Pápež na Slovensku: Blíži sa rehabilitácia Róberta Bezáka

Vlastne, ako hovorí on sám, už k nej došlo. Aby sme však skutočne porozumeli, čo sa chystá, musíme sa oslobodiť od všetkých mytológií a dezinformácií, ktorými médiá pri „kauze Bezák“ za desať rokov zamorili verejný priestor.

Sekulárny mediálny svet mal vždy jasno: Bezák musí byť podľa správnosti rehabilitovaný. Čo to znamená? No predsa návrat do funkcie trnavského arcibiskupa a ospravedlnenie slovenských biskupov za všetky príkoria. Ideálne, ak predstúpia kdesi na námestie a tam sa budú rituálne kajať. Čokoľvek menej by bolo pre médiá málo a krivda by teda pokračovala.

Podobné očakávania si médiá úplne vážne spájali aj s návštevou pápeža Františka na Slovensku.

Samozrejme, kto má všetkých päť pohromade, vie, že také čosi nehrozí, ani nikdy nehrozilo.

Samotné slovo „rehabilitácia“, na ktorom sa tu na desaťročie ukotvila celá verejná diskusia o Bezákovi, bolo vždy mylným východiskom, ktoré vykvitlo práve z onej mytológie, prípadne z utešeného množstva hoaxov, ktoré u nás okolo Bezáka šírilo aj seriózne spravodajstvo.  

Faktom však je, že otec biskup Bezák nemá byť z čoho rehabilitovaný. Jeho odvolanie z postu trnavského arcibiskupa nebolo zapríčinené žiadnym vážnym previnením.

Z právneho hľadiska to bolo veľmi prozaické: rovnaké autority, ktoré ho povolali do ctihodnej funkcie, po krátkom čase rozhodli, že sa v nej neukázal ako vhodný. Bodka. Rôzne pokusy vyrobiť z Bezáka obeť zákulisných intríg a lokálnych i globálnych finančných podvodov cirkvi stroskotali na tom najpodstatnejšom: ani po desiatich rokoch niet najmenšej stopy, že by stáli na nejakej reálnej a aspoň trochu zmysluplnej indícii.  

A tak sa Bezák od cirkvi čoraz viac vzďaľoval. Nežil medzi kňazmi či rehoľníkmi, nikto poriadne nevedel, kde vlastne žije, pracoval na liberálnej škole, kde vyučoval etiku, nie náboženstvo, verejnosť netušila, ako to má on osobne so sviatostným životom, či si aspoň v súkromí vysluhuje omše, či sa modlí breviár… Roky sme netušili, či ešte vôbec vníma, že je biskupom, alebo sa už stal sekulárnym starým mládencom. Hoci šlo o tie najdôležitejšie otázky vzhľadom na jeho povolanie, žiaden novinár, ktorému bol ochotný dať rozhovor, sa ho na ne nepýtal.

Napokon, rozhovory dával výlučne novinárom, u ktorých bola istota, že sa ho na to podstatné pýtať určite nebudú.

Pre biskupa nevhodná situácia. A dlho sa zdalo, že sa stane trvalým stavom, že nemá žiadne východisko.  

V prostredí kňazov a biskupov všetci tušili, že takýto stav je neudržateľný a škodlivý. Nielen pre Bezáka, ale najmä pre cirkev. Mnohým bolo po desiatich rokoch jasné, že je načase s tým čosi urobiť a dnes sa zdá, že vyústenie „kauzy Bezák“ je nablízku. Áno, pápežova návšteva s tým môže súvisieť, ale úplne inak, než diktujú predsudky.

Už nejaký čas sa množia signály, že okolo Bezáka sa čosi deje a sú to dobré správy. Akoby dochádzalo k obrusovaniu hrán z oboch strán, ktosi zjavne vystúpil z kruhu a hodil malú udičku zmierenia, po ktorej nasledovala reťaz ďalších obojstranných krokov, postupne smerujúcich k zmiereniu a vzájomnému odpusteniu. Podčiarkujem: k odpusteniu. Nie nevyhnutne k „odškodneniu za minulé krivdy“, čo je sekulárna mena, a preto médiá, ktoré sa cirkevnému a kresťanskému svetu porozumieť nikdy ani nesnažili, nepochopia ani tentoraz.

V prostredí slovenskej cirkvi sa v spolupráci s pápežom prednedávnom zjavne spustili procesy, ktoré smerujú ku katarzii tohto nešťastného a obojstranne zničujúceho sporu. Pápež František spolu s Bezákom odslúžil súkromnú omšu vo Vatikáne, pozval ho na zmrzlinu, predtým poslal veniec na pohreb Bezákovho otca. Pozoruhodné je, že pápež František smrť Bezákovho blízkeho zaregistroval, čo zrejme nebolo spôsobené tým, že by osobne sledoval Bezákove životné osudy.

Ktosi ho na to zrejme upozornil s dôvetkom, že Bezáka by v jeho dlhodobej osobnej i duchovnej agónii potešilo, ak by mu sám Svätý Otec poslal symbol účasti. Ten ktosi musí byť zo Slovenska a dostatočne vysoko minimálne v neformálnej vatikánskej hierarchii, a musí to byť niekto, komu záleží na vyriešení tohto bezvýchodiskového sporu.

Nie je podstatné kto. Dôležité je, že sa cirkev rozhodla definitívne vyriešiť kauzu Bezák, hľadala schodné cesty a „zatiahla“ do toho aj láskavého pápeža, ktorý sa ochotne podujal zúčastniť na riešení.  

Pritom k významným posunom už medzičasom došlo, hoci zostali takmer nepovšimnuté. Ak by sme neboli ukotvení na pomýlenej mytológii, ale vnímali by sme cirkevnú realitu, mohli by sme ich pozorovať už dávnejšie.  

Róbert Bezák už dnes nežije mimo cirkevného prostredia kdesi v podnájme v sekulárnom prostredí, ani nepracuje na sekulárnej škole. V súčasnosti žije na fare, kde sa stará o chorú mamu, slúži sväté omše. Opäť teda žije tam, kde by mal žiť biskup a životom kňaza. Mala by to byť síce samozrejmosť, ale v jeho prípade už toto je značný posun. Ide o najvýznamnejšiu zmenu v „kauze Bezák“, ku ktorej došlo za desať rokov.

Sám Bezák hovorí, že už dnes nemá kariérne ambície, láskavé konanie a ústretové prijatie pápeža bolo pre neho vraj dostatočnou rehabilitáciou, hoci ho viditeľne sklamaní novinári do tejto témy stále nešikovne tlačia.

V tom je veľká sila pápeža Františka. Nie je veľkým teológom, ako boli jeho dvaja predchodcovia, teologickí obri. No svojou ústretovou charizmou dokáže vyriešiť problém, ktorý Benedikt XVI. nedokázal.  

Kiež by jeho návšteva na Slovensku dala celej tejto jedovatej, tlejúcej a mediálnymi dezinformáciami vyhrotenej škvrne na tvári cirkvi definitívnu bodku v podobe obojstranného, láskavého zmierenia.