Tri silné momenty z návštevy pápeža Františka v Košiciach

Na stretnutí pápeža Františka s mladými v Košiciach, na ktorom som bol s deťmi prítomný, ma najviac zasiahli tri veci. Jeho pohľad a časti prejavu o láske a o starých rodičoch.

Prvý moment. Svätý Otec sa na mňa pozrel. Dvakrát. Teda, rozumejte správne, on sa mi pozeral do očí. Viem, že to je vlastne banálne, veď sa vozil pomedzi všetky sektory, a teda sa pozeral na mnohých ľudí, k mnohým bol azda aj bližšie. A napokon, koľkí ľudia sa s ním v tieto dni rozprávajú z očí do očí. No aj tak. Pre mňa osobne to bol silný moment. Možno aj najsilnejší.

Pritom k nemu vôbec nemuselo dôjsť. V prvom rade sme mali šťastie, že keď sme vošli do sektora, tak sa uvoľnilo miesto práve na kraji, až pri zábrane. Presne na tej strane, popri ktorej neskôr prechádzal papamobil. No čo bolo nemenej rozhodujúce, bolo rozhodnutie odložiť v tej chvíli telefón. Najprv som rovnako ako všetci ostatní nahrával papamobil, ako prechádza popri susedných sektoroch, no keď som videl, že odbočil k tomu nášmu, rozhodol som sa odložiť mobil a naplno sa sústrediť na tú chvíľu. Nie na čo najlepší záber, ale na človeka, ktorý popri nás prejde. No a určite rozhodlo aj to, že sme kričali. Syn na mojich ramenách, dcéra na pleciach nášho bývalého kaplána, ktorého sme náhodou stretli v našom sektore a s ktorým sme napokon celý ten najdôležitejší čas prežili. Ani jeden z nás nedržal v ruke mobil, obaja sme mali na ramenách deti, ktoré sa tak ocitli zhruba vo výške, v akej bol Svätý Otec a všetci sme z celej sily mávali a kričali. Bez tých mobilov sme museli byť nápadní. Možno aj preto sa na nás na chvíľu pápež zadíval. A my sme sa v tej chvíli pozerali na neho, nie na displej.

Neviem, kto vymyslel prechod Svätého Otca na papamobile pomedzi sektory, ale musím ho pochváliť. Bol to výborný nápad. Všetci sme si vďaka tomu mohli byť bližší. Aj Svätý Otec nám, aj my jemu. Hoci len na sekundu.

Druhý moment. Láska sa má žiť ako v románe, nie ako v telenovele. Toto prirovnanie z príhovoru Svätého Otca sa ma dotklo asi najmä preto, lebo až doposiaľ som celý svoj profesionálny život robil to, že som spolu s mladými čítal dobré knihy a rozprával sa s nimi o nich. A teraz pápež František použije vo svojom príhovore slová, ktoré presne vystihujú všetko, čo som sa vďaka tej práci naučil.

Postava z dobrého románu musí byť, tak ako povedal pápež František, v niečom hrdinská a musí mať vysoké ciele. Ale nielen hrdinská v zmysle, že niečo veľké dokáže, to nie je hrdinstvo. Také niečo sa vám môže len tak náhodou prihodiť. Hrdinstvo znamená hlavne zvíťaziť nad sebou samým. Preto mohol neskôr Svätý Otec povedať, že vysokým cieľom nie je mať silné auto, módne oblečenie, či ísť na dovolenku, ale že ním je napríklad snívanie o založení rodiny, o splodení a výchove detí, o dávaní života, o zdieľaní života s druhou osobou. Toto sú skutočné sny. Všimnite si, že len dobrý román môže byť o tak obyčajných a tak krásnych veciach. Telenovela to nedokáže.

Tretí moment. Korene a starí rodičia. Mám pocit, že Duch Svätý zavanul správne, ak Svätému Otcovi našepkal, že o potrebe vzťahu k starým rodičom, domove či koreňoch má hovoriť práve mladým u nás na východe. Tam, odkiaľ každý uteká aspoň do Bratislavy, ak nie rovno do zahraničia.

Keby som mal dar písať romány, toto by bol jeden z prvých námetov. Starý človek ponechaný napospas prázdnym izbám veľkého domu, odlúčený od najbližších. S telefónom v ruke.

A teraz sa ho zastal pápež.