Odohráva sa barbarský a netolerantný zápas o prevrat v našej civilizácii, varuje Duka

000090014353_3820512524656069_528741479506509824_n Dominik Duka. Foto: D.Duka/FB

Prinášame text prednášky kardinála Dominika Duku, ktorú predniesol v piatok 10. septembra na Medzinárodnom eucharistickom kongrese v Budapešti. Pred ňou udelil zlatú Svätovojtešskú medailu Arcibiskupstva pražského Jeho Eminencii Charlesovi Maung Boo za jeho statočný postoj v zápase o slobodu Cirkvi a základné ľudské práva.

Vážení prítomní, sestry a bratia, dámy a páni, milí priatelia,

s ročným oneskorením sa stretávame tu v Budapešti, o ktorej sa hovorí, že je jediným veľkomestom na východ od Viedne a rovnako ako Viedeň odpočíva na modrom Dunaji. Je to vlastne dvojmestie Buda a Pešť. Buda s krásnym kráľovským palácom a s korunovačným chrámom sv. Mateja a Pešť s bazilikou sv. Štefana kráľa, s budovou parlamentu, ktorá upozorňuje každého návštevníka Budapešti, že sa nachádzame v krajine národa, ktorý ctí slobodu a parlamentarizmus, ktorý je základným prvkom demokracie.

Stretávame sa tu pri eucharistickom kongrese, ktorý nám pripomína základné heslo dokumentu Pápežskej komisie pre Medzinárodný eucharistický kongres (MEK) „Eucharistia spása sveta“. Nie je to prvýkrát, kedy sa Eucharistický kongres oslavuje tu v Budapešti, ale skôr, ako si všimneme históriu eucharistického kongresu v Budapešti, chcel by som sa vrátiť k počiatkom. Vieme celkom iste, že Eucharistický kongres súvisí so Slávnosťou Tela a Krvi Pána, s eucharistickými procesiami, ktoré boli často súčasťou aj nedeľnej večernej liturgie. Myšlienka či vznik novodobej podoby eucharistických kongresov nás privádza do Francúzska do roku 1874, čiže známeho stredovekého sídla pápežov, do Avignonu. Táto eucharistická slávnosť sa nezrodila ako projekt cirkevnej hierarchie. Môže nás prekvapiť, že prvou iniciátorkou je žena Marie Marthe Emilia Tamisierová. Myslím, že je potrebné sa ponoriť do histórie Francúzska, krajiny nazývanej „prvorodená dcéra Cirkvi“, ktorá však prechádza svojimi veľmi pohnutými dejinami. Kalvária Cirkvi sa začína jakobínskou revolúciou. Dátum eucharistického kongresu v Avignone nám pripomína pruskú okupáciu Francúzska z roku 1871. Pruská armáda vtedy ponechala Paríž a môžeme povedať, že celé Francúzsko napospas ľavičiarom a radikálom, ktorí sa inšpirovali komunistickým manifestom a Karl Marx, im vyslovilo pochvalu. Porážka komunardov je všetkou ľavicou oplakávaná. O skutočnosti, koľko životov museli obetovať jej odporcovia, a to ako z radov obyvateľov, tak z radov cirkevných osôb, nenájdeme v bežných publikáciách ani na stránkach Wikipédie jediné slovo. Medzi prvými obeťami komunardov je tiež parížsky arcibiskup Georges Darboy. Na jar tohto roku bol on i jeho spoločníci blahorečení pápežom Františkom, lebo je to 150 rokov od ich zavraždenia. Nástupca zastreleného arcibiskupa pokladá základný kameň k stavbe chrámu Sacré-Coeur na Montmartre v Paríži. Tento karmelitán a parížsky arcibiskup nám svojím statočným postojom pripomína nezabudnuteľného a statočného prímasa Maďarska, ostrihomského arcibiskupa, kardinála Józsefa Mindszentyho, ktorého beatifikačný proces sa chýli ku koncu. Vo chvíľach, keď nástupca Petrov bude oslavovať Eucharistiu tu na Námestí hrdinov. Vo Varšave bude blahorečený prímas tisícročia, poľský prímas, kardinál Stefan Wyszyński. Ospravedlňujem sa za svoju neprítomnosť tu v Budapešti, ale z povinnosti a vďačnosti za veľkú pomoc, ktorú kardinál Wyszyński poskytol v čase komunistickej diktatúry mojej krajine a našej cirkvi musím byť vo Varšave! Žijeme v roku olympiády. Po onej krutej vražde pred stopäťdesiatimi rokmi predniesol slávnu chváloreč na mučeníka, arcibiskupa Paríža Georgesa Darboya, spoluzakladateľ olympijských hier vedľa baróna Coubertina, môj rádový spolubrat Henri Didon OP, autor olympijského hesla „Citius, Altius, Fortius“, ktorý sa tiež zúčastnil obrany pri Verdune. Desať rokov potom roku 1881 sa vo francúzskom meste Lille koná Prvý svetový eucharistický kongres. Na kongresovom rokovaní sa zúčastňuje 350 účastníkov a na eucharistickom sprievode necelých tritisíc ľudí. Medzi nimi Mons. De Segur a texaský biskup Dubois. Ak ste znepokojení situáciou v dôsledku čínskeho koronavírusu a nešťastní sledom cirkevných udalostí, ktoré iste oslabujú počet účastníkov, nemajte dôvod k zármutku. Naopak, môžeme si plne uvedomiť, že aj súčasný Druhý medzinárodný eucharistický kongres v Budapešti sa koná v podobnej situácii, ako sa konal Prvý eucharistický kongres, ktorému predsedal pápežský legát, štátny sekretár – kardinál Eugenio Pacelli. Ten, ktorý potom stál na mieste svätého Petra v najťažších chvíľach dvadsiateho storočia. V čase nacistickej a komunistickej diktatúry. V čase, keď naša krajina prežívala okupáciu, tak ako tomu bolo pred stopäťdesiatimi rokmi vo Francúzsku.

Eucharistia, spása sveta. V pôvodnom jazyku: L’Eucharistie salut universel. Rozmer pôsobenia Eucharistie, ako môžeme pozorovať, je širší ako náš svet, než naša planéta. Preto tiež Medzinárodnému eucharistickému kongresu patrí nezastupiteľná priorita pred všetkými ostatnými slávnosťami, pretože môžeme s plným právom vysloviť vetu: Ježiš Kristus, Syn Boží, pravý Boh a človek je univerzálnym Spasiteľom. Je záchranou univerza. Dokument medzinárodnej teologickej komisie nám vo svojom druhom článku pripomína hlboké kresťanské korene, ktoré sú úzko spojené s misijnou prácou kráľa sv. Štefana na začiatku 11. storočia (1000 – 1038). On pričlenil maďarský ľud ku kresťanským národom Európy. Dynastia Arpádovcov darovala Cirkvi celé litánie svätcov a svätíc a ako príslušník Svätovojtešskej Vyšehradskej štvorky môžem len potvrdiť, že svätí Štefan, Gizela, Markéta, Alžbeta, Kinga … nás prepájajú aj putami príbuzenstva s našimi svätcami, so svätcami poľskými, ale aj so svätcami nemeckej krvi. Preto plne platí príslovie: „Naša minulosť je našou nádejou, naša budúcnosť je Kristus.“ Tieto slová sú stále aktuálne. V hymne kongresu z roku 1938 tu v Budapešti veriaci spievali: „Pane, daj, nech sa všetky národy a krajiny zhromaždia v mieri!“ Pri tejto príležitosti sa pol milióna ľudí modlilo za mier medzi národmi proti bezprostrednej hrozbe vojny. Tieto slová hymny kongresu zazneli tiež na Hradčanskom námestí pri tohtoročnej Slávnosti Tela a Krvi Pána, ktorá bola súčasťou prípravy našej slovenskej cirkvi pre účasť na Medzinárodnom eucharistickom kongrese tu v Budapešti.

Doba koronavírusu obmedzila nielen našu účasť na slávení Eucharistie, ale pre mnohých aj možnosť stretnutia, spoločenstvo, communio, s eucharistickým Kristom. Mnohí sa domnievali, aj z radov kňazov, aj niektorí biskupi, že práve v tejto chvíli vystupuje do popredia význam slova, prehovor, prednášok a rôznych mediálnych posolstiev. Nepochybujem o význame hlásania Evanjelia, ale pripomeňme si slová medzinárodnej teologickej komisie: „Eucharistia je prameň, z ktorého tryská evanjelizačná energie cirkvi. Je nielen vnútornou silou, ale aj – v určitom zmysle – plánom. Ona je totiž spôsobom bytia, ktoré prechádza z Ježiša na kresťana a skrze jeho svedectvo sa šíri v spoločnosti a v kultúre. Aby sa to stalo, je nutné, aby si každý veriaci v osobnom i spoločnom rozjímaní osvojil hodnoty, ktoré Eucharistia vyjadruje, postoje, ktoré vnuká, životné predsavzatia, ktoré vyvoláva. Na konci tejto koronavírusovej doby môžeme dať za pravdu slovám pápeža sv. Pavla VI .: „Dnešný človek radšej počúva svedkov, ktorí niečo dokazujú činmi než učiteľov, ktorí to vykladajú slovami. A učiteľov počúva len vtedy, ak sú zároveň svedkami.“ Tieto slová platia o našom spoločnom apoštolovi sv. Vojtechovi, platia aj o sv. Štefanovi a sv. Gizele. Platia o sv. Martinovi z Tours narodenému v Szombathely. Platia o sv. Janovi Nepomuckom, o sv. Stanislavovi, krakovskom biskupovi … Platia tiež o sv. Jánovi Pavlovi II. Platia o našich Vyšehradských primasoch – Mindszentym, Wyszyńskom, Stepinacovi, Baranovi. Tí všetci nám potvrdzujú slová dokumentu: všetky žriedla mojej spásy sú v tebe – účasťou na Eucharistii sa veriaci utvrdzujú vo viere. Obnovujú svoju kresťanskú identitu, prehlbujú spoločenstvo s Kristom a bratmi. Kresťania žijúci v spoločnosti, kde panuje diktatúra relativizmu, tak môžu so zdvihnutou hlavou, pokojne a s odvahou, láskou a miernosťou, podľa Kristovho príkladu svedčiť pred svetom o pravde.

Náš Eucharistický kongres sa koná v situácii, keď sme svedkami, že v celosvetovej spoločnosti sa odohráva barbarský a netolerantný zápas o prevrat v našej civilizácii. Základné princípy, ktoré vyrastajú z kolísky ľudskej kultúry na križovatke Afriky, Ázie a Európy, v rodisku Ježiša Krista, sú odmietané a nahrádzané hodnotami, ktoré sú prezlečenými ideami marxizmu, maoizmu, anarchizmu. Ideológiami, ktoré popierajú akúkoľvek pravdu, teda aj Pravdu a nahrádzajú ju zlovoľnou ideológiou, ktorú presadzujú silou. Často používajú aj „archaický spôsob boja“ – zbrane a demagógiu, ale aj moderný mediálny lynč. Tieto diabolské zbrane podľa ich predstáv nerelativizujú všetku pravdu a mnohí sa obávajú, že tieto zbrane sú nepremožiteľné. Vieme však, že Slovo večnej Pravdy je nepremožiteľné! Skutočnosť vždy odhalí všetky náhradky a napodobeniny. A tak platia slová prípravy tohto kongresu: „Ľuďom hľadajúcim Boha, či už sú akéhokoľvek spoločenského postavenia, sa kongres obracia skrze kérygmu, prvotnú evanjeliovú zvesť.“ Boh, zdroj všetkého života, ktorý bezvýhradne miluje každého svojho tvora, nám posiela svojho Syna, Ježiša, Spasiteľa, záchrancu a víťaza. Svetový eucharistický kongres je vzdávaním vďaky Kristovi, oslavou Toho, ktorý jediný je schopný obetovať život za druhých. A to je Jeho víťazstvo. Pripomeniem slová, ktoré nás spojili v našom zápase aj víťazstve v roku 1989: „Pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou.“

„Naše spoločné logo“, ktorým začíname a končíme každý deň a otvárame každú modlitbu je znamenie kríža. V slovanských jazykoch slovo krst je odvodené od slova kríž. Pre našich predkov pokrstených cyrilometodskou misiou, ktorej hlavným organizátorom bol sv. Metod, menovaný panónskym arcibiskupom a ktorý prešiel aj cez maďarské územie, je slovo kresťan odvodené z kríža. Kríž je stretnutím vertikály s horizontálou. Môžeme povedať, že kríž je križovatkou, na ktorú musí vstúpiť každý, kto sa rozhoduje na svojej životnej ceste. Môžeme sa pýtať kadiaľ, hore či dole, doľava alebo doprava. Uprostred tohto kríža vztýčený s rozpätými pažami spočíva Kristus a v strede kríža Jeho tvár. Prebodnuté srdce potvrdzuje jediný zákon, zákon lásky, ktorý nám odkázal. Vylieva krv za nás za všetkých. Jeho krvou zaliata hlava zdobená tŕňovou korunou nám hovorí, že nikdy, ani v zlomku sekundy, na nás nezabudol. Myslel, myslí a bude vždy na nás myslieť. Večný Logos, ukrižovaná Pravda. Nie, nepresvedčuje nás demagógiou ani obyčajnými sľuby, ani mediálnou spúšťou. On je svedok, ktorý nás presvedčil o Bohu Otcovi, princípe a večnom zmysle univerza. On nás presvedčil, že Boh je dobrý, že Boh je láska. Rovnako ako je pravda, pretože on je „Ja som, ktorý som“.

Nikto z nás nestál pri kríži, tam za nás stála jeho Matka Panna Mária, apoštol Ján, Mária Magdaléna, svedkovia. Byť svedkom je viac ako byť svätcom. Najprv musím byť svedkom, aby som bol svätcom. Ale Boh nám dáva príležitosť byť pod krížom, byť prítomný ako oni. Áno, to je Eucharistia. Sprítomnenie toho, ktorý sa pre nás stal človekom, ale tiež ktorý pre nás roztvoril svoju náruč na kríži. Áno, Eucharistická liturgia má svoj rytmus, má svoje pravidlá, tak ako každý ľudský čin. Ale Eucharistia nie je obyčajný rituál, to nie je samotná pamiatka, je to skutočnosť, a preto prítomnosť. Tak mohli spoznať emauzskí učeníci Krista, pri lámaní chleba, čo je najstaršie označenie Eucharistie. Ak chceme porozumieť Kristovej prítomnosti v Eucharistii, prijímame vo viere slovo, respektíve svedectvo svedkov. Naša kresťanská kultúra a civilizácia chápe človeka ako bytosť, ktorá patrí tejto krajine, ale ktorá v sebe nesie iskru Božieho Ducha. Hovoríme o tele a o duši. Teológia aj katechizmus nás učí, že tajomstvo Krista, jeho prítomnosti v Eucharistii sa deje na základe transsubstanciácie, teda prepodstatnenia. Ak sme sa neponorili do štúdia antickej múdrosti filozofie Sokrata, Platóna, Aristotela, potom tejto terminológii neporozumieme. Ak áno a prijmeme univerzálny pohľad na celé stvorenie a hovoríme spolu s Aristotelom v gréckom podaní „hylé kai Morfa“, teda o látke a tvare, ak chcete v latinčine o matérii a forme, potom sa pred vami najprv rozprestrie, prevedené do slov modernej fyziky a astrofyziky, ona hmota, ktorá sa vo svojom vývoji dostáva až k okamihu tých mikročastíc, ktoré sú súčasťou každého z nás. Každý z nás je zhlukom mikročastíc atómov, ale aj molekúl a buniek. Vieme, že máme istý tvar, formu, onen princíp, ktorý môžeme vidieť naznačený v genóme, teda v štruktúre, ktorá volá po logu. A preto sa nestretávame s davom, ale s jednotlivými ľuďmi, osobami. Preto sa nestretneme so sobím stádom, ale ak chceme soba pohladiť, potom pohladíme jednotlivého soba. Ak hovoríme o prepodstatnení, pripomeňme si slová učiteľa Cirkvi sv. Tomáša Akvinského: „Tam, kde ľudské zmysly slabnú, víťazí viera a rozum osvietený Duchom Svätým.“ A tak začíname chápať aj plnosť slov. Eucharistia je spásou univerza, pretože v prítomnosti Krista v Eucharistii sa stretávame pod vonkajšími spôsobmi chleba a vína a uvedomujeme si, čo znamená chlieb, čo znamená nápoj. A touto cestou nás učí teológia, ktorá pracuje s filozofickými komponentmi k nahliadnutiu do veľkého tajomstva Ježišovej prítomnosti, do tajomstva Eucharistie. Pápež František napísal v encyklike Laudato si‘: „Na vrchole vtelenia sa chcel Pán dotýkať nášho vnútra skrze úlomok z hmoty. Nie zhora, ale zvnútra, aby sme sa s Ním mohli stretnúť v našom vlastnom svete […] V jednote s vteleným Synom v Eucharistii celý kozmos vzdáva vďaku Bohu. Vskutku, Eucharistia je vlastne kozmickým aktom lásky […] Eucharistia zjednocuje nebo a zem, objíma a prestupuje všetko stvorenie. Svet, ktorý vyšiel z Božích rúk sa vracia k Nemu, v radostnom a plnom klaňaní. ,Eucharistická premena‘ je počiatkom konečnej premeny, kam každé telo smeruje. Podstatná premena chleba a vína v jeho Telo a jeho Krv vnáša do sveta počiatok radikálnej premeny akési jadrové štiepenie … V najintímnejšom mieste nášho bytia dochádza k premene, ktorá vyvoláva premenu celého sveta a zastaví sa až v momente, kedy Boh bude všetko vo všetkých. Eucharistický pokrm – Telo a Krv znamená, že prijímame živého Krista. Podľa biblickej antropológie sídlila duša v krvi. Nepožívame, ale prijímame!“

Aj o tomto výklade platia slová Martina Bubera, ktoré napísal pred 200 rokmi: „Civilizácia zostane živou do tej miery, do akej zostane spojená so živým tajomstvom, z ktorého vzišla.“ Európske civilizácie sa zrodili z tajomstva Kristovho. K tomuto živému prameňu sa máme vracať a pripomínať si výzvu sv. Jána Pavla II.: „(Európa) v priebehu storočí si prijala poklad kresťanskej viery. Tá je základom tvojho spoločenského života na princípoch prevzatých z evanjelia a jej stopy je možno vidieť v umení, v literatúre, v myslení a v kultúre národov. Avšak toto dedičstvo nepatrí len minulosti; je plánom pre budúcnosť, ktorý je potrebné odovzdávať budúcim generáciám, pretože je to základ života osôb a národov, ktoré spoločne dali európskemu kontinentu jeho tvárnosť.“

Skutočnosť, že sa stretávame s Kristom, s človekom, Synom Panny Márie, teda ženy-matky, nám plne rehabilituje obraz človeka podľa biblickej antropológie, kde človek je definovaný „ako muža a ženu ich stvoril“. A tak spoločenstvo veriacich vidí v Márii „ženu Eucharistie“, svoju najvydarenejšiu ikonu a kontempluje ju ako nenahraditeľný vzor eucharistického života. To nám pripomína nielen slová muža cirkvi, teológa a básnika, sv. Tomáša Akvinského, ale myslím, že každému z nás zaznie aj Mozartova melódia: Verum Corpus Natu de Maria Virgine. Na oltári kňaz menom liturgického zhromaždenia hovorí slová kánonu, uctievame slávnu Pannu Máriu, rodičku nášho Boha a Pána Ježiša Krista. Spolu s nami takto vyznáva mariánsky kult aj východné liturgie. Naša úvaha o Eucharistii v rámci Medzinárodného eucharistického kongresu je súčasťou liturgie Cirkvi. Cirkev nie je obyčajnou inštitúciou, či ako sa niektorí domnievajú, politickou či ideologickou, alebo snáď ekonomickou organizáciou. Eucharistia nie je mysliteľná bez spoločenstva Cirkvi, svedkov Ježišových. Eucharistia má univerzálny rozmer, jej pôsobenie presahuje Cirkev, ľudstvo, všetkých živých i zomrelých, objíma celé stvorenie (Kol 1,15-17). Cirkev, ktorá bude magnetom pre dnešného človeka, je Cirkvou Eucharistie. Pripomeňme si slová francúzskeho jezuitu Henriho de Lubaca, slová, ktoré zazneli na Druhom vatikánskom koncile: „Eucharistia buduje Cirkev.“ Tak popísali Cirkev prví cirkevní otcovia. Eucharistia činí Cirkev dynamickou udalosťou. Inštitúcie, štruktúra vytvárajú Cirkev skamenelín. Cirkev bez Eucharistie v čase covidu stuhla, a preto potrebuje rozhýbať. Tak Eucharistický kongres tu v Budapešti môže svedčiť a musí byť výzvou k pravej dynamike života v slobode, pravde a láske. Budapešť dokázala mnohé vo svojej histórii. V zápase, kedy obhajovala celú kresťanskú Európu. V zápase o slobodu viery a slova, o slobodu národa v roku 1956. Preto sa domnievam, že je spravodlivé a výstižné aj tohtoročné stretnutie na Medzinárodnom eucharistickom kongrese tu. Tu na Dunaji, kde ostrov sv. Markéty spája naše kresťanské dejiny.
Amen.

Text prednášky uverejňuje Štandard v neskrátenej forme so súhlasom Arcibiskupstva pražského.


Ďalšie články