14. septembra, 12:23

S Dorotou Sadovskou o jej oltárnom obraze v Šaštíne a tvárach svätcov

S Dorotou Sadovskou o jej oltárnom obraze v Šaštíne a tvárach svätcovFoto: Matúš Zajac
Daniela Čarná Kunsthistorička a kurátorka.

O sv. Jozefovi v Šaštíne aj iných svätcoch a jej umení, sa s maliarkou šaštínskeho oltárneho obrazu rozprávala Danka Čarná.

Súčasťou liturgického priestoru v Šaštíne, kde odslúži Svätý Otec František svätú omšu, bude obraz svätého Jozefa, ktorý namaľovala Dorota Sadovská. Liturgický priestor navrhol architekt Michal Bogár s tímom Bogar Architekti a ER Atelier, dominuje mu kríž od sochára Martina Lettricha a socha šaštínskej Madony, doplní ich obraz sv. Jozefa. V spolupráci s architektom Michálom Bogárom budú v priestoroch troch sakristií umiestnené aj ďalšie výtvarné diela od Milana a Kláry Bočkayovcov, Vladimíra Kordoša, Laca Čarného, Jozefa Jankoviča, Rudolfa Sikoru, Veroniky Rónaiovej a Fera Guldana. 

Dorota Sadovská (1973) aktívne pôsobí na výtvarnej scéne od polovice 90. rokov 20. storočia. Venuje sa predovšetkým maľbe, ale pracuje aj s fotografiou, videom, inštaláciou a performanciou. Dlhodobou témou jej diel sú svätci, pre liturgický priestor v Šaštíne, kde bude 15. septembra sláviť sv. omšu pápež František, namaľovala obraz svätého Jozefa. Aktuálne prebieha jej výstava Spiritualita v Oblastnej galérii v Liberci. 

Vaša tvorba je verejnosti známa predovšetkým témou svätcov a svätíc. Častejšie ako v sakrálnych priestoroch ich máme možnosť vidieť v galériách doma a v zahraničí. Svoju cestu však začínali na strope súkromnej kaplnky jezuitov v centre Bratislavy. Išlo o vašu bakalársku prácu z roku 1995. V súčasnom umení ide skôr o okrajovú tému. Ako ste sa k nej dostali a čo vás pri nej drží dodnes? 

Študovala som maľbu u Rudolfa Sikoru, ktorý mal vtedy sabatický rok a zastupoval ho Ladislav Čarný, vďaka ktorému som sa téme odvážila venovať. Inšpirovali ma aj prednášky profesora Ivana Rusinu o barokovom umení, pamätám si, ako sugestívne opisoval umučenie svätých. Páčilo sa mi to ako téma, ktorá zlučuje dve najväčšie témy v umení – lásku a smrť, a to veľmi špecifickým spôsobom. 

Svätí sa môžu javiť ako ideálne bytosti, s ktorými máme málo spoločné. Publikácie ako stredoveká Legenda AureaOxfordský lexikon svätých a najmä súčasná literatúra však ukazujú bohatstvo a pestrosť stoviek ich ľudských príbehov. Niektoré sú opradené legendami, ale najmä pri novodobých svätých poznáme ich životy pomerne podrobne. Vieme o ich zápasoch, problémoch, niekedy sa od tých našich až tak nelíšia. Pápež František hovorí o svätých „od vedľajších dverí“, ktorí môžu žiť nenápadné životy niekde vedľa nás. 

Legenda Aurea Jakoba de Voragina je akoby súpisom predlôh pre ďalšie spracovanie [takzvaná Zlatá legenda, súpis životopisov a legiend svätých, pozn. red.]. Svätí sú v nej vykreslení podobným spôsobom ako ranogotické sochy. Veľmi stroho a málo živo. To spôsobilo aj ich mylné vnímanie odtrhnuté od života, akoby tu boli svätí, potom dlho-dlho nič a potom my ostatní. Pravdou je, že sme všetci vzájomne poprepájaní, žijeme vo vzťahoch, nie na pustých ostrovoch. Zaoberala som sa rozličnými svätými a veľmi ma fascinujú tie príbehy, ktoré ukazujú na rezistenciu, chuť a odvahu postaviť sa aj proti negatívnym udalostiam v živote, ako opak k rezignácii väčšiny. Prirodzene, má to mnoho foriem, napríklad v duchovných veciach, keď niekto bojoval s vnútornými depresiami alebo rozorvanosťou, alebo niekoho mučili niekde na ražni či zastrašovali a väznili počas komunizmu. 

Dorota Sadovská s témou oltárneho obrazu – svätým Jozefom. Foto: Matúš Zajac

Predobrazom svätých na maľbách sú ľudia z vášho okolia, ktorých na začiatku fotíte v ateliéri z perspektívnej skratky. Mohlo by sa to zdať ako provokácia, až kým si neuvedomíme, že u väčšiny svätých nevieme, ako vyzerali. Na slávnych dielach z minulosti ako model pre ich zobrazenie stáli tiež obyčajní ľudia. Ako si ich vyberáte a ako na túto skúsenosť reagujú? 

Áno, môže to byť aj naplnením slov pápeža Františka o spomínaných „svätých od vedľa“. Sú to naozaj moji kamaráti, priatelia a blízki. Zvyčajne hľadám, akým spôsobom v jednom geste a bez ďalších atribútov znázorniť univerzálny postoj, ktorý charakterizuje postavu konkrétneho svätého tak, ako ho vnímajú aj iní ľudia. Napríklad svätý František má na väčšine obrazov otvorené ruky, ktoré sú akoby vyjadrením jeho až detskej schopnosti žasnúť a ďakovať, no zároveň je aj v postoji oranta. Každý svätý má nejaký príbeh a to kľúčové z neho sa usilujem zachytiť v geste, ktoré môže byť aj súčasnejšie. Mária Magdaléna má napríklad prst blízko pri ústach ako modelky v časopisoch, čo môže byť čítané aj ako lascívne gesto, ale na druhej strane je jej tvár vo vnútornom v protiklade k tomuto výrazu.

Dorota Sadovská: Dojčiaca Madona a Svätá Zdislava, 2020, akryl na plátne, pohľad do prebiehajúcej výstavy Spiritualita v Oblastnej galérii v Liberci, foto: autorka. Pre väčšie rozlíšenie možno kliknúť sem.

Vaše obrazy oslovujú ľudí z prostredia cirkvi aj mimo neho, vyvolávajú však aj otázky. Svätí boli ľudia „z mäsa a kostí“, no na vašich maľbách, pozbavení individuálnych čŕt, ako sú vlasy a šaty, pôsobia niekedy až príliš telesne. 

Individuálne črty predstavuje aj telo, aj výraz tváre, anatómia, proporcie, emócia. Majú individualitu, ale inú, ako ju zvykneme čítať. Najmä v Európe spoznávame ľudí napríklad podľa farby vlasov. Keď ich potlačíme, je to akoby málo osobné, ale vtedy sa zvýraznia aj ďalšie osobné znaky, ktoré môžeme začať vnímať intenzívnejšie. 

Žltá farba vašich malieb je v bežnom živote tak trocha neprirodzená. Evokuje stredoveké obrazy, v ktorých reálne prostredie nahrádzala zlatá farba. Prečo práve žltá?

Je zaujímavé, že v každej kultúre sa k tomu najvyššiemu, najčistejšiemu a najdrahocennejšiemu viaže symbol slnka a zlata. Žltá nahrádza zlatú, predstavuje maximálnu žiarivosť. Ale stačí malý kúsok inej farby, ako je biela a oranžová, a hneď sa zlomí a je zašpinená, jedovatá. Jej žiarivosť je veľmi exkluzívna a dosahujem ju aj tým, že mám niekoľko desiatok štetcov ktorými maľujem len svätých a nič iné, aby sa tam nedostala ďalšia farba. Žltá je zároveň jedna z najkrehkejších farieb, dokonca krehkejšia ako biela. Špeciálne reaguje na nedostatok svetla. U žltej je zaujímavé, že keď znížime jas denného svetla, žiarivo žltá postupne tmavne do oranžovej a červenej, nie tak ako ostatné farby do modrej a sivej. A stačí jej málo, aby zažiarila. Aj keď je na lúke jeden žltý kvet, jedna malá žltá bodka, človek si ho hneď všimne. Je akoby výkrikom, najmä na tmavom pozadí, ako výkrik za noci. Často sa používa aj v signalizačných farebných značeniach, spolu s čiernou, ale aj pri logách a v reklame. To, čo ju spája naprieč kultúrami, stáročiami a sociálnymi vrstvami, je podstata žltej, viazanej na to najhodnotnejšie, na slnko, na Boha, hodnoty, ktoré sú najžiarivejšie a až nedosiahnuteľné. 

(viac…)

Ďalšie články

Táto stránka využíva súbory cookies. Súhlasíte s ich používaním? Bližšie informácie TU.