Nechutné naťahovanie o Kiskovo dedičstvo

Pozostalí zo strany Za ľudí sú na roztrhanie. Kto by vyťahoval, prečo ich ľudia vlastne volili?

Stalo sa to v roku 1996. Národná rada hlasmi väčšiny poslušných poslancov odvolala z postu svojho kolegu Františka Gauliedera. Osudným sa mu stalo, že vystúpil proti svojmu šéfovi Vladimírovi Mečiarovi, vedúcemu Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) a vtedajšiemu predsedovi vlády.

Gaulieder, podobne ako jeho kolegovia, podpísal pred voľbami, nedatovaný kus papiera, kde sa vzdáva funkcie poslanca. Ten naňho vytiahli pri jeho vylučovaní z Národnej rady SR, hoci on ho označil za podvrh. Darmo sa obrátil na Ústavný súd SR a neskôr na Európsky súd pre ľudské práva, kde sa v roku 2000 napokon domohol mimosúdneho vyrovnania. To už bola na Slovensku iná politická situácia a Mečiar stratil moc.

Prípad Gaulieder sa síce na Slovensku nezopakoval a bujaré 90. roky, keď tajná služba spolupracovala pri únose syna prezidenta republiky, sú za nami. No nechal otvorenú jednu vážnu politickú tému.

Do akej miery sa poslanecký mandát viaže na politický subjekt, za ktorý vystupoval kandidát vo voľbách? Mečiar si to chcel poistiť, a preto nechal svojim kandidátom pred voľbami podpísať bianco ortieľ na vyhodenie z parlamentu, ak sa mu spreneveria.

Napriek Mečiarovmu neohrabanému spôsobu, keď sa pokúšal vynútiť si večnú vernosť poslancov materskému politickému subjektu, lepšie povedané jemu samému, ostala visieť otázka, koho poslanec v parlamente vlastne reprezentuje. Výrazne sa to prejavilo už v roku 1999, keď mladý, ambíciami naplnený politik Robert Fico opustil rady i klub vládnej Strany demokratickej ľavice, založil stranu Smer, vtedy s prívlastkom tretia cesta, a dobačoval v parlamente ďalšie tri roky.

Dnes sa v parlamente rozštiepil klub vládnej strany Za ľudí a zdá sa, že nikto si nekladie otázku, čo poslanec môže a čo by mal robiť. Gauliederov osud nehrozí nikomu z nich. Naopak, poslanci sú na roztrhanie, preťahujú sa o nich ďalšie dve vládne strany. Predseda OĽaNO je ochotný privinúť si na hruď zablúdené ovečky od Remišovej, predseda SaS si pochvaľuje, ako sa mu podarilo bezpracne nafúknuť jeho vlastný klub. A oni sa predvádzajú ako budúce nevesty.

Všetci sú spokojní, je to už za nami. Veď strana Za ľudí začala umierať hneď po odchode svojho šéfa a bývalého prezidenta Andreja Kisku. Otázka bola jediná, kto si nakloní uvoľnených poslancov.

O ďalšom poklese politickej kultúry v parlamente nemá zmysel hovoriť, pretože tá je nadobro rozsypaná. V prípade strany Za ľudí to začal sám Kiska, znevážiac honor prezidenta štátu tým, že sa pustil do nízkej straníckej politiky. Po prehre si umyl ruky a nechal ovce bez pastiera, čím zlyhal druhý raz. Ak dnes hovorí o smútku a sklamaní, mal by pouvažovať v prvom rade nad sebou.

Cynikov je v súčasnej vládnej koalícii nemálo. Nastala nová situácia, počítajú hlasy v parlamente, vyratúvajú nároky na ministerské posty. Pritom primeraným krokom na novú situáciu by malo byť minimálne vytvorenie novej vládnej trojkoalície (či ešte štvorkoalície?), novej vlády s novým programovým vyhlásením. Namiesto politiky však vidíme politikárčenie.

A ďalšie znechutenie ľudí z politiky.

To je asi to najhoršie. Bez fungovania politických strán, zastupiteľskej demokracie sa nedá štát dobre spravovať. Obávam sa, že ďalšie voľby, nech budú kedykoľvek, nepomôžu. To, čo dnes vedie prieskumy popularity, budovalo zhubné schémy, v ktorých sme dnes po uši.

Ak táto vládna koalícia stavala na morálnom apeli, dnes ho nadobro spochybnila. Ostáva iba dovládnuť.

Keď som si pred pár rokmi prečítal názor jedného múdreho človeka, že úplný rozchod s totalitným režimom a jeho následkami môže trvať aj tri generácie, silno som zapochyboval. To je pridlho. A čo ma máta dnes? Čo ak sme ozaj iba v polovici? Nech to už bude akokoľvek, méty by sme sa mali dočkať, i keď možno oveľa neskôr, ako sme sa spočiatku nazdávali.