Ľudské práva a rola kresťanstva

Nemožno vylúčiť, že problémy s imigráciou budú tak veľké, že otázky iných menšín pôjdu do úzadia. Ku Dňu ľudských práv prinášame text organizátora Sviečkovej demonštrácie z marca 1988.

Dňa 10. decembra 1948 bola v Paríži Valným zhromaždením OSN prijatá všeobecná deklarácia ľudských práv, preto si tento deň pripomíname ako Deň ľudských práv. Ľudské práva, ich porušovanie a ochrana sa týka ľudí na celom svete. V mojom pojednaní sa sústredím stručne na príbeh zápasu za ľudské práva v Československu v období komunizmu.

Hovoriť o ľudských právach v Československu v 50. a pre mnohé oblasti života aj v 60. rokoch bolo iluzórne. Pražská jar priniesla obrovskú nádej v tejto oblasti, ale vstup vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 a následné zotrvanie sovietskych vojsk v Československu znamenal pre túto politiku koniec všetkých nádejí. Keď v Československu nastupovala tzv. normalizácia, ktorá pokračovala v potláčaní základných ľudských práv, na medzinárodnom poli v Európe sa veci pomaly dávali do pohybu. Po niekoľkoročnej príprave 1. augusta 1975 podpísal Gustáv Husák v Helsinkách tzv. Záverečný protokol Konferencie o bezpečnosti a spolupráce v Európe. Protokol sa v tzv. treťom koši venoval ľudským právam a slobodám. Málokto si vtedy uvedomoval, že tento dokument spustí v Európe postupný proces demontáže komunistických režimov. V Československu vznikla Charta 77, v Poľsku vzniklo v roku 1980 nezávislé odborové hnutie Solidarnosc, v Sovietskom zväze už predtým začal verejne vystupovať spisovateľ Solženicyn, ktorý bol v roku 1974 deportovaný zo Sovietskeho zväzu, za ľudské práva sa začal vyjadrovať jadrový fyzik Sacharov, matematik Ščaranskij a ďalší.

V roku 1979 napadol Sovietsky zväz Afganistan. 20. januára 1981 nastúpil v USA do úradu nový prezident Ronald Reagan. Od začiatku svojho pôsobenia zaviedol nové zbrojné programy v USA, zamerané najmä voči rozpínavému sa Sovietskemu zväzu, s ktorým sovietska ekonomika nakoniec nedokázala držať krok. V marci 1983 pri prejave v Ohiu nazval Sovietsky zväz „Ríšou zla“ a vyhlásil, že „komunizmus padne…“. Politika ľudských práv sa stala neoddeliteľnou súčasťou jeho zahraničnej politiky. Jutaj Kohutiar v článku na Postoji Michael Novak a zápas za ľudské práva píše, že keď Reagan odovzdával poverovacie listiny novému veľvyslancovi Spojených štátov v komisii OSN pre ľudské práva v Ženeve, Američanovi slovenského pôvodu Michaelovi Novakovi, tak mu povedal: „Neprehliadaj žiadne porušovanie ľudských práv. Žiadne!“

K úspešnému zavŕšeniu zápasu s komunizmom v Európe dopomohol rovnako v Sovietskom zväze nástup Michaila Gorbačova k moci, ekonomické a nacionálne problémy v tejto krajine a jeho politika glasnosti a, samozrejme, hviezdna chvíľa komunistických krajín v strednej a východnej Európe, keď národy tejto časti sveta nakoniec povstali proti ich komunistickým vládam. A tu nesmieme zabudnúť na veľký vplyv pápeža Jána Pavla II. v zápase za náboženské, občianske a národné práva v týchto krajinách.

S Václavom Havlom som sa prvýkrát stretol na byte Jána Langoša 10. decembra 1987. Bol Deň ľudských práv, v Prahe mala byť na Staromestskom námestí manifestácia. Večer o 21. hodine sme si zapli Hlas Ameriky. Milan Medek hlásil, že polícia nerozohnala manifestantov, len obkľúčila súsošie Jána Husa, aby naň nemohli vystúpiť rečníci. Ale mladí ľudia sa pochytali za ruky, tancovali okolo súsošia a skandovali: „Nech žije Charta 77.“ V očiach Václava Havla sa pri počúvaní tejto správy zaligotali slzy. Po desiatich rokoch šikanovania, väznenia, vyhostenia za hranice a nezáujmu českej verejnosti, Česi prijali Chartu. Boli to Chartisti, ktorí v revolučných dňoch 1989 viedli manifestácie, rokovania s federálnou vládou, nominovali prezidenta ČSSR a doviedli Československo k prvým slobodným voľbách v júni 1990, v ktorých Občianske fórum v Čechách zvíťazilo. O dva roky z tohto revolučného hnutia už na českej politickej scéne nezostalo nič.

Na Slovensku prebiehal najsilnejšie zápas o náboženskú slobodu a myšlienka všeobecných ľudských práv nemala až takú širokú odozvu. Prielom nastal pri Sviečkovej manifestácii, keď jej tretia požiadavka bola „dodržiavanie občianskych práv v Československu“. V atmosfére roku 1988, veľkej podpisovky za náboženskú slobodu, Sviečkovej manifestácie a mohutného záveru mimoriadneho Mariánskeho roku v auguste 1988 sme požiadali Antona Srholca, aby 10. decembra 1988 slúžil sv. omšu v Blumentálskom kostole v Bratislave. Prisľúbil, kostol bol preplnený veriacimi i príslušníkmi ŠtB. Omše sa zúčastnil aj občiansky disident Milan Šimečka. Kázeň bola skôr všeobecná a po omši sme sa pokojne pobrali všetci domov. 10. decembra 1989 slávil Deň ľudských práv na Slovensku svoj vrchol. Desaťtisíce Bratislavčanov i ľudí z okolia sa išli pozrieť do Hainburgu na hrad Devín, z druhej strany Dunaja. Táto udalosť bola vyvrcholením novembrových dní na Slovensku. Keď sme o niekoľko dní usporiadali na Námestí SNP míting na podporu zástancov demokracie v Rumunsku, prišlo už len niekoľko desiatok ľudí. Na jar 1990 boli na Slovensku už najpopulárnejšími politikmi bývalí členovia komunistickej strany.

Európa, najmä jej časť ovplyvnená západnou civilizáciou, stojí na troch pilieroch: úcta k právu zdedená po starovekom Ríme, úcta k demokracii a slobode myslenia zdedená starým Gréckom a rozvíjaná osvietenstvom a židovsko-kresťanskou tradíciou reprezentovanou v našom letopočte kresťanstvom. Dejiny Európy sa odvíjali vo vzájomnej konfrontácii i dopĺňaní týchto troch duchovných vektorov. Rok 1989 znamenal pre Európu hviezdnu chvíľu aj v tom, že v zápase s komunizmom sa všetky tieto tri mohutnosti spojili v jedno: nenásilný zápas za slobodu.

Komunizmus v Európe vrátane Sovietskeho zväzu sa v roku 1989 zrútil, ale všimnime si, pri istom zjednodušení, predsa odlišný vývoj v jednotlivých krajinách. Aj keď s mnohými ťažkosťami, ale predsa jeden celok tvoria krajiny, ktoré patria do západnej civilizácie. Je to iste aj geografická blízkosť k západnej Európe, ale všetky tvoria dnes súčasť Európskej únie. S omnoho väčšími problémami zápasia bývalé krajiny Sovietskeho zväzu, kde historicky prevláda ortodoxné kresťanstvo. Samozrejme, aj tu hrá svoju rolu ich blízkosť a ekonomická previazanosť s Ruskom. A bývalé krajiny ZSSR, kde prevláda skôr moslimské náboženstvo, resp. jeho sekulárna podoba sa väčšinou premenili na iný typ autoritatívnych štátov. Spomíname si na slová Jána Pavla II., že Európa bude len vtedy Európou, ak bude dýchať obidvomi pľúcami: západnými i východnými. Táto výzva nás musí zaväzovať pri našom premýšľaní o Európe a našej solidarite s ňou.

Európa sa v roku 1989 zjednotila na zápase o ľudské práva a slobodu. Odvtedy prešlo vyše tridsať rokov v slobode a Európa znovu prechádza vnútorným zápasom o svoje duchovné smerovanie. Ľudské práva sa sústredili na práva menšín, sexuálnych a imigrantských. Prínos diskusie o právach sexuálnych menšín spočíva isto v tom, aby väčšina s úctou a rešpektom vnímala postavenie týchto ľudí v spoločnosti. Napätie začína vznikať tam, kde sa menšiny prijatím zákonov dožadujú, aby sa im väčšina nielen prispôsobila, ale nemala ani možnosť dožadovať sa tzv. „výhrady vo svedomí“, či už v zdravotníctve, samospráve, výchove alebo v rôznych spôsoboch spolužitia. Iste, tento istý problém pociťujú aj menšiny, keď sa majú prispôsobiť vnímaniu spoločnosti z pohľadu väčšiny. Samozrejme, je legitímna tiež otázka, či ľudské práva jednotlivcov majú svoje hranice alebo majú platiť bez obmedzenia.

Pokiaľ ide o imigrantov, či už minulých s občianstvom azylových krajín alebo stále prichádzajúcich, problém je podobný. Imigračný problém je humanitárny problém obrovských rozmerov a Európa ho nemôže prehliadať. Na druhej strane, tieto menšiny sa často dožadujú, aby sa im miestne legislatívy plne prispôsobili alebo až podriadili, čo začína vytvárať v západných spoločnostiach napätie, až nárast extrémistických síl v spoločnosti a politike. Nemožno vylúčiť, že problémy s imigráciou budú tak veľké, že otázky iných menšín pôjdu do úzadia.

Európa prechádza znovu vnútornými zápasmi o svoju podobu. V minulosti tieto zápasy na starom kontinente priniesli mnoho krásy, pokroku, ale, žiaľ, i mnoho obetí. Som presvedčený, že ak sa kresťanstvo v každej forme svojho prejavu dokáže očistiť a vrátiť k svojim koreňom, záchrana i ďalší vývoj Európy nebudú bez kresťanstva možné.