Čo presne znamenajú dnešné slová pápeža Františka proti ideologickej kolonizácii a súčasne proti kultúrnym vojnám? Dve hádanky z dnešného rána.

Keď dnes ráno pápež prišiel na návštevu prezidentského paláca, Zuzana Čaputová (celá v modrom) sa mu hlbšie uklonila, privítanie bolo opäť srdečné. Aj potom, keď pápež kráčal pomalšie, prezidentka s ním zrovnala krok, počas hymien sa František pozeral trochu skleslo dole, k zemi, pôsobil unavene. Prezidentka zase vzpriamene, pozerala sa hore, na pohľad bolo cítiť a vidieť istý kontrast medzi mladou prezidentkou a starým pontifikom.

František a Zuzana Čaputová si rozumejú, bolo to vidieť aj počas jej prejavu, keď ju sústredene počúval a po skončení prekonal únavu, aby si vyjadrili priazeň a podali ruky.

Gestá hovorili jasne. A čo zaznelo v prejave?

Pápež nadviazal na včerajšiu tému, opäť pochválil náš národný charakter:

„Drahí priatelia, nech z vašich sŕdc nevymizne toto povolanie k bratstvu, ale nech vždy sprevádza sympatickú autentickosť, ktorá vás charakterizuje. Venujete veľkú pozornosť pohostinnosti, oslovuje ma typický spôsob slovanského privítania, pri ktorom sa návštevníkovi ponúkne chlieb a soľ.“ Potom sa venoval téme chleba a soli.

František sa snaží v pohľade na Slovensko zdôrazňovať témy, ktoré považuje vo svojom pontifikáte za dôležité. Už včera sa citátom básne Mor ho! dotkol témy migrácie, podobne aj dnes:

„Naozaj sa nachádzam v 'strednej zemi', cez ktorú už toľkí prešli. Tieto územia tvorili hranicu Rímskej ríše a boli miestami vzájomného pôsobenia západného a východného kresťanstva; od Veľkej Moravy až po Uhorské kráľovstvo, od Československej republiky až po dnešok ste sa uprostred nie malého počtu skúšok dokázali pokojamilovným spôsobom integrovať a odlíšiť...“ a dodal vetu o pokojnom rozdelení Česko-Slovenska.

Keď to počúva našinec, tak cíti, že veta o „zemi, cez ktorú už toľkí prešli,“ sa azda viac vzťahuje na maďarské územie, napokon naše historické územie a etnická hranica – ako to kedysi povedal František Mikloško Margaret Thatcherovej – bola miestom, kde sa iní skôr zastavili, platilo to pre tých Rimanov, Turkov aj ďalších, pre naše dejiny viac platí tá druhá časť citátu, že sme uprostred väčších štátnych celkov (nie migračných pohybov) nestratili identitu. A to bez vlastného štátu, občas aj bez významnejšej elity. Navyše, ako súčasť väčších celkov, sme boli miestom, ktoré bolo nábožensky tolerantnejšie ako mnohé oblasti na západe kontinentu, celkom určite také Francúzsko, Anglicko, aj mnohé časti Nemecka. Na túto tradíciu zbytočne zabúdame, poľahky preberáme zjednodušené tvrdenia, že sme nejakým územím diskriminácie, ktorá je tu akosi odjakživa.

Od identity je krok k téme kultúrnych vojen, opäť citát z pápežovho prejavu:

„Dnes, ako vtedy, soľ viery nie je odpoveď podľa sveta, nespočíva v horlivosti viesť kultúrne vojny, ale v nenásilnom a trpezlivom rozsievaní Božieho kráľovstva, predovšetkým svedectvom lásky. Vaša ústava spomína túžbu budovať krajinu na dedičstve svätých Cyrila a Metoda, patrónov Európy. Oni bez nútenia a nátlaku zúrodnili evanjeliom kultúru, čím podnietili blahodarné procesy. Toto je cesta: nie boj o získanie priestoru a významu, ale cesta, ktorú ukázali svätí, cesta blahoslavenstiev. Odtiaľ, z blahoslavenstiev, pramení kresťanská vízia spoločnosti.“

Oplatí sa spomaliť a Františkove slová trochu rozobrať.

František sa tu prvýkrát dotkol témy kultúrnych vojen. Hovorí o nich s istým dištancom, a ako to už býva, z toho citátu si bude každý vyberať to, čo sa mu hodí.

Ktovie, ako tieto slová počuli tí, pre ktorých je už aj odkaz na dedičstvo Cyrila a Metoda v našej preambule práveže dôkazom kultúrnych vojen, niečoho, čo údajne kriví charakter nášho štátu.

(viac…)

Zadajte váš email a čítajte mesiac zadarmo alebo sa prihláste do svojho účtu.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.