V akejsi metarovine sú konzervatívci v Poľsku, Maďarsku, ale aj v Česku odvážnejší v tom, že sa dokážu ráznejšie zastať svojich hodnôt, aj keď to znamená, že sa dostanú do nepriazne liberálnych elít či do sporu so smermi prevažujúcimi v Európskej únii. Hovorí o tom Boris Bartho, člen predsedníctva Spoločenstva Ladislava Hanusa, organizátora prvého ročníka Konzervatívneho samitu, ktorý sa uskutoční už teraz v pondelok v Bratislave.

Ako vznikla myšlienka usporiadať Konzervatívny samit?

V Spoločenstve Ladislava Hanusa sme popri organizácii Bratislavských Hanusových dní už dlhšie videli potrebu usporiadať niečo, čo by bolo priamo zamerané na politický život a politické otázky a kde by boli pozvaní ľudia, ktorí sú nejakým spôsobom aktívni v politickom živote. Či už ako politici, žurnalisti, alebo zástupcovia občianskeho sektora. Chceli sme vytvoriť miesto, kde by títo ľudia mohli medzi sebou diskutovať na nadstraníckej pôde o dôležitých politických otázkach a zároveň sa tam stretnúť s predstaviteľmi konzervatívneho politického myslenia aj z iných krajín. Tento rok sa ukázalo, že by to bolo organizačne schodné, tak sme sa do toho pustili a sme radi, že sa nám podarilo získať pre spoluprácu aj dvoch partnerov. Jedným z nich je Inštitút Rodina a druhým je Univerzita Collegium Intermarium vo Varšave.

Samit bude určený len pre Slovákov alebo aj pre ľudí z iných krajín?

Jednotliví rečníci, ktorí budú vystupovať v paneloch, sú z rôznych krajín, nielen zo Slovenska. Ale publikum bude slovenské.

Ako sa na samit dá dostať?

Konzervatívny samit je na pozvánky. Po skončení podujatia by sme však chceli nahrávky z jednotlivých panelov zverejniť na internete. Samit budú tiež pokrývať viaceré médiá. Pokiaľ viem, Štandard chystá denný špeciál z podujatia a niekoľko rozhovorov, takže čitatelia Štandardu sa všetko podstatné dozvedia. 

V akom stave sú podľa vás konzervatívci na Slovensku a v Európe?

Pokiaľ uvažujeme o tradičných konzervatívnych témach, teda o konzervatívnom pohľade na svet a na rodinu, nejaké konzervatívne chápanie kultúrnych a morálnych otázok, tak si myslím, že v klasických západných krajinách veľké konzervatívne strany tieto pozície do veľkej miery opustili. Buď ich opustili úplne, alebo pre nich nehrajú žiadnu úlohu. Na Slovensku, ale aj v ďalších krajinách strednej a východnej Európy či krajinách bývalého východného bloku, je to o niečo lepšie. Tu sa konzervatívnym stranám podarilo udržať si autentický konzervatívny profil. Nikde to, samozrejme, nie je ideálne. Aj u nás, na Slovensku, sa potýkame s tým, že konzervatívni politici sa dokážu ku konzervatívnym postojom prihlásiť, ale často nie sú takí dôrazní, ako by sme si želali.

Čím sa môžeme inšpirovať od iných krajín?

Keď sa pozrieme na Poľsko a Maďarsko, ktoré sa snažia konzervatívnu agendu aj konzekventne presadzovať, tak je to určite podpora rodín s deťmi, aby mohli mnohodetné rodiny dobre žiť a mať adekvátnu štátnu podporu. Ale je to aj podpora prenasledovaných kresťanov vo svete či otvorenejšie, verejné hlásenie sa ku kresťanským koreňom Európy. No zároveň, v akejsi metarovine, sú konzervatívci v Poľsku, Maďarsku, ale aj v Česku akoby odvážnejší v tom, že sa dokážu ráznejšie zastať svojich hodnôt, aj keď to znamená, že sa dostanú do nepriazne liberálnych elít, alebo do sporu so smermi prevažujúcimi v Európskej únii. Toto podľa mňa konzervatívnym politikom na Slovensku trochu chýba. Samozrejme, vo všetkom je dôležité udržať si rovnováhu a netreba chcieť byť za každú cenu asystémový. No toto nám dlhodobo v dejinách chýba – stáť si za svojím, aj keď to nemá až takú veľkú obľubu u mocnejších európskych predstaviteľov.

Vidíte okrem historických dôvodov aj nejaké ďalšie, pre ktoré sa naši konzervatívci nevedia, alebo aj nechcú postaviť hlavnému európskemu prúdu?

Odpoveď na túto otázku by si asi vyžadovala hlbšiu analýzu, no povedal by som, že aj štruktúra politickej scény je u nás iná ako v okolitých krajinách.

Čo tým myslíte?

U nás sa na rozdiel od Poľska či Maďarska ľavicové strany doposiaľ nikdy nepúšťali do otvorene progresívnej politiky, čo bolo v Poľsku, ale aj v Maďarsku do veľkej miery iné. A ako reakcia na to tam vznikli veľké celonárodné konzervatívne strany, ktoré sa voči tomu vyhraňovali. U nás však bola SDĽ viac centristická. Rovnako ako Smer, pri ktorom to môžeme vidieť ešte viac, keďže to bola strana, ktorá sa popri svojom sociálnom programe snažila orientovať aj na konzervatívno-národného, vidieckeho voliča. Naproti tomu, tie naozaj konzervatívne strany, ktoré nadväzujú aj na dedičstvo podzemnej cirkvi a snažia sa nadviazať aj na dedičstvo európskeho konzervativizmu, sa po páde komunizmu sústredili na boj proti nacionalistickej demagógii či na boj proti Mečiarovi, čo, samozrejme, malo svoje opodstatnenie a bolo to správne vo svojej dobe, len napokon sa to vyvinulo tak, že ostali akoby obmedzené len na „katolícku kaviareň“ a nedokázali osloviť širšie vrstvy. A tiež sa preto medzi konzervatívnymi politikmi rozšíril názor, že si priateľov z nekatolíckej kaviarne nemôžu pohnevať, čo má tiež svoje veľké nevýhody.

Takže u nás nevznikla veľká konzervatívna strana, lebo nemala jasného nepriateľa?

Čiastočne áno. U nás bol nosný boj proti Mečiarovi a predznačilo to aj ďalší vývoj a dodnes sa z toho odvodzujú politické prúdy.

(viac…)

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.