Rozhovor s pátrom Filipom Čiernym z trnavského kláštora rehole františkánov o jeho najťažších chvíľach v povolaní, o Rudolfovi Dilongovi a očakávaniach pred príchodom pápeža Františka.

Prečo si sa rozhodol stať sa kňazom?

To je dobrá otázka, tiež sa nad ňou hocikedy zamýšľam a zrejme sa Boha raz budem chcieť opýtať, či si takto predstavoval moju životnú cestu. Totiž od čias toho rozhodnutia sa pre kňazstvo to pre mňna nebola priamočiara cesta, ale vybojovaná kadejakými pochybnosťami ešte predtým, keď som vstúpil do rehole, ale aj potom, keď som čelil prekážkam, keďže dlho trvalo, kým som mohol byť vysvätený.

A prečo si sa stal práve františkánom?

Bol som u jezuitov na tábore zvanom Cesta, pravda a život. Boli to týždňové tábory pre chalanov, ktorí sa rozhodujú pre rehoľné či kňazské povolanie. Našiel som v oznamoch na tabuli pri kostole levickej farnosti ten oznam, pozrel som sa bližšie na ten plagát, aby som si zafixoval čas a miesto konania, a vedel som, že tam musím ísť. Aby som sa doma neprezradil, povedal som rodičom iba to, že idem na tábor s mladými. Nič o tom, že ten tábor je o rozlišovaní celoživotného povolania.

Ako si sa tam cítil?

Boli tam výborní chalani, jezuitskí novici a ich páter Jozef Šuppa, ktorý to viedol. Na záver robil syntézu, pomenoval tri známky povolania: to, ak o tom už naozaj premýšľaš, je prvá známka. Ďalšia vec je to, že som zdravý, fyzicky aj psychicky, a nejdem sa do rehole len tak schovať, napríklad preto, že si poviem, že žiadna žena by ma nechcela a podobne. Posledná vec je, že ti predstavení tej ktorej rehole povedia, že si vhodný a môžeš teda vstúpiť.

Keď mi Jožko Šuppa povedal tieto tri podmienky, tak mi z očí akoby spadli lupiny. Ja som si dovtedy myslel, že ak chcem vstúpiť do rehole, najprv sa musím zbaviť všetkých svojich hriechov, musím sa stať aspoň dajakým rýchlo kvaseným svätým a potom som oprávnený vstúpiť. On mi odblokoval moje duchovné a zrejme aj mentálne nastavenie. Popritom ja som mal vtedy v sebe len nepokoj, nič iné. Nemal som odvahu zasvätiť sa na celý život, lebo už vtedy som intuitívne vnímal, že takéto zasvätenie má byť navždy!

Ale vtedy tam na tábore v Modre-Harmónii mi úplne zasvietilo Svetlo, hoci bol večer. A nastalo ráno, deň siedmy, to bol deň odchodu domov. Ibaže mne sa celú noc hlavou preháňala tá myšlienka, že pôjdem k františkánom.

Na jezuitskom tábore...

Presne tak. Za to som im dodnes vďačný a možno mi dodnes nevedia zabudnúť, že do mňa investovali vstupné investície času, jedla a matérie a ja som im takto ubzikol. (Úsmev.)

Ale vtedy namiesto domov šiel som do Bratislavy k jezuitom, kde som mal známeho kňaza z našej dediny a s ním som sa radil. Povedal som mu o tom tábore a že neviem, čo mám robiť. A on, praktický muž z dediny, povedal: "Dnes tu prespíš a zajtra pôjdeš ráno k františkánom na omšu o 9.00 a po nej vyhľadáš pátra, ktorý má na starosti formáciu." Vezme si tvoju adresu a je to. Fúha, ja som si myslel, že mi povie: "Skúmaj to ešte, vyčkaj, nech to dozrie, a ak ťa to dva-tri roky bude ešte držať, tak do toho choď."

Ako to dopadlo u tých františkánov?

Na tej omši bolo všetko inak, ako som si predstavoval. Kostol tmavý, lešenie, za mnou tam sedela žena-igelitárka a bezdomovkyňa, ktorá mi vtedy hrozne páchla a predo mnou psychicky chorý chlapík, ktorý sa počas omše divne búchal o lavicu. Odzvonilo a františkán páter Cyril začal omšu: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého...“ [v tejto chvíli Filip napodobňuje pátra Cyrila, ktorý má rečovú vadu, pozn. red.]. Trištvrte omše som nič nerozumel. Keď som sa šiel prihlásiť po omši a hľadal som pátra, ktorý mal na starosti formáciu, Cyril mi povedal: „Nech sa páči, to som ja, čo treba...?“ [opäť napodobňuje jeho reč, pozn. red.].

Z hľadiska kritérií atraktivity mladého muža to teda dopadlo zle. 

Áno, pýtal som sa, kde som to vlastne vošiel. Ale ja som mal v tejto chvíli už úplne jasno. Akoby ma tá chvíľa mala len odskúšať, či dokážem byť verný tomu, čo vo mne už dlhšie zrelo v postupných dávkach. Pritom som dovtedy o františkánoch ani nič nevedel, okrem toho, že som dajako matne a zároveň gýčovo poznal príbeh o svätom Františkovi a páčila sa mi jeho otvorenosť voči všetkým. Ale nič iné som o františkánoch nevedel, nič, čo by ma vtedy dokázalo priťahovať.

Dovtedy som dokonca bol každú chvíľu zaľúbený, a keď som sa zaľúbil, tak to bolo na život a na smrť. Väčšinou mi ale tá veľká láska vydržala na pár mesiacov. (Úsmev.) Avšak mal som vtedy fázu, že som sa ani nechcel modliť za to, čo je Božia vôľa pre môj život, lebo som sa bál, že mi ju Boh naozaj zjaví a nebude sa mi páčiť. Čo ak bude chcieť, aby som vstúpil do rehole? Vedel som si predstaviť čokoľvek, len nie toto.

Mal si strach vstúpiť do tohto povolania?

Mal som veľkú bázeň a chvenie. Ale cítil som aj nehodnosť. Ja a do rehole? Všetci okolo mňa si ťukali na čelo a potvrdili mi, že tá moja bázeň, chvenie a pocit nehodnosti sú úplne namieste. Suseda mi povedala: "A čo si celkom osprostel? Veď keby sa rozhodol tvoj brat Stanko, nepoviem nič, veď to je taký dobrý tichý chlapec, ale ty, čo si vždy mal tak rád život?" A moja jediná odpoveď bola: "Ale teta Katka, veď práve preto, že som mal vždy tak rád život, idem teraz do rehole."

Nakoniec sa to ukázalo ako veľká pravda, po dvadsiatichdvoch rokoch zisťujem, že môj život by nikdy nebol taký bohatý, keby som do rehole nevstúpil. Robil by som možno u nás na družstve, mal by som ženu, možno, deti by som mal, možno, chodil by som s partiou na pivo, možno. Ale zdá sa mi, že by som ustrnul na tom svojom a pomaly strácal lásku k svojim najbližším, lebo by ma stále viac valcovalo moje sebectvo. Rehoľa a vlastne Ježiš Kristus zachránili kvalitu prežívania môjho života. Je ale pravda, že ak by som skutočne našiel ženu svojho života, možno by ma inak nadchla. (Úsmev.)

U teba chvíľu trvalo, kým ťa vysvätili za kňaza, stalo sa čosi vážne. Vieme to popísať?

Áno. Pre mňa z nepochopiteľných dôvodov na základe obvinenia, ktoré sa nezakladalo na pravde. Identitu tej osoby som nemohol poznať, lebo mi ju nik nechcel prezradiť. Prežil som tri ťažké roky. Ale tie roky mi dovolili pozrieť sa na moje rehoľné povolanie celkom inak. Znie to možno naivne, ale ja som šťastný, že Prozreteľnosť takto zasiahla do môjho rutinného kolobehu života. Bol som však znepokojený, že naši predstavení tej žene uverili. Presun do Fiľakova, kde je kláštor, kde som bol tie tri roky, kým sa vyriešila moja situácia, ma ale veľa naučil. 

Išlo o obvinenie zo sexuálneho zneužívania?

Povedali mi len toľko, vraj prišla na mňa sťažnosť, že som sa voči nejakej žene nevhodne správal a mal som údajne voči nej sexuálne návrhy. Dnes už viem, kto bol za tým. Myslím si, že išlo o psychicky labilné dievča.

(viac…)

Zadajte váš email a čítajte mesiac zadarmo alebo sa prihláste do svojho účtu.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.