Sulík rokmi ukázal, že šachy hrať vie, no Kolíková môže byť nevhodná figúrka

Personálne rošády Richardovi Sulíkovi idú. Slovensko o tom presvedčil hneď v troch väčších vnútrostraníckych bitkách za ostatné roky. Pri nafúknutí svojho poslaneckého klubu o skupinu ministerky spravodlivosti však môže naraziť.

Jedna z istôt, ktorá sprevádza existenciu strany Sloboda a Solidarita, je, že jej predseda Richard Sulík vyjde z vnútorných mocenských zápasov posilnený a jeho súperi sa stanú politicky nebohými.

Premiérovo sa tento obraz naskytol v období rokoch 2012 a 2013, keď kandidatúru na post lídra ohlásil poslanec strany Jozef Kollár. Žezlo chcel uchopiť pre údajnú Sulíkovu nepopulárnosť a prekážalo mu aj to, že vraj nie je tímovým hráčom.

Voľby na kongrese však dopadli v prospech Sulíka, hoci tesne. Pripísal si podporu 134 hlasov delegátov, pričom za Kollára dvihlo palec hore 121 voliteľov.

Krátko nato Kollár stranu opustil a s ním si zbalilo kufre aj jeho krídlo s Jurajom Miškovom, Danielom Krajcerom a Martin Chrenom. Udialo sa tak po Sulíkovej výzve.

Ďalší konflikt sa datuje do roku 2016, keď Sulík skorším zvolaním kongresu uzemnil svojho exministra práce Jozefa Mihála, ktorý ašpiroval na jeho kreslo lídra. Posunutie termínu totiž znamenalo aj pokles Mihálových šancí, pretože na presviedčanie voličov mu zostali len necelé štyri týždne.

Respektíve, Mihál sa sčasti uzemnil aj sám, lebo si krátko pred voľbami vyhodnotil svoje šance ako mizivé a podľa expertov už nechcel prilievať olej do ohňa.

Po neúspechu skombinovanom s viacerými faktormi, medzi ktoré vraj patrila aj pracovná vyťaženosť, poslanec zo strany po niekoľkých mesiacoch odišiel. Hoci si obaja aktéri k sebe opäť našli cestu, dnes je Mihál mimo hlavného diania.

Tretie víťazstvo zaznamenal Sulík pred parlamentnými voľbami na jar 2020, keď sa musel vyrovnať s problémom zvaným „Demokratické jadro“. Ide o známu platformu, s ktorou sa spájali mená ako Ľubomír Galko, Jozef Rajtár, Jana Kiššová či Natália Blahová.

Jej vznik avizovali po tom, čo mimoriadny kongres vo Zvolene potvrdil Sulíka vo funkcii na ďalšie štyri roky, čo podľa ich mienky zaváňalo nedemokratickým správaním. Členovia platformy kongres bojkotovali, keďže funkčné obdobie malo predsedovi uplynúť nasledujúci rok, keď sa mali konať riadne voľby.

„Verím, že keď sa to podarí, SaS má šancu prežiť dlhodobo, má šancu prežiť aj výmenu lídra a má šancu tu byť 5, 10, 20 a možno aj 50 rokov. Toto je cieľ,“ povedal vtedy ambiciózne Rajtár.

Galkovci a ich sympatizanti však krátko nato zo strany odišli. Ich reálny výtlak následne preverili parlamentné voľby, kde získali počet hlasov príznačný skôr pre komunálnu politiku, presnejšie 4 194, teda 0,14 percenta.

Viac ako dekáda Sulíkovho politického pôsobenia jednoducho ukázala, že preskupovanie a vyhadzovanie figúrok z hracej plochy vo vysokej politike mu ide nadštandardne.

Po tom, ako prežil aj odchody dlhoročných členov ako Martin Poliačik či Lucia Ďuriš Nicholsonová a triumfoval v zápase proti Igorovi Matovičovi, si dnes užíva pozíciu šéfa preferenčne najsilnejšej koaličnej strany a prieskumovo sa pohybuje medzi 12 a 15 percentami.

Zrejme aj hormóny šťastia, ktoré ho posledné mesiace zaplavujú, mu však bránia vidieť, že jeho najnovší personálny ťah mu môže narobiť viac problémov ako osohu.

Stredajšie oficiálne vytvorenie nocľahu pre kolíkovcov síce môže byť interpretované aj ako výhra a prilepenie percenta či dvoch k svojmu elektorátu, ale existuje tu aj druhý rozmer.

Parlamentný turizmus nie je na Slovensku obľúbenou kratochvíľou, porušenie dohôd detto a o Kolíkovej samej, ktorá lavíruje medzi neobľúbenými pozíciami štátnej tajomníčky z éry Fica a progresívnej favoritky mienkotvorných médií, ani nehovoriac.

Pre Sulíka, ktorého preferencie posledné mesiace dvíhali skôr centristi, umiernení liberáli, ľavicový progresivizmus kritizujúci pravičiari či sklamaní „olaňáci“, môže byť včerajšia fúzia aj danajským darom.

Prvé náznaky prípadného fiaska badať už pri pohľade na komentáre od voličov, ktoré sa objavili na facebookovej stránke SaS krátko po oznámení o novom partnerstve. Tie sú v drvivej väčšine negatívne a veľa vypovedajú o reakcii Sulíkovej cieľovky. Nie je vylúčené, že privítaním Kolíkovej Sulík voličov nielen získa, ale ich rovnaký a možno väčší počet aj stratí.

Z krátkodobého hľadiska samozrejme Sulíkov ťah zmysel dáva. Pozícia SaS sa v neustálych konfliktoch s Igorom Matovičom posilní, no ak niekto z uvedeného spojenia najviac vyťaží, bude to Kolíková. Tá dodaním až šiestich poslancov liberálom získala väčšie svaly, než aké by si za bežných okolností vypracovala, a dostala útočisko, v ktorom môže pod žiarou reflektorov načerpať sily a časom posilniť rady konkurencie, napríklad v podobe Progresívneho Slovenska.

Obraz, keď bude Sulík v podobnej pozícii ako Remišová a po konflikte hnať Kolíkovú a spol. preč, nie je nereálny.