Muž, ktorý bol pri páde dvojičiek: Videl som pár, ktorý sa držal za ruky a spolu vyskočil z budovy

Pred dvadsiatimi rokmi sa dátum 11. september zapísal do našich spomienok. Ľudia, ktorí majú viac ako 25 rokov, si na tento deň aj živo pamätajú. Mne sa v tento deň narodila moja najmladšia sestra, ktorá teraz oslavuje už dvadsiate narodeniny. Ja som mala vtedy skoro šesť rokov, takže situáciu som vnímala len detskými očami. Teraz je to už inak a pri rozhovore s pánom Mikulášom som si predstavovala, akú hrôzu musel prežívať on a jeho najbližší.

Mikuláš pred dvadsiatimi rokmi ako ešte mladý muž chcel uživiť svoju rodinu. S manželkou mali sen, postaviť si vlastný dom. Na ten si chcel Mikuláš zarobiť v zahraničí. No v tom čase nebolo jednoduché dostať sa do Ameriky. Keďže víza nedostal, rozhodol sa trochu zariskovať. Šiel do Kanady a odtiaľ ho mali prepašovať do USA.

Ťažká cesta do Ameriky

Na to si Mikuláš spomína teraz s úsmevom na tvári, no vtedy mu to nebolo všetko jedno. V Kanade strávil tri dni v jednom byte, odkiaľ ho potom v kamióne prepašovali do Ameriky. Do Ameriky sa dostal v októbri v roku 1999. Pracoval na stavbách. Väčšinou sa pohyboval v slovenskej komunite. Mali dokonca aj slovenský kostol, ktorý navštevoval.

Popri práci mu veľa voľného času neostávalo. „Veľa sme pracovali, ale raz sme si povedali, že pôjdeme na Manhattan. Na Brooklynskom moste sme si urobili pár fotiek a tam bolo krásne vidieť aj dvojičky. Bolo to týždeň pred ich pádom,“ spomína si Miluláš. S kamarátom si povedali, že o týždeň pôjdu aj na vyhliadku do dvojičiek, no už sa tam nedostali.

Pracoval len 300 metrov od miesta útoku

Do práce chodil Mikuláš každý deň okolo dvojičiek. Nikdy by mu ani na um neprišlo, že v ten deň ide okolo nich poslednýkrát. Pracoval len 300 metrov od nich na prerábke jedného obchodu. Mikuláš si pamätá, že vŕtal a počul, ako letí lietadlo veľmi nízko. „Potom som počul veľký rachot. Myslel som si, že to lietadlo spadlo do rieky Hudson, ktorá sa vlieva do oceána. Vyšiel som von a vidím, že všetci sa pozerajú na dvojičky. Videl som tam dieru. Zdola sa nezdala veľká. Hovoril som si, veď prídu hasiči a to tam uhasia.“

Mikuláš šiel ďalej pracovať. No stále rozmýšľal, prečo to lietadlo havarovalo nárazom do budov Svetového obchodného centra, keď vedľa malo rieku, kde malo vyššie šance. Pracoval ďalej. Pár minút nato počul druhú ranu. Opäť sa šiel pozrieť, čo sa deje. „Tá južná veža sa mi tak trochu prekrývala s tou severnou, keďže som pracoval bližšie pri severnej veži. No trochu som na ňu videl. Videl som, že horí. Nechápal som, či sa chytila jedna veža od druhej, i keď boli dosť ďaleko od seba.“ 

Vtedy sa Mikuláš informoval a popýtal sa pár ľudí, čo sa deje, tí mu vraveli, že lietadlo vrazilo aj do druhej veže. Už vedel, že z toho nebude nič dobré. Rýchlo si nastavil rádio a počúval príhovor prezidenta, ktorý potvrdil, že ide o útoky.

Keď sa pozrel na veže, videl tam ľudí, ktorí mávali bielymi vreckovkami. „Mávali hasičom, boli tam helikoptéry, ktoré zachraňovali. No niektorí to už nemohli vydržať. Prvého som videl jedného muža, ako vyskočil. Po ňom som videl taký pár, ktorý sa držal za ruky a vyskočil tiež. Rozbúchalo sa mi srdce, myslel som si, že mi vyskočí z hrude.“ Ľudia naokolo kričali a plakali, keď videli, čo sa deje pred ich očami. Videl ženy, ktoré si takmer vlasy trhali. Mnoho ľudí tam malo svojich blízkych. Boli bezradní.

Z New Yorku sa stala mesačná krajina

„Zavolal som šéfovi, no ten mi povedal, že to zahasia a že môžem ísť ďalej pracovať. No zrazu som počul rachot a opäť veľký plač, krik. Vyšiel som von a videl som, že tá južná veža sa zrútila. Všade bolo neskutočné množstvo prachu, dymu. Rýchlo sme sa museli zbaliť a utiecť.“

Prach, ktorý sa valil mestom, bol neskutočný. Mikuláš sa mu snažil vyhnúť a chcel utiecť. „Nebol to taký klasický prach, ale taký mastný. Ľudia, ktorých zasiahol ten prach, sa nevedeli ani očistiť, nešlo to vôbec dole.“

Vtedy už bolo na uliciach veľa ľudí z FBI, ktorí nasmerúvali ľudí na sever. No domov sa Mikuláš nevedel dostať. Doprava bola uzavretá a metro nefungovalo. Vedel, že ak pôjde domov peši, bude mu to trvať minimálne 14 hodín, no nevedel iné riešenie, tak šiel a kráčal domov.

Mikuláš býval blízko metra a veľa nocí po sebe sa zobudil na jeho zvuk. Mal pocit, že padá ďalšie lietadlo a niekde to buchlo. Pôvodný plán bol, že v Amerike ostane do konca zimy a potom odíde naspäť na Slovensko. Po útokoch bol rozhodnutý, že sa chce vrátiť domov. „Lety boli však zastavené, takže som nemohol odísť hneď, ale po tom, ako sa to spustilo, som odišiel. Podarilo sa to tak tri týždne po páde dvojičiek.“

Tvrdý americký odkaz: Zabi Araba

Keďže nemohol odísť hneď, chodil Mikuláš ďalej do práce. „Americkí vlastenci chodili na autách, kde mali vlajky, na ktorých bolo napísané Zabi Araba. Vtedy som celý týždeň nestretol žiadneho moslima. Nikto z nich nevychádzal von.“  Chodil opäť aj okolo miesta, kde stáli dvojičky. Pohľad na ne mu chýbal. Čierny dym vychádzal z miesta, kde stáli dvojičky, ešte niekoľko týždňov.

Ťažké to muselo byť aj pre Mikulášovu rodinu. V tom čase mal jeho najstarší syn osem rokov. Keď pozeral na televíziu, zavolal mamu a hovoril jej, že lietadlo nabúralo do budovy. Mama mu najskôr neverila a myslela si, že sa pozerá na nejaký film. „Manželka nevedela, že ja som hneď takto blízko, tých 300 metrov. No keď sa to dozvedela, tak ju obliala horúčka.“ Tiež chcela, aby sa vrátil domov.  

Dnes je to už dvadsať rokov, no Mikuláš má pred očami stále ten obraz. Obraz padajúcich tiel z budov a bezradnosť v očiach ľudí naokolo.