokánie pri svätej spovedi.  

Nič také vo svetskej justícii nenájdeme. Právo odpustiť vinu páchateľovi trestného činu máju iba najvyšší štátni činitelia, menovite prezident (aj to je odvodené od kráľa, čo je inšpirované kresťanstvom), pričom ju nemôže nikomu delegovať, preto udelenie milosti je zriedkavou výnimkou. Prezident môže prepáčiť iba tomu, kto už bol odsúdený na trest.

Existuje ešte inštitút amnestie ako masového plošného odpustenia, ale tiež sa týka iba odsúdených a koná sa bez ohľadu na ich osobné vlastnosti, na základe formálnych kritérií. Na Slovensku bol aj tento prejav milosrdenstva skompromitovaný, štát dokonca v známom politickom prípade vzal späť už udelenú milosť, čo pre nezainteresovaného pozorovateľa vyzerá ako úplne neľudské.

Inak povedané, justícia nemá skoro žiadnu možnosť, aby odpustila a zbavila trestu človeka, ktorý spáchal zločin. Dokonca aj v prípadoch, keď je jasné, že ide o jedinú chybu, bez zlého úmyslu, a že vinník nepredstavuje ďalšie nebezpečenstvo pre spoločnosť. Najmä v situáciách, keď ten mal predtým dokonalú povesť a jeho dobré skutky zjavne prevažujú nad zlými.

Súd má k dispozícii len nejaký paliatív (od lat. pallium – záves, plášť – nevyčerpávajúce, dočasné riešenie, polovičné opatrenie, zakrývajúce ako „plášť“ samotný problém) – teda podmienečný trest. Ten často znamená – vieme, že si nechcel urobiť nič zlé, nechceme ťa poslať do väzenia, ale úplne ti prepáčiť – na to nemáme právo.

„Každý, kto pácha hriech, pácha aj bezprávie, lebo hriech je bezprávie,“ napísal apoštol Ján (1Jn 3,4). Čo to teda znamená? Hriech je porušenie Božských zákonov, ale môže byť odpustený, aj keď je ťažký. Porušenie ľudských zákonov nemôže byť nikomu odpustené, aj keď je minimálne. Boh odpúšťa, ale ľudia nie. Pre civilizáciu, ktorá sa nazýva kresťanská, je to podivné.

Prečo sa to takto deje – to je samostatná téma. Dejiny sú plné boja o prežitie a utrpenia. Ľudia mali len malú šancu, aby sa naučili súcítiť a odpúšťať, aby v sebe rozvili takú vlastnosť, ako milosrdenstvo. V súčasných podmienkach sa táto redukuje len na charitu – starostlivosť o chudobných a slabých, aj keď je to oveľa širší koncept.

„Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“ (Мt 5,7) Ako však môže ukázať milosrdenstvo aj najmilostivejší sudca, ak mu to zákon nedovoľuje?

Podľa mňa jednou z úloh kresťanskej (vlastne humanistickej) politiky by malo byť legislatívne zabezpečenie delegovania práva udeľovania milostí súdom. Tie by mali mať právo odpustiť bez trestu porušenia zákonov, urobené bez zlého úmyslu, prvý a jediný raz, pokiaľ ide o ľudí, čo majú dobrú povesť.

Určite vzniknú námietky, že sa takto otvorí možnosť zneužívania, kvôli ktorému sa skutoční zločinci vyhnú trestu. Je to, bohužiaľ, veľmi známy argument.

Skoro všetky naše zákony sú napísané tak, akoby okolo boli iba zločinci. Keď niekto spácha čin, ubližujúci iným ľudom alebo inštitúciám, štát hneď vyvíja nové normy na predchádzanie podobného správania. Tvorcovia zákonov a pravidiel s cieľom prevencie sa snažia vylúčiť všetky pokusy na porušenia právnych predpisov.

Áno viem, je to pochopiteľné. Problém je však v tom, že podľa takýchto noriem sú nútení žiť nielen porušovatelia zákonov, ale my všetci. V dôsledku toho zločinci určujú podmienky života dobrých ľudí, v záujme ktorých by mal fungovať právny systém.

Podobný prístup zbytočne komplikuje život dobrým ľuďom, pričom zlých príliš neobmedzuje. Je veľmi smutné, že po tisíc rokoch rozvoja a budovania justície stále nemáme iný spôsob boja proti zločinu, než potlačenie práv a slobôd poctivých občanov.

Je nesprávne nerobiť ľuďom dobro, pretože niekto z nich ho môže použiť na zlo. Ale presne tak sú zvyknutí rozmýšľať zákonodarcovia, policajti aj sudcovia, ako aj významná časť verejnosti. Aby sa to dalo zmeniť, musíme o tom začať aspoň hovoriť. Dúfam, že sa to stane skôr, ako príde dlho očakávaný Dindyho deň.