Komunita Sant’Egidio nie je len o stretnutí s ľuďmi bez domova. Je to stretnutie priateľov s priateľmi

Komunita Sant’Egidio má viac ako polstoročnú históriu. Vznikla v roku 1968 v Ríme. Na Slovensku začala pôsobiť v roku 2008. Členovia komunity sa odvtedy stretávajú pri modlitbe a službe chudobným, najmä s ľuďmi bez domova. Ja som mala možnosť vidieť to na vlastné oči.

Stretla som sa s nimi pri službe v Bratislave, hoci členov majú po celom Slovensku. Prvýkrát som zavítala na Nobelovo námestie, kde sa s ľuďmi bez domova stretávajú každý utorok.

Stretnutie priateľov s priateľmi

Už po chvíli som si uvedomila, že nejde o stretnutie členov komunity s ľuďmi bez domova, ale o stretnutie priateľov s priateľmi. Hneď na začiatku som bola pri rozhovore jednej členky, ktorá už pána Juraja veľmi dobre poznala. Spýtala sa ho na prácu, ako sa mu darí, na jeho bývanie, či má niečo nové. Juraj sa zas zaujímal o ňu. Nebol to len takzvaný „small talk“, ako sa hovorí. Ich záujem bol úprimný.

Možno sa zarazíte, že sa ho pýtala práve na prácu a bývanie. Veľa ľudí má skreslené predstavy o ľuďoch bez domova. Zďaleka nejde len o ľudí, ktorí trávia celé dni žobraním na ulici. Mnohých z nich jednoducho ťažká životná situácia donútila k uskromneniu. Napriek tomu sa snažia na sebe pracovať ďalej.

Bavili sa ako dvaja kamaráti. Ich rozhovor bol veľmi priateľský a nechýbalo pri ňom trochu podpichovania. Pán Juraj zažartoval, že svojim kamarátom ukazuje ich spoločnú fotografiu a hovorí im, že dievča na fotke je jeho frajerka.

Prácu komunity si vážia

Počas rozhovoru k nám prišiel ďalší pán. Hneď ma pekne privítal, keď videl, že som nová a ešte sme sa predtým nevideli. Predstavil sa mi a vysvetlil, ako to tu funguje. Ani nevedel, že som redaktorka a začal veľmi chváliť prácu ľudí z komunity. „Veľmi si ich prácu vážim, lebo to pre nás robiť nemusia a napriek tomu to robia,“ zhrnul a pokračoval v chválach.

Títo ľudia sú veľmi vďační. Od komunity dostanú vždy nejaké jedlo, kávu a čaj. Pre viacerých z nich sú jedlo a káva druhoradé, chcú sa porozprávať. Ľudský kontakt im chýba asi najviac. Členovia komunity si s nimi časom vytvorili priateľský vzťah a keď prídu na stretnutie, veľakrát ich kroky smerujú rovno k známym tváram.

Nie je to len o jednom pravidelnom stretnutí v utorok alebo stredu. Členka komunity nám povedala, že s jedným pánom sa celkom často stretáva, keďže sa pohybuje v parku blízko jej bytu. Vždy sa pri ňom pristaví, občas mu kúpi jedlo a porozprávajú sa. Priznala, že občas cíti pohľady ľudí, keď sa s ním rozpráva, ale neprekáža jej to. Je rada, že svojmu priateľovi spraví lepší deň, čo aj jej zdvihne náladu.

Pán, ktorý mi na začiatku všetko vysvetľoval a chválil komunitu, mi neskôr predstavil svojho kamaráta. Páčil sa mi ich vzťah. Obaja na tom nie sú finančne najlepšie, a predsa si pomáhajú. Dokonca mi pán Dušan povedal, že zajtra ide kúpiť Milanovi oblečenie. Milé gesto od priateľa. Podporujú sa navzájom. Milan zas Dušanovi zachránil život, keď sa cítil zle a už nevládal ani chodiť, odniesol ho do komunity sestier Matky Terezy v Petržalke, kde sa o neho postarali a dostali ho opäť na nohy.

S pánom Dušanom som sa rozprávala asi najdlhšie. Povedal mi aj svoj životný príbeh, ktorý teraz nezverejním. Príbehy ľudí bez domova zverejníme v ďalších článkoch. Ľudia bez domova sú veľakrát študovaní a múdri ľudia. Členka komunity mi povedala, že raz s jedným pánom robila kvíz a mal omnoho viac vedomostí ako ona.  

Odpustiť sám sebe je to najťažšie

Napriek tomu si jednu myšlienku z nášho rozhovoru neodpustím, chytila ma za srdce. „Ľudia odpustia, ale odpustiť sám sebe je najťažšie,“ povedal pán Dušan. A má pravdu. Je to omnoho náročnejšie, ale nie nemožné. Verím, že Dušanovi sa to raz podarí.

Po hodine a pol sa členovia komunity spolu aj s niektorými priateľmi presunuli do kostola, kde sa spolu modlili. Jeden pán mi povedal, že on je síce ateista, ale do kostola vždy ide. Niečo tam cíti, hoci to nevie pomenovať.

Stretnutie na Župnom námestí

O týždeň som opäť prišla na stretnutie komunity. Koná sa každú stredu na Župnom námestí pri Kostole svätého Štefana. Opäť svojim kamarátom rozdali jedlo, kávu, čaj a venovali im svoj čas. Stretnutie sa konalo 1. septembra, keď bolo v Bratislave viacero protestov. Z toho dôvodu prišlo menej ľudí, meškali im spoje. Boli radi za každú pomoc, a preto som sa práce chopila aj ja. Spolu s ďalším členom komunity sme rozdávali poháre čaju a kávy.

Po službe naše kroky opäť mierili do kostola, na modlitbu. Vždy na začiatku mesiaca je to modlitba za mier. Zároveň zaznel list od prezidenta komunity Marca Impagliazza z Ríma a prosby za mier v štátoch, kde práve zúri vojna.

Komunita Sant´Egidio v Bratislave má približne 50 stálych členov. Striedajú sa pri službe ľuďom bez domova, v rómskych osadách, vo väzení, v domovoch dôchodcov alebo v útulku svätej Lujzy, kde sú chorí ľudia bez domova.

Každý člen má svoj príbeh. Pri niektorých to bola len náhoda, šli okolo a videli, že niečo sa tam deje. Tak to bolo aj pri Petrovi. „Bicykloval som sa po Petržalke a videl som tam zoskupenie ľudí. Spýtal som sa, čo tu robia a nejako som sa potom pridal.“

Niektorých priviedli iní členovia, aby skúsili prísť pomôcť. Časť nováčikov zostala, iní už neprišli. No komunita je rada za každého člena, ktorý dokáže svojou prítomnosťou zlepšiť deň ostatným.