Keď jeden netaktný žiačik spustí politickú búrku

Žiak v škole upozornil prezidenta Putina na prerieknutie. Možno taktne nemal. Vyvolal búrku, ktorá by inde ostala len slabým vánkom.

Otvorenie školského roku sa skoro všade považuje za sviatok. Nikdy som to nechápal, pre mňa bol v detstve ten deň najsmutnejší. Veselé prázdniny sa zmenili na povinné a nudné činnosti – aký to je sviatok?

Ale najvyšší štátni činitelia, neviem či úprimne, ten deň oslavujú ako šťastnú udalosť. Idú do škôl, stretávajú sa so žiakmi, hovoria o dôležitosti vzdelávania. Takto sa zachovali naša prezidentka a predseda vlády. Ruský prezident Vladimir Putin urobil to isté.

V tom čase bol v meste Vladivostok a mal tam prednášku pre školákov. Všetko by bolo fajn, ale trocha sa pomýlil: hovoriac o ruských dejinách, nazval vojnu, v ktorej Rusko s cárom Petrom I. (Veľkým) na čele bojovalo proti Švédom, „sedemročnou“.

Nikto by si to ani nevšimol, ale jeden zo žiakov (volá sa Nikanor Tolstych) asi nespal ako ostatní. Počul chybný názov, spomenul si, čo sa učil na hodinách histórie, a dovolil si hlasne opraviť svojho prezidenta: táto vojna sa nazýva severná. Putin neupadol do rozpakov, usmial sa, kývnutím hlavy poďakoval Nikanorovi za spresnenie a dokončil prednášku.

A opäť by bolo všetko fajn, ale, ako naschvál, tam boli prítomní aj novinári vrátane televízie a túto epizódu zverejnili. Putinovi neprajníci okamžite spochybnili jeho znalosti ruskej histórie, o ktorej dôležitosti tak rád hovorí.

No aj na toto by sa rýchlo zabudlo, keby riaditeľka školy, kde sa to stalo, obávajúc sa asi dôsledkov, nevynadala dosť agresívnym štýlom chlapcovi, ktorý sa opovážil oponovať Putinovi. Tvrdila, že je drzý a zlé vychovaný. Opozičné médiá ho hneď vykreslili ako obeť autoritatívneho režimu. Prezidentov hovorca bol nútený v mene šéfa vyhlásiť, že ten nepovažuje žiaka za drzého a praje mu všetko dobré. A na druhý deň to zopakoval aj sám Putin.

Vypukla diskusia. Jedni tvrdia, že žiak sa musel postaviť za pravdu, iní podporujú riaditeľku v presvedčení, že správne kritizovala netaktného školáka. To trvá až doteraz.

Skúsme sa na túto situáciu pozrieť z rôznych uhlov.

Škola má učiť aj taktu

V prvom rade o faktoch. Sedemročná vojna sa konala v rokoch 1756 až 1763. Zúčastnili sa nej všetky vtedajšie európske a niektoré ázijské veľmoci, dokonca aj indiánske kmene Severnej a Južnej Ameriky. Podľa niektorých odhadov sa vyčísľujú jej obete na dva milióny ľudí. Niet divu, že Winston Churchill ju nazýval „prvou svetovou vojnou“. 

Severná alebo Dvadsaťročná vojna medzi Švédskym kráľovstvom a koalíciou severoeurópskych štátov vrátane Ruska trvala od roku 1700 do roku 1721. Jedna z rozhodujúcich bitiek bola pri ukrajinskom meste Poltava a inšpirovala Alexandra Puškina k napísaniu rovnomennej básne.

Popliesť tieto dve vojny je veľmi ťažko. Navyše, Puškinovu Poltavu sa každý ruský školák učí naspamäť. V noci ma zobuďte a okamžite recitujem: „Ó, slávny čas! Ó, slávny vzhľad!… Švéd začína už utekať.“ Putin má naozaj vzťah k dejinám a nemohol mať vážne na mysli, že Peter I. sa zúčastnil na vojne, vypuknuvšej 30 rokov po jeho smrti. Hovoril bez textu a urobil náhodnú chybu.

• 

• 

Ako mal reagovať chlapec Nikanor, keď si to všimol? V škole učiteľ neustále opravuje chyby žiakov a nabáda ich, aby robili to isté v prípadoch, keď sa ich priatelia mýlia. Pre školákov je to norma správania – Nikanor zareagoval skoro reflexne. Samozrejme, nechcel nikoho urážať alebo ponižovať, ani protestovať proti autoritárstvu. Na prvý pohľad sa zdá, že mu niet čo vyčítať.

Avšak podľa mňa by škola mala učiť deti, aby si nielen pamätali fakty, ale aj sa korektne chovali v spoločnosti. Neviem, či niekto pred tým vysvetľoval Nikanorovi a jeho spolužiakom, že v určitých situáciách je lepšie, aby sa zdržali verejného preukazovania svojich znalostí a názorov. A bude to užitočnejšie ako fakt, že presne vedia názvy a dátumy vojen 18. storočia.

Nehovoríme o pokrytectve ani o utešovaní nadriadených. Ide len o takt a súcit, ako aj o to, že dobre vychovaný človek sa vyhne tomu, aby postavil inú osobu do nepríjemnej situácie bez naliehavej potreby.

Vedel to už Cézar

Spomínam si na príbeh vypovedaný starorímskym historikom Suetoniom v klasickom životopise Júliusa Caesara. Tam píše, že Caesar, „keď niekto pri večeri podal staré maslo namiesto čerstvého a ostatní hostia ho odmietli, nabral si ho ešte viac ako obvykle, aby nedal najavo, že hostiteľovi vyčíta nedbalosť alebo neslušnosť“.

• 

• 

Tento príbeh dosť často reprodukujú v literatúre – nie ako príklad Caesarovho pokrytectva a prefíkanosti, ale ako vzor úctivého, taktného a citlivého správania. Keby som bol učiteľ Nikanora, pochválil by som ho za poznatky, no jemne by som mu ukázal, že si vybral nie najlepší moment na ich demonštráciu. A problém nie je v tom, že pred ním bol prezident, od ktorého všeličo závisí, ale v tom, že to bol ctihodný a nie mladý človek, ktorý prišiel ako hosť do jeho školy.

Ešte jedna vec, ktorú chcem v tejto súvislosti povedať: Putinovi kritici mu často vyčítajú, že ide smerom Stalinovej represívnej politiky. Epizóda v škole jasne vysvetlila, do akej miery je to prehnané. V Stalinovej dobe Nikanor a jeho rodičia, asi aj celá jeho trieda spolu s učiteľmi, by hneď na druhý deň išli do táborov na Kolymu. Nemôžeme to ani porovnať s reakciou ruského prezidenta, ktorý ukázal viac taktu a pochopenia ako nielen sám žiak, ale aj jeho pedagógovia.

No toto má opačnú stranu. V krajinách, kde stabilne funguje plnohodnotná a ničím neohrozená demokracia, by podobná situácia nevzbudila veľký záujem a verejnú diskusiu. Nevyžiadala by si osobný zásah hlavy štátu. Keby nejaký náš školák v niečom opravil na Slovensku pani prezidentku, nikomu by ani nenapadlo, že to môže ohroziť jeho budúcnosť (skôr naopak). Rusi, s ich historickými skúsenosťami, sa zrejme majú prečo obávať moci.