S Talibanom nikdy? Európa je vydierateľná prísunom Afgancov

Problém s našou odmietavou pozíciou je hlavne ten, že nezodpovedá realite. Veľmi podobne sa kedysi arabské štáty rozhodli predstierať samy sebe, že neexistuje žiadny Izrael; veľmi podobne sa európske štáty nechcú podpísať pod skutočnosť, že hlavným mestom Izraela je Jeruzalem; veľmi podobne sa dodnes tvárime, že Krym je Ukrajina; veľmi podobne sa väčšina krajín na svete neodvažuje povedať, že Taiwan je de facto samostatnou krajinou a nie súčasťou Číny. Niektoré tie fikcie sa dajú udržať dlho, napríklad tá jeruzalemská. Izraelčanom je vcelku jedno, čo si o statuse svätého mesta myslia iné krajiny, a pragmaticky im ide hlavne o dobré obchodné a politické vzťahy, ktoré jeruzalemská otázka príliš neohrozuje.

Talibanská fikcia ale čoskoro narazí na zásadný problém.

Afganistan neprosperuje a má nedostatok takmer všetkého, okrem nerastných surovín, makových polí a najmä okrem Afgancov. Tých je dosť, neustále ich pribúda a obnovený emirát je schopný ich vyvážať v miere viac než veľkej, rádovo väčšej než je zvyškom sveta vôbec dopytované. (Carolu Racketeovou a jej súputníkov v tento okamih radšej nepočítajme, aj keď ich vplyv v EÚ, žiaľ, ešte nie je nulový.) A aj keď sú noví vládcovia Kábulu podľa našich štandardov nevzdelaní, neznamená to, že sú hlúpi. Samotný pohľad na potýčky na bieloruských hraniciach im bude stačiť na to, aby pochopili, ako unikátne je Európa vydierateľná prísunom živých ľudí.

Aj preto najskôr bude mať naše „nikdy“ len značne obmedzené trvanie. Bez akceptácie Talibanu nebudú mať európske štáty možnosť deportovať najhorších afganských kriminálnikov späť do ich vlasti a táto možnosť im bude citeľne chýbať. Aj keď „hore“ ešte stále panuje presvedčenie, že vznešenému princípu azylového práva sa musí obetovať všeličo, napríklad aj občasné vyčíňanie nejakého jedinca s dlhým nožom a Alahovým menom na perách, mnohí voliči to vidia inak a ich ochota tolerovať krvavé chodníky v mene humanizmu je značne obmedzená. To znamená, že jedného dňa sa zase do Kábulu budú musieť vydať lietadlá s eskortami a eskortovanými, ak nemá tlak v európskom spoločenskom kotle narastať nad únosnú hranicu.

Za túto ústretovosť si Taliban nepochybne bude žiadať ústupky – diplomatické i finančné. Ak niečo dokáže preklenúť priepasť medzi stredovekou kultúrou 7. storočia a postmodernou Európou dneška, je to model inštitucionálnej korupcie charakterizovaný slovami „kto čerpá, nehnevá“. Koniec koncov, západní imámovia vysvetľujú občas svojim veriacim, že sociálne dávky sú formou džizje, dane, ktorú neveriaci platí verným služobníkom Alaha; dosť možno sa k tejto džizje zaradí aj budúci rozvojový program.

Je to hanba, ale dosť možno bude takýto program skorumpovaného Talibanu pohanskými eurami lacnejší ako ona rekonštrukcia, ktorú sme vykonávali vo svojej vlastnej réžii. Aj takúto formu má cena za prehranú vojnu. Súčasťou prehry nie sú len materiálne straty a vyhasnuté životy, ale aj pocit poníženia.

Nie je to nič príjemné, ale je dobré si ten pocit zapamätať. Môže nám niekedy v budúcnosti zabrániť v tom, aby sme sa pustili do podobne pochybného projektu niekde inde.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.