Martin Leidenfrost navštívil Srebrenicu, mesto s ťažkým osudom, kde pred štvrťstoročím našli násilnú smrť tisíce ľudí.

V neobvykle chladný neskoroletný deň som sa prechádzal po Sre­bre­nici. Mal som na to aktuálny dôvod. Koncom júla, týždeň pred zavŕšením dvanásťročného funkčného obdobia, vyhlásil vysoký predstaviteľ Organizácie spojených národov pre Bos­nu Valentin Inzko – s diktátorskou prá­vo­mocou, ktorou je­ho úrad disponuje – zákon o genocíde. Odteraz je popieranie ge­no­cí­dy v bosnianskej Srebrenici trestný čin, hrozí zaň až päť rokov vä­ze­nia.

Re­akcie sa dali čakať. Proti tomuto zásahu zvonku protestovali nielen Srbi, ale aj Chorváti, ktorí do najväčšieho voj­nového zločinu v povojnovej Európe pravdepodobne neboli nijako zapletení. Už trošku slabnúci vodca bosnianskych Srbov Milorad Dodik zrazu na­bral nový dych a dokáže sa opäť vyprofilovať.

Parlament srb­skej en­tity v Bosne, ktorá si hovorí „Republika Srpska“, bles­ko­vo pri­jal protizákon, ktorý ustanovuje presný opak – v týchto končinách hrozí za tvr­denie, že v Srebrenici sa páchala genocída, do piatich ro­kov vä­ze­nia. Prostoreký Dodik už stihol zákon vysokého predstaviteľa OSN porušiť. V rodnom jazyku, zrozumiteľnom aj pre nás, to po­vedal takto: „Istina je jedna, ge­nocida nije bi­lo.“

Teoreticky ho mali zatknúť. Doteraz sa nič nestalo.

Inzko, Lajčákov nástupca si šiel za svojím

Inzko, ktorý pri odchode vyvolal konflikt, je môj krajan. Ra­kús­kemu diplomatovi sa nedá vyčítať, že by sa na Balkáne ne­orien­to­val. Ako príslušník slovinskej menšiny v Rakúsku je etnický Slo­van, okrem iného pôsobí ako popredný funk­cio­nár korutánskych Slovincov, štu­doval srbochorvátčinu i ruš­ti­nu a keďže do slovinčiny pre­ložil niekoľko esejí Václava Havla, zrejme si poradí aj s češti­nou. Pro­blém teda nebude v znalostiach, ale v povahe.

Tento 72-ročný elegán pôsobí často cholericky a arogantne. Je záhadou, pre­čo medzi­ná­rod­né spoločenstvo až päťkrát predĺžilo práve Inzkovi dvojročný man­dát. Jeho predchodcovia boli radi, keď to moh­li zbaliť. Inzkov priamy predchodca Miro­slav Laj­čák vy­držal v Sarajeve len rok a pol, potom išiel radšej robiť Robertovi Fi­co­vi ministra za­hraničných vecí. Predtým stihol zistiť, „že po­li­tic­ké in­šti­tú­cie v Bosne a Hercegovine nefungujú“.

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.