Prehra v Afganistane prináša staronové otázky. Sú ešte USA superveľmocou?

Končí sa storočie americkej dominancie alebo sa len stiahli z jedného regiónu? Podobné otázky sa začali objavovať po stiahnutí z Afganistanu, ktoré naštrbilo vieru v neotrasiteľné postavenie USA.

Nedávne fiasko USA v Afganistane opätovne otvorilo staronovú otázku. Sú Spojené štáty americké ešte stále dominantnou mocnosťou? Čoraz častejšie sa ozývajú hlasy, ktoré to spochybňujú.

Nedávno sa tak nepriamo vyslovil britský minister obrany Ben Wallace. V rozhovore zo začiatku septembra uviedol, že Spojené kráľovstvo očividne nie je superveľmoc. Zároveň však tento štatút spochybnil v prípade USA.

„Ale superveľmoc, ktorá nie je pripravená v niečom vytrvať, zrejme tiež nie je superveľmoc. Jednoznačne to nie je svetová sila, len veľká sila,“ dodáva Wallace, ktorý bol už v minulosti kritický k USA.

Terčom jeho nevôle bola dohoda bývalého amerického prezidenta Donalda Trumpa, podľa ktorej došlo k stiahnutiu amerických vojakov z Afganistanu počas mandátu Joea Bidena. Viedlo to k rýchlemu pádu tamojšej vlády podporovanej Západom a nástupu Talibanu k moci.

Koniec amerického storočia?

Podobné názory vo veľkom zaznievali aj vlani. Dôvodom bolo absolútne nezvládnutie pandémie, anarchia po protestoch rasového hnutia Black Lives Matter či rozdelenie tamojšej spoločnosti, ktoré sa každý rok čo rok stupňuje.

Julian Borger koncom augusta v denníku Guardian polemizoval, či ide o koniec takzvaného amerického storočia. Tento pojem spopularizoval americký mediálny magnát Henry Luce v roku 1941, pričom v nasledujúcich desaťročiach bol skutočne výstižný.

Svoj vrchol podľa Borgera americké storočie dosiahlo v roku 1991 s rozpadom Sovietskeho zväzu, po ktorom si USA užívali desaťročie prvenstva bez legitímnych vyzývateľov na ekonomickom, technologickom či kultúrnom poli.

Zvratom bol útok na dvojičky 11. septembra 2001, po ktorom sa začali dve takzvané nekonečné vojny – či už v Iraku, alebo Afganistane. Slovo neúspech je rovnako vhodným označením takzvanej Arabskej jari, po ktorej ostali rozvrátené napríklad Líbya či Sýria.

Druhý Saigon

Mnohí zlyhanie po 20-ročnej prítomnosti v Afganistane prirovnávali k prehre vo Vietname. Prirovnanie, ktoré súčasná americká vláda na čele s Bidenom vehementne odmietla. Tento názor však nezdieľal každý.

„Keďže som bol doslova v Saigone počas jeho pádu, toto podľa mňa rozhodne vyzeralo ako pád Saigonu,“ vyslovil sa spisovateľ a držiteľ Pulitzerovej ceny Viet Thang Nguyen na sociálnej sieti Twitter.

https://twitter.com/viet_t_nguyen/status/1427005001721733121

Podľa editora nemeckého denníka Die Zeit Josefa Joffeho zasa prehra v Afganistane podryla trojicu základných vlastností veľmocí: spoľahlivosť, dôveryhodnosť a spojeneckú súdržnosť. „Národy si teraz dvakrát rozmyslia, než sa primknú k USA,“ myslí si Joffe.

Na druhej strane odmieta názor, že by to značilo úpadok. USA sú naďalej prvou (prípadne druhou po Číne) najväčšou ekonomikou na svete a z hľadiska technologického pokroku i kultúrneho vplyvu sa s nimi Rusko a Čína nemôžu porovnávať.

Kto USA nahradí

Témy podobného rázu preberali aj experti na tohtoročnom samite v Singapure. Zazneli otázky, či USA strácajú na sile, alebo len nemajú záujem byť svetovým lídrom.

„Svet, prirodzene, potrebuje lídra. Ak ním USA skutočne nedokážu byť, niekto ich nahradí. Možno Čína, možno – ktovie – Európska únia, ktorá má teraz zrejme pevné vedenie v Berlíne a Paríži,“ vyjadril sa Niall Ferguson z Hooverovho inštitútu na Stanfordskej univerzite.  

Peking sa podľa svojich slov viackrát vyjadril, že nemá záujem suplovať Spojené štáty alebo tlačiť svoju ideológiu do sveta. Rivalita medzi Čínou a USA je však realitou a môže sa stať príležitosťou pre menšie štáty.

Dekan Inštitútu medzinárodných vzťahov na univerzite Čching-chua Jan Sue-tchung pripomenul, že stále viac štátov sa ekonomicky primkýna k Číne. Naopak, v otázkach bezpečnosti radšej volia Spojené štáty.