Novým kancelárom bude eurohujer. Prečo to nepomáha AfD?

V nedeľu o týždeň budú v Nemecku dôležité voľby. Dokončujeme prehľad nemeckej politickej scény veľkým profilom strany Alternatíva pre Nemecko.

Je to nepovšimnutý detail nemeckej kampane: Po 16 rokoch s kan­ce­lár­kou, ktorá v európskej politike bez nadšenia a vízie iba im­provizovala, zatiaľ nevieme, kto ju nahradí v úrade. Vieme ale, že nový kancelár bude eurohujer.

Dvaja najsľubnejší kandidáti na kancelára, sociálnodemokratický favorit Olaf Scholz a smoliar Armin Laschet z Únie, pre­sadzujú totiž prehlbovanie európskej integrácie. Aj keď strohý su­chár Scholz nemá talent na vznešené proeurópske ódy, explicitne na­zval dohodu o Fonde obnovy za „hamiltonovský moment“ Európskej únie. Teda za okamih, keď sa konfederácia štátov vznikom spoločných dlhov mení na federálny štát. A ešte dodal, že „cesta do fiškálnej únie je dobrou cestou pre bu­dúc­nosť Europy“. Najnovšie v kampani žiada „spoločné zaistenie pre európske poistenia pre prípad nezamestnanosti“ (tá slovná krkolomnosť nejde na vrub mojej slovenčiny). Scholz je stále úradujúcim spolkovým ministrom financií, takéto návrhy majú váhu.

No a Laschet, vášnivý lokálpatriot z Aachenu, obľúbenej rezidencie Karola Veľkého, nechal o sebe šíriť polovtipnú legendu, že je pria­mym potomkom Karola Veľkého a má skrz-naskrz eurofilný program. Najnovšie žiada vytvorenie európskeho FBI. Premiér Severného Porýnia-Vestfálska roz­práva po francúzsky, je neobvykle agilným držiteľom úradu s názvom „splnomocnenec Spolkovej republiky Nemecko pre kultúrne zá­le­žitosti v rámci zmluvy o francúzsko-nemeckej spolupráci“ a stre­tol už deväť krát francúzskeho prezidenta Macrona. Otvorene pod­po­ru­je víziu zjednotenia Európy, ktorú Macron načrtol v svojej sorbonnskej reči.

• 

• 

• 

Z pohľadu Európy je teda relatívne jedno, či sa do úradu kancelára sťahuje Ham­burčan Scholz, alebo Aachenčan Laschet. Rozhodujúce bude skôr, s akými stranami bude víťaz koaličných rokovaní vládnuť. Čo sa týka samotných kandidátov, obaja chcú integráciu Európy hnať dopredu ako naposledy Helmut Kohl.

Poďme k tomu nepovšimnutému detailu. Natíska sa otázka, prečo z radikálne proeurópskej agendy dvoch (bývalých) nemeckých štátostrán výraznejšie neprofituje jediná protieurópska (vysvetlím nižšie) strana v Spolkovom sneme. Ba ešte viac, veď pravicovo-populistická Alternatíva pre Nemecko (AfD) ponúka voličom aj v ďalších dvoch oblastiach lákavú alternatívu: Kým obaja kandidáti idú v šľapajach Merkelovej vítacej politiky voči migrantom a podporujú prijatie ďaľších (teraz vraj naozajstných) utečencov z Afganistanu, AfD sľubuje veľkolepé vyhosťovanie. A kým obaja eurohujeri sú prirodzene spojení s lockdownovou koronapolitikou, AfD brúsi na opačnej strane a sľubuje bezbrehú slobodu bez opatrení.

Prečo teda jej protieurópska, protiimigračná a protilockdownová línia nenahráva AfD oveľa viac? Ako na Slovensku dobre viete, táto strana sa zrodila na odpore voči tragickej „pomoci Grécku“, pro­fi­to­va­la ako žiadna iná strana zo zlyhania nemeckého štátu počas mig­rač­nej krízy a v dobe koronovej je nekompromisne proti obmedzovaniu občianskych práv a povinnému očkovaniu. Čo teda robia modrí nemeckí populisti zle?

Keď sa AfD štyri roku dozadu po prvý raz dostala do Spolkového snemu, bolo to zemetrasenie. V roku 2017 presvedčila strana osminu voličov, získali 12,6 percent a celý médiálno-politický establišment vyhlásil „extrému“ vojnu. Teraz ukazujú prieskumy AfD trošku menej – 11 percent, pričom napodobnenie ostatného výsledku je celkom dosiahnuteľné. Až na to, že teraz ten istý výsledok už zďaleka negeneruje taký výtlak. Pravičiari už nie sú v centre záujmu.

Existuje na to päť možných dôvodov. Piaty bude asi rozhodujúci.

Po prvé, médiálno-politický mainstream dostal AfD do tvrdej karantény. Slušný človek sa s politikom AfD nestretne, a ak áno, sám čelí ostrakizácii. Táto strana pocítila v posledných rokoch tvrdosť nemeckého štátu, sledovanie tajnej služby. V marci síce kolínsky správny súd rozhodol, že strana ako celok nemôže byť zatiaľ klasifikovaná ako prípad podozrivý z pravicového extrémizmu, pred tým bolo ale radikálne Krídlo (presne tak sa volali – der Flügel, krídlo) rozpustené. Jeho vodca, durínsky spolupredseda Björn Höcke, je tajnou službou sledovaný stále.

Po druhé, na rozdiel od pravicových populistov v Taliansku, na Slovensku alebo v mnohých iných krajinách, nemá AfD ani teoretickú perspektívu na vládnutie. Predseda Únie Laschet napríklad nedávno v Durínsku povedal: „Moje prvé dnešné vyhlásenie je: Bojujeme proti AfD. Nerozprávame sa s nimi, nespolupracujeme, nevytvárame koalíciu, nie sú pre nás partnermi.“ Durínska pobočka CDU sa pokúsila vo februári 2020 o husársky kúsok a volila spolu s AfD a pravicovo-liberálnou FDP premiéra z FDP. Tabu padlo, AfD bolo súčasťou zákulisnej dohody. Kričalo sa: „Weimar!“, Berlín trval ihneď na zrušení neformálnej koalície, kancelárka Merkelová to žiadala dokonca zo zahraničnej cesty a svojvoľnú spoluprácu durínskej CDU s AfD nazvala „neodpustiteľnou udalosťou“. Novozvolený premiér Kemmerich odstúpil na tretí deň. Odvtedy opäť stojí hrádza proti AfD.

Po tretie, hoci zďaleka nie je AfD najradikálnejšiou stranou na pravom okraji politického spektra, aj v Európe je izolovaná. Od jari sa formuje spolupráca politických síl, ako sú Talian Salvini, Maďar Orbán a Poliak Morawiecki, pričom budúcich spojencov našli takmer vo všetkých krajinách Európskej únie, lenže Nemci vždy chýbali. Dá sa to sčasti vysvetliť tým, že AfD sa práve v európskej politike zradikalizovala viac ako iné strany, teraz už napríklad žiada vystúpenie Nemecka z Európskej únie. V každom prípade vzniká dojem, že nemeckí nacionálni populisti ostatným európskym národom nevoňajú.

Po štvrté, na rozdiel od iných pravicových populistov, napríklad rakúskych Slobodných alebo francúzskych lepenistov, neláka AfD voličov na veľkorysú sociálnu politiku. Samozvaná reprezentácia obyčajných ľudí nemá pre obyčajných Nemcov v ponuke žiadne dobroty, možno s výnimkou, že veľa rozpráva o dôchodkoch, ktoré sú v Nemecku pomerne nízke. Inak ale presadzujú ekonomický liberalizmus. Aj keď ekonomickí profesori, ktorí stranu kedysi založili, boli už dávno vyhnaní, úraduje v socio-ekonomickej politike stále duch neoliberálnych profesorov.

Nuž a po piate, tá strana je skrátka jeden chliev. Už dávno nemá – a vlastne nikdy ani nemala – nesporného vodcu. Tvrdohlavé osobnosti, subfrakcie a krídla sú v neustálom boji. Hraničí so zázrakom, že sa ešte nerozštiepila. Istý druh stability dáva strane len to, že rástla na východe krajiny (na území kedysi komunistickej NDR), kde dorástla na veľkosť neštátnickej a nevládnucej silnej strany, ktorá dostáva v každých voľbách od 20 do 25 percent, kým na západe nezíska obvykle viac ako 5 až 10 percent. Keby existovalo len západné Nemecko, zmizla by AfD v krátkom čase zo scény. Nie je vylúčené ani to, že sa vlastne stala regionálnou a protestnou stranou pre národne uvedomelejší východ.

Kto chce vidieť AfD vo volebnej kampani, musí ich sám hľadať. Plagáty majú, to áno, v televízii a v novinách sa však vyskytujú politici AfD len zriedkavo. Ich voliči rezignovali do veľkej miery na etablované médiá a riešia si svoje témy na sociálnych sieťach. Mnohí z nich už správy vôbec nepozerajú.

Alternatíva pre Nemecko je v súčasnom stave strana pre ľudí, ktorí chcú protestovať proti systému. Nikto nepochopí, kto tam vlastne má posledné slovo, šéfov a šéfiek je momentálne asi päť, často si navzájom protirečia. Za lídrov kandidátky boli zvolení Alice Weidelová, západonemecká „vydatá“ lesba z Goldman Sachsu a Tino Chrupalla, východonemecký maliar a natierač, ktorý sa trošku trápnym spôsobom angažuje za práva na adopciu pre homosexuálne páry. Asi sa chce zapáčiť neznášanlivej košéfke. Weidelová reprezentuje stranu najčastejšie navonok, lebo vie rečniť, nerobí začiatočnícke chyby (zľahčovanie nacizmu) a môže si ako príslušníčka viacerých menšín dovoliť viac. AfD je jedinou parlamentnou stranou, ktorá na úrovni verbálnych deklarácií podporuje pro-life zmýšľanie, s liberálkou Weidelovou na čele však medzi kresťanmi veľa vody nenamúti.

• 

• 

• 

Veľký zákulisný vplyv má vraj durínsky radikál Björn Höcke, potom je tu ešte umiernený spolupredseda Jörg Meuthen. Ten tvrdí, že cestu späť do katolíckej cirkvi našiel vďaka textom istého kardinála Ratzingera, dizertáciu napísal o cirkevnej dani, o kontaminovanej myšlienke „konzervatívnej revolúcie“ radšej už nerozpráva, najnovšie sníva o „konzervatívnej reformácii“. Ako vedúci europapolitik strany chce Meuthen v EÚ zostať, stranícky kongres ho ale ponižujúcim spôsobom prehlasoval, takže aj tento kráľ je nahý. A treba ešte spomenúť Alexandra Gaulanda, čestného predsedu a spolu s Weidelovou predsedu frakcie. 80-ročný Gauland bol kedysi vysokopostaveným funkcionárom a politikom CDU. Nuž a v Spolkovom sneme zaujal dvoma vecami: 1. zľahčovaním nacizmu, čo je v strane, žiaľ, bežným javom a 2. zelenou kravatou so žltými psami – roky to vyzeralo, že inú kravatu nemá.

• 

• 

• 

Nedá sa popierať, že títo rozhádaní cirkusanti prišli so silnými témami: AfD je bezkonkurenčne a nekompromisne iná v klimatickej politike (žiadnu nemá), v migračnej politike, v koronapolitike a v europolitike, čiže ponúka v podstate vo všetkých veľkých otázkach našej doby zásadnú alternatívu. Myslím si, že by mohla s touto agendou osloviť viac ako osminu nemeckých voličov. Prečo to teda nejde?

Asi to nevie. Alebo nemôže. Alebo nechce.

AfD je proste iná. Všetko robí úplne inak.

Prečítajte si všetky veľké profily nemeckých politikov a strán od Martina Leidenfrosta pred tohtoročnými voľbami:

Scholz. SPD ako nečakaný favorit volieb.

O stave CDU a portrét kandidáta Únie Armina Lascheta, ktorý je údajne priamym potomkom Karola Veľkého.

Annalena Baerbocková z biofarmy a otázka, prečo farmári nevolia Zelených.

Akú moc má Christian Lindner a FDP. Možno práve on rozhodne, kto bude kancelár.

Sahra Wagenknechotvá a čím žije Die Linke, nemecká Ľavica.

Nuž, a na rozlúčku s érou Angely Merkelovej – v čo vlastne táto najdlhšie vládnuca európska politička verila?