Výročie Východoslovenského roľníckeho povstania: Tiež vyčíňala epidémia a ľudia sa odvtedy veľmi nezmenili

Pred takmer dvoma storočiami vypuklo na východnom Slovensku povstanie poddaných. Predchádzalo mu viacero udalostí a povestnou poslednou kvapkou bola epidémia cholery sprevádzaná preventívnymi opatreniami zo strany vrchnosti. Nie je ťažké vidieť určitú spojitosť medzi udalosťami vtedajších dní a dneškom.

Tento rok si pripomíname 190. výročie Východoslovenského roľníckeho povstania, nazývaného aj cholerové alebo sedliacke povstanie. Pripomienka tejto udalosti má však širší význam ako len prehlbovanie znalostí o našich dejinách.

Povstanie vypuklo z viacerých dôvodov. V roku 1830 bola na Slovensku, ba v Uhorsku, veľká neúroda, ktorá mala dosah na zhoršenie majetkových pomerov poddaných.

V Európe sa zároveň šírili revolučné myšlienky vyvolané povstaním vo Francúzsku či Belgicku. Hlavným spúšťačom sa však stala epidémia cholery, respektíve preventívne opatrenia proti epidémii, ktorými sa snažilo Rakúske cisárstvo zastaviť šírenie choroby.

Viedeň priradila stoliciam komisárov, ktorí mali na starosti riadiť preventívne opatrenia v spolupráci s úradmi a lekármi. Tie opisuje vtedajší dokument zvaný Poučeni, podle kterého se zpráwcowé krajů a osad w tom připadě chowati maji, kdyby wýchodni úplawice chwistoblita, aneb jiná nákazliwá nemoc w blizkosti panowala, anebo i w jejich mistě přebýwáni znikla.

Obmedzenie pohybu či verejných udalostí

K týmto opatreniam patrilo napríklad obmedzenie pohybu obyvateľstva (dôrazne pre tulákov, Cigánov a Židov), zvierat i tovaru, obzvlášť neskôr v krajoch, kde sa cholera objavila. Na hraniciach stolíc vznikali strážne stanice či varty (dobové označenie pre stráž), zložené z vojakov i miestnych obyvateľov.

Podobne sa obmedzili alebo úplne zakázali aj verejné podujatia, ako napríklad trhy, jarmoky, ale i náboženské obrady. Tieto kroky, prirodzene, vyvolali nevôľu obyvateľstva, ktorá bola už tak naštrbená nelichotivou hospodárskou situáciou, najmä v chudobnejších rodinách.

Mnohí taktiež považovali opatrenia len za zámienku, aby mohla vrchnosť potlačiť šírenie revolučných myšlienok (bolo to 17 rokov pred povstaniami meruôsmych rokov). Začali vznikať menšie protesty, výtržnosti či povstania v mestách.

V niektorých prípadoch vláda dokonca ustúpila a pár obmedzení uvoľnila. To však pospolitý ľud len utvrdil v názoroch, že boli vlastne od začiatku zbytočné. Najväčšie problémy však vyvolali opatrenia spojené priamo s chorobou a jej liečením, či skôr snahou o liečenie.

Kontraproduktívne snahy

Ľuďom sa, niekedy až príliš horlivo, rozdávali lieky, ako napríklad bizmutový prášok. Tie však neboli vždy účinné, dokonca viedli k úmrtiam medzi zdravými osobami. Podobná horlivosť úradov v hľadaní podozrivých ľudí, čo i len s minimálnymi príznakmi, viedla medzi obyvateľmi k nadobudnutie pocitu, že sú proti nim ich vládcovia spriahnutí a snažia sa ich vykynožiť.

Dezinfekciu studní či potokov chlórovým vápnom zo strany úradov chápali obyčajní ľudia ako snahu otráviť ich a získať tak ich majetky. Do tohto všetkého sa objavili rôzni agitátori, ktorí sa snažili vyvolať povstanie a vo svoj prospech využívali aj nákazu.

Jedným z nich bol napríklad Peter Tašnádi, ktorý sa podľa niektorých názorov chcel postaviť na čelo organizovaného povstania. To sa však nepodarilo skoordinovať, a tak východoslovenská vzbura mala skôr znaky živelnej, neriadenej strely.

Na čelách skupiniek povstalcov stáli rôzni vodcovia, väčšinou miestni richtári či drobní zemania, pričom ohne vzbury vznikali a zanikali priebežne – povstanie nemalo jednotný masový rozmer. Vzbúrencov sa nakoniec nazbieralo asi 40-tisíc a cieľom ich pozornosti boli zväčša komisári, úradníci, lekári, zemepáni, no niekedy i krčmári či kňazi. Obetiam sa vyhrážali, niektoré väznili, napádali či dokonca v extrémnych prípadoch mučili a vraždili.

Vidíme sa v tom?

Povstanie potlačil až zásah cisárskeho vojska. Do novembra 1831, keď cisár František I. zastavil hrdelné trestanie povstalcov, popravili 119 účastníkov nepokojov. Zvyšných odsúdili na rôzne tresty – od náhrady ukradnutých a zničených majetkov až po žaláre a dereše.

Jeden z najväčších stretov povstalcov a vojakov sa vtedy odohral na kopci Furča v obci Haniska neďaleko Prešova. Dnes tu stojí pomník venovaný Východoslovenskému roľníckemu povstaniu, ktorý postavili v roku 1938. Sám som ho tento rok navštívil (bol relatívne neudržiavaný a celý zarastený), čo je aj dôvod, prečo som chcel niečo napísať k tomuto výročiu.

Hádam nikomu neušlo, k čomu sa stav pred 190 rokmi dá prirovnať. Protiepidemické opatrenia, nespokojná časť národa, šírenie dezinformácií či vyhrocovanie situácie úradmi a vládou, ako aj zo strany ľudu a rôznych agitátorov sledujúcich svoje vlastné ciele.

Akokoľvek však láka nazvať dnešnú pandemickú situáciu analógiou s tou pred dvoma storočiami, nemyslím si, že by šlo o presné prirovnanie. Nevôľa ľudu, nespokojnosť a búrenie sa bolo v prípade našich predkov takpovediac očakávateľné.

Odpor voči ožobračovaniu

Východoslovenské roľnícke povstanie (a iné, menšie vzbury tohto obdobia) vybudili aj viaceré legitímne faktory. Už dlhé desaťročia rástla v celom Uhorsku nespokojnosť poddaných s neustálym ožobračovaním a zdieraním zo strany zemepánov.

Pridajme k tomu neúrodu z roku 1830 a následné protiepidemické opatrenia, ktoré pre mnohých znamenali ďalšie zhoršenie ich situácie. Chudobnejší obyvatelia nemohli ísť za prácou do iných obcí či chotárov, ako bolo zvykom, zastavené boli dodávky obilia, zrušené trhy a jarmoky. Pre väčšinu to znamenalo stratu istej obživy a hrozbu hladu.

Zapojme do toho teraz strach z nákazy s vysokou smrtnosťou a všeobecnú nevedomosť – nielen u poddaných, ale aj u úradníkov a pánov. Vymáhanie opatrení bez vysvetlenia i typický nátlak vtedajších úradov či drábov prirodzene nevyvolal u ľudí pocit dobrého úmyslu.

Cholera taktiež kosila hlavne na dedinách a medzi mestskou chudobou, čo je jej tradičný modus operandi – najviac ohrozuje ľudí v zlých sociálnych podmienkach vrátane detí. Podľa mnohých z tých čias to bol len ďalší dôkaz o sprisahaní vrchnosti, pretože sa cholera viac vyhýbala šľachte či bohatším mešťanom.

Nemáme už výhovorky

Nie je preto prekvapivé, že toto povstanie malo skôr znaky protifeudálneho odporu ako hocičoho iného. Epidémia cholery a jej sprievodné udalosti, ako aj šírenie dezinformácií, boli skôr len tou povestnou poslednou kvapkou, ktorá naštartovala celé hnutie do pohybu.

Preto si nemyslím, že môžeme jednoducho stavať toto povstanie do analógie s dneškom. Na rozdiel od našich predkov máme k dispozícii prakticky nekonečné studnice vedomostí. Nemáme teda ospravedlnenie, aby sme boli nevzdelaní v základných vedomostiach všeobecného rozhľadu.

Nejdem ospravedlňovať chyby našej súčasnej vlády – je ich dosť. Avšak nedokážem pochopiť mentalitu niektorých ľudí, ktorí dnes, podobne ako tí pred dvesto rokmi, hlásajú očividné nezmysly o sprisahaní vrchnosti a snahe o vykynoženie „poddanstva“ – teda bežných občanov Slovenska.

Pritom takmer celý náš národ, až na určité výnimky, žije prakticky v blahobyte, ktorý by si ešte pred sto rokmi nevedeli naši otcovia a dedovia ani predstaviť. A napriek tomu vidíme, že sa premýšľanie ľudí veľmi nezmenilo.

Nemyslím si však, že je to zvláštne. Ľudstvo sa vlastne nemení. Akí sme my Slováci boli pred tisíc rokmi, takí sme aj dnes. Jediné, čo sa mení, je technológia a možnosti nášho vyjadrovania.