Vladimír Palko systematicky reaguje na všetky námietky voči rodičovskému bonusu. Tentokrát ide o reakciu na Tomáša Hellebrandta a bývalého ministra práce Jozefa Mihála.

Treba povedať, že okolo rodičovského dôchodkového bonusu prebieha už rok vcelku živá diskusia. To ma ako bývalého politika, ktorý túto tému začal na Slovensku presadzovať, naozaj teší.

Pripomeniem, že pod rodičovským bonusom, ako o ňom štrnásť rokov hovorím, chápem prídavný dôchodok, ktorý na rozdiel od doterajšieho nesúvisí s tým, koľko dôchodca odviedol na odvodoch do štátneho systému dôchodkového zabezpečenia, ale závisí od toho, koľko odvádzajú jeho deti. Verzií rodičovského bonusu možno navymýšľať desiatky. V medzirezortnom konaní je už verzia, podľa ktorej pracujúce deti môžu prispieť svojim rodičom – dôchodcom, čiastkou, ktorá predstavuje 5 percent ich odvodov, každému rodičovi po 2,5 percenta. Pritom tým deti nijako neohrozujú výšku svojho vlastného budúceho dôchodku. Túto verziu podporujem.   

V názore na bonus platí rozpor medzi názormi širokej verejnosti, ktorá bonus väčšinovo podporuje, a názormi ekonómov, ktorí v diskusii zase väčšinovo bonus kritizujú. Nič proti kritike, ale bolo prekvapujúce, ako nekvalifikovaná oná kritika často bola. Na Štandarde som za uplynulé mesiace bol nútený často uvádzať tvrdenia kritikov na pravú mieru.

Dnes v tom pokračujem a reagujem na dva články. Prvý je článok Tomáša Hellebrandta s názvom Dôchodkové kasíno na Postoji z 23. augusta.

Argumenty poslabšie

Hellebrandt začína o bonuse takto: „Najväčšiu pozornosť púta výsledná pol miliardová sekera v prvom dôchodkovom pilieri.“ Moju pozornosť už dávnejšie púta fakt, že kritici bonusu, ktorí si dávajú k menu označenie „ekonóm“, mávajú značne nepresné informácie o nákladoch na bonus.

Zavedenie bonusu znamená zvýšenie dôchodku rodičom pracujúcich detí v objeme 650 miliónov eur. Isteže ešte nie je zrejmé, kde sa celá potrebná suma nájde, ale spolovice je už nájdená. Zvýšená úmrtnosť na COVID-19 znamená úsporu na starobných dôchodkoch 300 miliónov eur ročne. Tá úspora nastáva už v tomto roku, pričom bonus sa má zaviesť až od roku 2023. To znamená, že už teraz má minister Krajniak peniaze, aby sa zaplatil bonus v aspoň polovičnej výške 2,5 percenta. Mimochodom, pred rokom vláda zrušila bankový odvod, čím prišla o príjem 300 miliónov, pričom nikto nespomínal sekeru v štátnom rozpočte. Že by vláda bankám 300 miliónov dopriala a rodinám s deťmi nie?

Rozpočtový argument teda nie je až taký dramatický. Potom Hellebrandt ponúka štyri argumenty proti celkovej filozofii bonusu.

Otcovia si vraj bonus nezaslúžia

Prvým je námietka proti tomu, aby bonus dostávali i otcovia, nie iba matky. Argumentuje sa tým, že iba tie majú v dôsledku rozhodnutia pre deti zabrzdenú pracovnú kariéru, a preto nižší plat a potom i dôchodok.

Problém, že čím viac detí matky majú, tým majú nižší dôchodok z priebežného piliera, by tu bol aj v časoch bez demografickej krízy. Ale s demografickou krízou je tu ešte iný, významnejší problém dôchodkov. Demografická kríza znamená, že relatívne klesá priemerný dôchodok v pomere k priemernému platu v národnom hospodárstve. Pred tridsiatimi rokmi bol priemerný dôchodok 50 percent z priemerného platu, v roku 2017 to bolo už iba 42 percent a bude klesať ďalej. Vlády sa tým vôbec netaja. Ešte minulá vláda v Národnom programe reforiem 2018 uvádzala, že do roku 2070 ten pomer poklesne až na 35 percent. Lebo je málo detí.

Prečo majú relatívne znižovanie dôchodkov oproti platom rovnako znášať tí, čo deti majú a na ich výchovu minuli veľa svojich prostriedkov, aj tí, čo ich nemajú alebo ich majú málo? Veď to nedáva zmysel. A o tú výchovu či už v domácnosti alebo zarábaním v práci sa zasluhujú otcovia i matky.  Preto tu má byť rodičovský bonus pre matky i otcov.

(viac…)




Najnovšie autorské články